Concetta Bertoldi je už od svojho detstva schopná komunikovať s „druhou stranou“. V knihe Aké je to v nebi?, úplne prvej publikácii svojho druhu, odhaľuje pravdu o osudoch a šťastí našich zosnulých. Bertoldi píše otvorene a úprimne s milým humorom. Ponúka odpovede na otázky, či už tie samozrejmé alebo trochu čudné.
Ako bonus sa autorka v knihe Aké je to v nebi? s čitateľmi podelí o svoje vlastné zážitky s nezvyčajným darom, ktorý dostala. Čitateľom sa otvorene spovedá zo svojho života, venuje sa manželstvu aj pracovným skúsenostiam – všetko približuje s ohľadom na svoje poslanie pomáhať druhým.
Concetta Bertoldi sa živí ako médium, spolupracuje s britskou kráľovskou rodinou, svetovými celebritami či politikmi. Na jej služby sa čaká dva roky. Žije v New Jersey s manželom.
Kompletný obsah knihy si môžete pozrieť tu.
Ukážka:
Pamätajú sa mŕtvi, že mali sex?
Určite! A to mi pripomína jeden príbeh. Pred pár rokmi ku mne na sedenie prišli dve ženy. Boli to staré priateľky a mohli mať niečo okolo osemdesiatky a dohodli sa na spoločnom sedení. Obidve chceli počuť o svojich manželoch a obaja ich manželia prišli. Samozrejme sa všetci navzájom poznali a obaja manželia si začali robiť žarty z ich „večerného rande“, teda nocí, počas ktorých mávali sex so svojou zákonitou manželkou. Takže jeden z tých manželov rozprával o stredajšej noci a druhý hovoril o piatkovej noci. Jeden z nich spomenul reštauráciu. Opýtala som sa jeho manželky, ktorá bola u mňa na sedení: „Čo to bolo s tou reštauráciou?“ Ukázalo sa, že tento pár zvykol chodiť na to isté miesto niekoľkokrát do týždňa. Každý ich tam poznal a poznali ich tak dobre, že vedeli aj o „stredajšej noci“. Čašník sa vždy na konci večere opýtal, či si dajú dezert. Ale potom sa zarazil a povedal žmurkajúc: „Ach nie, viem že nebudete chcieť dezert, lebo som si práve spomenul, že je streda a vy budete chcieť ísť domov!“ Jej priateľka sa smiala, ale len do chvíle, kým jej manžel nezačal hovoriť o piatkových večeroch a o tom, ako si nechala na hlave natáčky, keď sa spolu milovali! A toto zas rozosmialo druhú ženu, ktorá skonštatovala: „Ja som aspoň nemala natáčky pri sexe!“ Bolo to také zábavné, akoby so svojimi mŕtvymi manželmi nacvičovali komédiu!
Chýbajú mŕtvym ich telá?
Mám pocit, že im ich telá nechýbajú, ale dokážu si spomenúť na to, čo si v nich užívali. Spomínajú si na jedenie, spomínajú aj na to, že mali sex. Ale pri tom, ako spomínajú na pozemské túžby a potešenia si zachovávajú aj zmysel pre humor. Po pravde, väčšina ľudí si len ťažko dokáže predstaviť, ako to tam vyzerá, pretože ako duchovia nie sme ani muž, ani žena. Sme úplne asexuálni. Reinkarnujeme sa do oboch pohlaví, pretože sa musíme naučiť rôzne lekcie z týchto rolí a duch si uchováva všetky tieto spomienky. Sme tak prepojení s tým, že sme mužom alebo ženou, bez ohľadu na to, čo sme, a to dokonca aj vtedy, ak samých seba označujeme za gejov alebo bisexuálov. Je ťažké pochopiť, že ak nemáme telo, nie sme ani jedno z toho.
