Prekvapivý romantický príbeh plný zvratov, kde navonok nesúvisiace osudy hlavných hrdiniek majú viac spoločného ako sa na prvý pohľad zdá...Taká je novinka Deň, keď sme zmizli. Nádherné postavy, temné tajomstvá a pútavý príbeh, ktorý vás prekvapí.
Kate a Annie majú svoje tajomstvá, s ktorými sa vyrovnávajú každá po svojom.
Annie Mulhollandovej na jej siedme narodeniny zomrela mama a stál za tým muž. V dospelosti sa preto uzavrela pred mužmi zo strachu, že sa jej stane čosi podobné.
Jej okruh priateľov tvoria staršia sestra Lizzy, priateľ z psychoterapie Tim a Claudine, ktorá s Annie pracuje v spoločnom masážnom salóne. Annin život sa náhle zmení, keď k nej na masáž príde mladý, pekný a neskutočné milý Stephen Flint.
Kate Bradyová prichádza na konskú farmu na juhu Anglicka, kde sa uchádza o miesto pomocníčky v žrebčíne u slávneho anglického jazdca.
Tvrdí, že pracovala v Googli, „vyhorela“ a pred stresom utiekla na vidiek. Za jej útekom je však čosi viac než len stres a únava, ale Kate to nikomu neprezradí.
Na farme sa postupne priučí tvrdej práci pri koňoch a zaľúbi do sa svojho šéfa Marka Waverleyho, ale ani jeden z nich to radšej nedáva najavo. Kate naďalej žije na farme, ale stále čaká, kedy ju dobehne to, pred čím sem utiekla.
Annie a Kate napokon majú spoločné oveľa viac, ako sa zdá na prvý pohľad, a ich životné osudy dramaticky splynú.
Autorka novinky Deň, keď sme zmizli Lucy Robinsonová je Angličanka, ktorá píše prevažne romantickú literatúru, je blogerka a autorka dokumentov pre televíziu. Doteraz jej vyšli tri úspešné romány pre ženy.
Blogovať začala pre online vydanie časopisu Marie Claire o vlastných nedobrých skúsenostiach s online zoznamkami. Venuje sa vlastnému blogu a ešte občas pracuje pre britské televízne stanice.
Začítajte sa do novinky Deň, keď sme zmizli:
Prvá kapitola
Kate
Zmätene som si premeriavala stodolu.
Znútra vôbec nevyzerala ako stodola.
Namiesto stajne to bola biela štvorcová miestnosť s posteľou a nálepkou ♥ PONÍKY na skrini. Sklamal ma aj plagát Marka Waverleyho, môjho nového zamestnávateľa, na ktorom sa s koňom po svojom boku pozerá do fotoaparátu. Fotograf mu možno poradil, aby sa tváril záhadne, ale nepodarilo sa mu to. Vyzeral ako hlupák. Príťažlivý hlupák.
Dievča, ktoré ma viedlo po schodisku, ma sledovalo pobavene a s neskrývanou ľútosťou. Tuší to, pomyslela som si zahanbene. Vie, že som si myslela, že aj vnútri je stodola.
„Všetko v poriadku, moja?“ opýtalo sa so severoanglickým prízvukom. Koža okolo očí, poznačená počasím, sa zvraštila a veštila príchod úsmevu.
„Áno! Je to... Je to krásna izba!“
„Hej, je,“ súhlasilo neúprimne dievča. „Pekne zariadená.“
Usmiala som sa. „Nevyrovná sa však ostatným.“
Bola na najvyššom poschodí v dome, v ktorom vládol čulý ruch. Bude mi stačiť.
„Volám sa Becca,“ predstavila sa dievčina a stiahla si veľkú chlpatú čelenku, ktorú nosila vonku. „Prepáč, že si vychytala tú najhoršiu izbu. Pomocníci dostanú vždy túto. Aspoň si na najvyššom poschodí domu, takže šanca, že ti sem vtrhne nahý Joe, je mizivá.“
„Joe?“
„Jeden z koniarov. Chlipný bastard.“ Všimla si, že som zbledla. „Neboj sa, len žartujem, moja. Joe sa síce správa ako stará špinavá štetka, ale vždy sa najprv opýta.“
„Haha,“ zasmiala som sa neúprimne. „Vždy sa najprv spýta. Super.“
Pozbierala som všetky sily a prinútila sa vyčarovať široký úsmev – jeden z tých, čo sa často objavujú v časopisoch –, aby si Becca nevšimla, že čoskoro prepadnem panike.
„V žrebčíne pracuješ prvý raz?“ Premerala si moje nové gumáky.
„Áno. Usúdila si to z pohľadu na moje gumáky.“
Becca mala toľko slušnosti, aby sa nesmiala na cudzej obuvi, a len pokrčila plecami. Mala krátke vlasy, v nose krúžok a medzi potetovanými prstami zhasínajúci ohorok cigarety. Vyzeral, akoby sa vzdal a lúčil sa so životom.
Takisto som sa cítila aj ja. Ako zhasínajúci ohorok, ktorý sa vzdal a... Bože dobrý, prestaň! zahriakla som sa v duchu. Som Kate Bradyová, veselá neznáma z Dublinu. Kate Bradyová, ktorá sa nechce znovu dostať do malérov! Už nikdy!
„Áno, prvýkrát,“ odvetila som smelšie. „Pokiaľ však ide o kone, nie som nováčik.“
„To dúfam, moja.“
Bože. Od nováčika som nemala ďaleko.
Becca ohmatala radiátor, či hreje. V izbe bolo dosť chladno. „Minulý týždeň sme tu mali na praxi jedno rozmaznané decko,“ prezradila mi. „Osemnásťročná krava, prišla z poľnohospodárskej školy. Jedna z tých, čo sa radšej oprie o metlu, akoby ňou mala zametať, vieš.“
„Aj ja som taká,“ priznala som.
„Vieš, čo tá krava povedala prvý deň?“
„Čo?“
„Toto miesto je vraj ako vystrihnuté z románu Jilly Cooperovej a nemôže sa dočkať stretnutia s Markom, ktorý je úžasný. Len som prevrátila oči.“
„To nemyslíš vážne!“ prinútila som sa zachichotať. „Naozaj naivne dúfala, že bude celé dni piť šampanské a obšmietať sa okolo Marka?“
„Presne tak.“ Becca pokrútila hlavou. „To hlúpe dievča si myslelo, že tu nájde svojho princa na bielom koni.“
„Princa na bielom koni!“ vykríkla som. „Božemôj!“
Becca si prešla rukou po špinavých vlasoch. Vlastne bola celá špinavá a vyzerala unavená. Na podkolienkach sa jej zachytilo seno a flisová mikina bola samá diera. Každý centimeter pokožky, ktorý jej vytŕčal spod šiat, zdobili tetovania. Z jej izby na druhej strane odpočívadla vychádzala hudba ako z tranzu.
Becca sa ničím nepodobala postave z románu Jilly Cooperovej, ale pozdávala sa mi. V jej črtách sa skrýval zmysel pre humor a odkedy som pred polhodinou vošla do spoločnej kuchyne, kde sme si podali ruky, starala sa o mňa až s dojemnou prívetivosťou.
Dúfam, že budeme kamarátky, pomyslela som si. Potrebovala som spojenca.
„Sex, žúry a ostatné hlúposti.“ Becca sa zatvárila roztúžene. „Toto musí byť jediný žrebčín, kde sa také veci nedejú. Ak sa chcela zabaviť, mala ísť robiť kúsok ďalej ku Caroline.“
„Caroline?“
„Caroline Lexingtonovej-Morleyovej.“
„Aha, jasné,“ zašomrala som.
Becca si zjavne nevšimla, že netuším, o kom hovorí. „Caroline a jej koniari sú prví, čo sa objavia v bare deň pred začiatkom pretekov, zatiaľ čo my sme v Markovom nákladniaku a leštíme mu topánky. Mark je škaredý hlupák, ktorý ťa neočarí, moja. Jilly Cooperová by nikdy nevymyslela takú postavu.“ Pomasírovala si pätu a zamračene hľadela na plagát s Markom. „Niekto nedávno uverejnil článok v časopise Elle, že patrí medzi najsexi mužov jazdeckého tímu Veľkej Británie. Mark Waverley? Autorka článku musela byť zhúlená. Veď vyzerá ako žaba.“
Prekvapene som sa obzrela na plagát. Mark pôsobil neodškriepiteľne príťažlivo aj napriek tomu, že sa mračil. Vysoký, s tmavými vlasmi, klasicky pekný. Podobal sa na Colina Firtha, ale chýbala mu neha v očiach. Nič na ňom mi nepripomínalo žabu. Na druhej strane sa Becca zrejme nezaujíma o mužov. Nepozdával sa mi ani chlad v Markových očiach – jemný náznak nevybúreného hnevu.
Marka Waverleyho som videla v roku 2012 na olympiáde v Londýne. Obdivovala som jeho zadok a pokoj, s akým neochvejne zajazdil cezpoľné preteky. Vtedy som však bola iná. V tom čase ma trápili problémy, ako pršiplášte či dĺžka radu na hamburgery. Ak by mi niekto povedal, že v priebehu niekoľkých rokov zmením svoj život a začnem uňho pracovať ďaleko na západe Anglicka, zasmiala by som sa a vzápätí by som sa rozplakala.
„Nevyzerá, že je mu príjemne vo vlastnej koži,“ ozvala som sa napokon.
Becca vybuchla do smiechu. „Mark Waverley si je sám sebou istý viac ako ktorýkoľvek iný muž, ktorého som stretla. Keby mu bolo aspoň trochu nepríjemne vo vlastnej koži, možno by sa nesprával ako hlupák, moja. Všimla si si na pohovore, aký je to idiot, nie?“
Zamračila som sa. „No, vlastne...“
Becca pokračovala: „Keby som sa tu nestarala o také pekné kone, odišla by som už pred rokmi. Mark to nemá v hlave v poriadku. Niekedy sa tu cítim ako v pracovnom tábore, a nie v žrebčíne.“
Už sa mi nedarilo tváriť sa sebaisto. Utiekla som pred jednou nočnou morou, len aby som natrafila na ďalšiu? Bolo rozhodnutie prísť sem, rovnako ako moje ďalšie nedávne rozhodnutia, len ďalšia obrovská chyba?
Si úžasná, Kate Bradyová, ubezpečila som sa v duchu. To s Jilly Cooperovou bola len letmá myšlienka, nič viac. Nie si povrchná, iba trochu nahnevaná. Ak pracovať tu znamená naozaj tvrdo makať, tým lepšie. Potrebuješ sa odreagovať.
„Pravda je, že Mark so mnou nerobil pohovor,“ priznala som. „Stretla som len Sandru, takže potešenie zo stretnutia s Markom na mňa ešte iba čaká.“
Becca si prestala masírovať pätu. „Sandru? Najala ťa Sandra?“ uškrnula sa.
„Áno. Je to nezvyčajné?“
„To teda je, moja!“
Sandra bola neskutočne príjemná osoba, ako hrnček horúcej čokolády v ľudskej podobe. Veselo so mnou štebotala o tom, ako pekne voňajú kone a aká je hrdá na svojho syna. „V priebehu šiestich rokov sa vypracoval z nuly až do skupiny najlepších jazdcov!“ pýšila sa. Akoby som mala dávno vedieť, aký významný bol jeho pokrok. „Mark je mimoriadny muž; som si istá, že sa vám uňho bude dobre pracovať. Ak o tú prácu stojíte, drahá.“
Áno, samozrejme, odvetila som, a zrazu sme si triasli rukami a ona mi vravela, že ako pomocníčka jazdeckého tímu môžem nastúpiť budúci týždeň.
„Výborne,“ zašepkala som. Za posledné týždne bola táto práca prvé steblo nádeje, ktorého som sa bezmyšlienkovite chytila. Toto by mohlo byť ono. Jednosmerný lístok z môjho života, po ktorom som už dlho túžila, ale nikdy som neverila, že naozaj existuje. Nezáležalo mi na tom, že mi nebudú platiť. Mám kde bývať, čo jesť a od problémov ma delia stovky kilometrov. Tu, medzi svahmi Exmoor Hills, obklopená ľuďmi, a napriek tomu odrezaná od sveta, som v bezpečí.
Becca stále vyzerala zmätene. „Rozprávala sa s tebou iba Sandra, hej? Mark by to dopustil, iba ak by si tebou bol stopercentne istý.“
Niečo tu nehralo. „Naozaj?“
„Sandra žije vo vlastnom svete, moja .Nikdy nerobí pohovory. Mark si starostlivo skontroluje tvoj životopis.“
Vraveli sme ti to, ozvali sa maléry. Nehovorili sme ti, že je všetko nejaké príliš jednoduché? Nehovorili?
Po pohovore som sa čudovala, aké jednoduché je pritancovať sem a zamestnať sa v jednom z najprestížnejších žrebčínov v krajine. O koňoch som nič netušila, ešte menej som vedela o jazdení, ale poznala som Marka Waverleyho. Bol skvelý jazdec, taký dobrý, ako sa len dalo, a nielen v Británii, ale aj vo svete. Aké zvláštne, že mu nebude prekážať, ak sa mu po žrebčíne bude obšmietať úplný nováčik. Aké šťastie som mala, že jediné, čo som musela urobiť, aby som túto prácu dostala, bolo súhlasiť so Sandrou, že jej syn je skvelý jazdec. Celé to bolo príliš neuveriteľné na to, aby to bola pravda.
Všetko nasvedčovalo, že Becca má pravdu. Prosím, nie, prosíkal vystrašený hlások v mojom vnútri. Potrebujem túto prácu.
Sadla som si na kraj postele a maléry sa zachichotali. Stále ma mali na muške.
Malérmi som nazývala všetko, čo mi kazilo život. „Kate Bradyová vie byť šťastná, nie?“ hovorievali ľudia. „Pozrite sa, aká je bezstarostná.“
V poslednom čase sa problémy akoby odtrhli z reťaze. Nikdy som ich nemala toľko. No tak, Bradyová, bojuj!
„Aké skúsenosti bude Mark očakávať v mojom životopise?“ spýtala som sa žalostne. Horúce, zúfalé slzy ma štípali v očiach, pripravené na poníženie z Beccinej odpovede. Nemala som silu bojovať ďalej.
Becca pokrčila plecami. „Ach, veď vieš, to, čo vždy. Roky skúseností s koňmi, so starostlivosťou o ne a o stajne, slušné jazdecké schopnosti, aj keď na koňa sa tak skoro nedostaneš. Očakáva, že budeš nadšená, čo sa týka koní.“
„Hm. Aby som mala jasno, ide o prácu pomocníčky, nie? Napriek tomu musím mať toľko skúseností?“
„Bože, samozrejme! Vieš si predstaviť, že by tu pracoval úplný nováčik? Pre Marka?“
Snažila som sa potlačiť slzy, zaklonila som hlavu, zhlboka som sa nadýchla, ale nedokázala som ich zastaviť. Veľká slza hanby a zúfalstva sa mi vykotúľala z oka a nasledovala ju ďalšia. A potom sa spustili ako vodopád dolu mojou vyčerpanou tvárou na novučičkú nepremokavú bundu.
Táto práca nie je riešenie mojich problémov. Vôbec. Ráno ma pošlú zbaliť sa a odísť. A čo bude potom? Od strachu mi zovrelo žalúdok.
Becca podišla bližšie. „Čo sa deje, moja?“ opýtala sa veselo. „Posťažuj sa tete Becce. Pomôžem ti.“
Plakala som, až kým som nevyplakala všetky slzy.
Becca pátrala po vreckách a nakoniec vytiahla vlhkú zhúžvanú vreckovku a zvláštnu rukavicu s hrboľčekmi. „Môžeš si do nej vyfúkať nos,“ ponúkla mi, „no na tvojom mieste by som použila tvoj nový rukáv.“
Opatrne som si utrela nos do pekného nového rukáva. „Vyrazia ma,“ prehovorila som napokon.
