Toto je výsledok nápadu dvoch úspešných spisovateliek spojiť sily a napísať vlastný príbeh o hrdinoch a zloduchoch, o dobre a zle a o tom, čo sa stane, keď je človek proti svojej vôli vyvolený. Magická séria Magistérium pokračuje druhou knihou. Po Železnej skúške sa môžete začítať do Medenej rukavice!
Oheň chce horieť.
Voda chce plynúť.
Vzduch chce stúpať.
Zem chce spájať.
Chaos chce pohlcovať.
A Call chce žiť.
Callum prežíva letné prázdniny inak ako ostatné deti. Jeho najbližším spoločníkom je vlk posadnutý chaosom a otec ho podozrieva, že v synovi drieme zlo. Okrem toho väčšina detí sa na jeseň nevracia do magického sveta magistéria, podzemnej čarodejníckej školy, a tak sa cíti osamelý.
Callumov už i tak neľahký život sa ešte väčšmi skomplikuje, keď nazrie do pivnice a zistí, že vlastný otec ho chce zničiť a rovnako aj jeho vlka. Chlapec ujde do magistéria, lenže ani tu sa pohromy nekončia. Niekto ukradol alkahest, medenú rukavicu schopnú pripraviť niektorých mágov o čarodejnícke schopnosti. Pri hľadaní vinníka Call a jeho priatelia Aaron a Tamara upútajú pozornosť nebezpečných protivníkov a priblížia sa k ešte nebezpečnejšej pravde. Tajomstvá magistéria sa prehlbujú.
Holly Blacková a Cassandra Clarová, autorky bestsellerov podľa rebríčka New York Times, sa prvý raz stretli pred vyše desiatimi rokmi pri podpisovaní Hollinej prvej knihy. Odvtedy sú z nich dobré priateľky. Okrem iného ich spája láska k fantastike.
Holly je úspešná spisovateľka a spoluautorka Kroniky rodu Spiderwickovcov. Za román Doll Bones (Bábika z kostí) získala ocenenie Newbery Medal. Cassie je autorka populárnych sérií pre mládež ako Nástroje smrteľníkov či Pekelné stroje. Obe žijú na západe štátu Massachussetts asi desať minút cesty od seba.
Začítajte sa do novinky Medená rukavica:
Prvá kapitola
Call oddelil z trojuholníka pizze malý plátok mastnej korenistej klobásy a strčil ruku pod stôl. Okamžite pocítil vlhký jazyk chaosom posadnutého vlka, keď zviera schmatlo pochúťku.
„Nekŕm tú potvoru,“ nevrlo ho upozornil otec. „Jedného dňa ti odhryzne ruku.“
Call potľapkal Chaosa po hlave a otca si nevšímal. Alastair nebol v poslednom čase so synom spokojný. Nechcel počúvať o jeho pobyte v magistériu. Nepáčilo sa mu, že jeho bývalý majster Rufus si chlapca vybral za učňa. A odkedy sa Call vrátil domov s vlkom posadnutým chaosom, Alastair vyzeral, že si každú chvíľu vytrhá vlasy.
Call celý život počúval otcove reči o tom, aká je jeho bývalá škola odporná – tá istá škola, kde teraz študuje Call, hoci urobil všetko pre to, aby ho neprijali. Keď po skončení prvého ročníka prišiel naspäť, rátal s otcovým hnevom, ale netušil, že to bude také nepríjemné. Kedysi spolu vychádzali bez ťažkostí. No teraz je medzi nimi akési... napätie.
Call dúfal, že dôvodom je iba magistérium, pretože druhá možnosť by bola, že Alastair pozná synovo tajomstvo.
Aj chlapca jeho zlovestné tajomstvo veľmi znepokojovalo. V hlave si písal zoznam – všetko, čo naznačovalo, že je zlovestný vládca, si poznačil do prvého stĺpca a dôkazy proti do druhého. Pred každým rozhodnutím najprv nazrel do zoznamu. Vypil by zlovestný vládca poslednú šálku kávy z kanvice? Ktorú knihu by si zlovestný vládca zobral z knižnice? Keď sa oblečie celý do čierneho, je to typický prejav zlovestného vládcu, alebo normálny výber šiat? Najhoršie bolo, že podľa Callovho presvedčenia hrá jeho otec rovnakú hru – kedykoľvek sa pozrie na syna, v duchu zvažuje body za a proti, že Callum je zlovestný vládca.
Lenže Alastair mohol mať nanajvýš podozrenie, nie istotu. Určité veci totiž vedel iba Call.
Nedokázal prestať myslieť na slová majstra Josepha: že on, Callum Hunt, má dušu Nepriateľa smrti. Že je prevtelením Nepriateľa smrti a jeho osudom je páchať zlo. Aj v útulnej kuchyni so žltými stenami, kde s otcom spolu jedli hádam tisíckrát, mu v ušiach zneli majstrove slová:
Duša Calluma Hunta je mŕtva. Po vyhnaní z tela sa scvrkla a zomrela. Duša Constantina Maddena zapustila korene a rástla – znovuzrodená a neporušená. Jeho nasledovníci robili všetko pre zachovanie dojmu, že pokračuje vo svojej práci, aby ste boli v bezpečí.
„Call?“ otec naňho upieral zvláštny pohľad.
Chlapec mu chcel povedať, aby sa naňho nedíval. A zároveň by sa ho najradšej opýtal: Čo vidíš, keď sa na mňa pozeráš?
S Alastairom sa delili o Callovu obľúbenú pizzu s klobásou a ananásom. Inokedy sa rozprávali o tom, čo chlapec najnovšie vyviedol v meste alebo na čom otec práve robí v garáži, lenže Alastair teraz mlčal a Callovi nenapadalo, čo by mu povedal. Chýbali mu najlepší priatelia – Aaron a Tamara –, ale pred otcom o nich nemohol rozprávať, pretože sú súčasťou magického sveta, ktorý Alastair z duše nenávidí.
Call sa zošuchol zo stoličky. „Môžem ísť s Chaosom na dvor?“
Alastair sa na vlka zamračil. Z kedysi rozkošného šteňaťa vyrástla šľachovitá obluda a zaberala veľkú časť miesta pod stolom. Vlk uprel na Callovho otca oči posadnutého chaosom, jazyk mu visel z papule. Slabo zakňučal.
„Len choď,“ nešťastne vzdychol Alastair. „Ale nebuďte tam dlho. A vyhýbajte sa ľuďom. Ak nechceme, aby susedia vyvolali rozruch, najlepšie bude mať situáciu pod kontrolou a zabrániť, aby im Chaos prišiel na oči.“
Vlk vyskočil a cvakajúc pazúrmi na linoleu sa vybral k dverám. Call sa uškrnul. Vedel, že vzácna oddanosť zvera posadnutého chaosom pridáva veľa bodov na stranu zlovestného vládcu, ale aj tak neľutoval, že si vlka nechal.
Pravdaže, presne to je zrejme problém zlovestných vládcov: nikdy neľutujú svoje rozhodnutia.
Keď Call vyšiel z domu, snažil sa na to nemyslieť. Bolo teplé letné popoludnie. Zadný dvor zarástol hustou zelenou trávou; Alastair si nepotrpel na jeho udržiavaní, väčšmi sa staral, aby si udržal susedov od tela, ako si s nimi vymieňal tipy na kosenie trávnika. Call Chaosovi hádzal palicu, a vlk mu ju vrtiac chvostom s iskrivými očami prinášal späť. Keby chlapec mohol, bežal by so zvieraťom, lenže chorá noha mu bránila v rýchlom pohybe. Chaos to očividne chápal a iba zriedka odbehol priďaleko.
Len čo sa Chaos trochu vybláznil, spolu prešli cez cestu k parku a vlk sa rozbehol ku kríkom. Call siahol do vrecka po plastové vrecúško. Zlovestní vládcovia po svojich psoch určite neupratujú, takže chlapec si po každej prechádzke pridal jeden bod do dobrého stĺpca.
„Call?“
Prekvapene sa zvrtol. A ešte väčšmi užasol, keď videl, kto ho oslovil. Kylie Mylesová mala svetlé vlasy vzadu zopnuté dvoma sponkami v tvare jednorožca a v ruke držala ružový remienok. Na druhom konci bolo čosi, čo vyzeralo ako malá biela parochňa, ale mohol to byť aj pes.
„Ty... mhm,“ Call sa odmlčal. „Ty vieš, ako sa volám?“
„Dlho som ťa nevidela,“ odvetila Kylie, jeho zmätok sa očividne rozhodla ignorovať. Stíšila hlas. „Zmenil si školu? Chodíš na balet?“
Call bol v rozpakoch. Kylie s ním išla na železnú skúšku, vstupný test do magistéria, ale na rozdiel od neho ju nevzali. Mágovia ju odviedli do inej miestnosti a odvtedy ju nevidel. Z jej popleteného výrazu uhádol, že si ho určite pamätá, ale nebol si istý, čo sa s ním podľa nej stalo. Skôr, ako ju pustili späť medzi ľudí, určite jej zmenili spomienky.
Na jeden bláznivý okamih mu napadlo, že jej všetko vyrozpráva. Že skladali skúšky do čarodejníckej, nie do baletnej školy, a ako si ho majster Rufus vybral aj napriek tomu, že nazbieral oveľa menej bodov ako Kylie. Verila by mu, keby jej prezradil, aká je to škola a aké to je, rukami tvarovať oheň alebo lietať vo vzduchu? Chcel jej povedať, že Aaron je jeho najlepší priateľ a navyše tvorič, čo je fakt veľká vec, lebo to znamená, že ako jeden z mála žijúcich mágov dokáže čarovať s chaosom.
„Škola je fajn,“ zamrmlal a pokrčil plecami. Nevedel, čo k tomu dodať.
„Prekvapuje ma, že ťa zobrali,“ pohľadom mu skĺzla po nohe a rozpačito sa odmlčala.
Pocítil známe vzplanutie hnevu a spomenul si, aké to bolo, keď chodil do starej školy, kde nikto neveril, že môže byť dobrý v nejakej pohybovej aktivite. Pokiaľ mu pamäť siahala, ľavú nohu mal kratšiu a slabšiu, než pravú. Chôdza mu spôsobovala bolesť a ani nespočítateľné operácie, ktoré musel vytrpieť, mu veľmi nepomohli. Otec mu vždy tvrdil, že sa taký narodil, ale majster Joseph mu povedal niečo iné.
„Najdôležitejšia je sila v hornej časti tela,“ odsekol povýšene, hoci nevedel, čo to presne znamená.
Dievča s rozšírenými očami prikývlo. „Aká je baletná škola?“
„Ťažká. Tancujeme až do odpadnutia. Pijeme iba kokteily zo surových vajec a jeme pšeničné proteíny. Každý piatok súťažíme v tanci a kto sa udrží na nohách, dostane čokoládovú tyčinku. Okrem toho nás ustavične nútia pozerať tanečné filmy.“
Kylie chcela niečo povedať, ale prerušil ju Chaos, ktorý vybehol z krovia. V zuboch niesol palicu, oči mal široké a trblietavé – mihali sa v nich odtiene oranžovej, žltej a pekelnej červenej. Kylie na vlka nechápavo civela a Call si uvedomil, že v jej očiach musí byť obrovský a určite vidí, že to nie je ani pes, ani iný normálny domáci miláčik.
