Nová kniha autorky úspešného románu Sila lásky je majstrovskou sondou do nepochopených ženských duší. Vyšla novinka Vinná. „Písala sa mi veľmi ťažko,“ tvrdí autorka Eva Biela Brndiarová, „a dúfam, že sa v nej nájde čo najmenej /nielen/ žien.“
Na prvý pohľad toho nemajú veľa spoločného: sebavedomý, úspešný sudca, ktorému sa po manželkinom potrate začína rúcať stabilita v súkromnom živote, a odsúdená žena, ktorá až za múrmi väzenia pochopí príčinu svojho zlyhania. A predsa, postupne, ako sa pred našimi očami odvíjajú ich životné osudy, nachádzame oveľa viac toho, čo ich spája, než toho, čo ich rozdeľuje.
Vonkajším spojivom medzi sudcom a odsúdenou – vinnou? - ženou sa stáva kniha zachytávajúca príbehy odsúdených žien, ich citové zlomy, skraty, pohnútky vedúce k prekročeniu hranice medzi dobrom a zlom – k zločinu v mene lásky.
Vina a trest na jednej strane, dobro a zlo na druhej a pohnútky vedúce nielen hlavnú hrdinku urobiť nezvratné rozhodnutie - zabiť - zabiť z lásky.
Koho a prečo?
Kto chce vedieť dozvie sa, ak si prečíta knihu Vinná.
Začítajte sa do novinky Evy Bielej Brndiarovej:
Už viac ako tri týždne prešli odvtedy, čo Milena držala jazyk za zubami, ignorovala Vladove uštipačné poznámky a snažila sa byť takou, akou bola pred pár mesiacmi. Odsunula seba, boli len deti a on, a Vladovo pohodlie. Postarala sa, aby mal každý večer navarené obľúbené jedlo, aby chlapci zaliezli do svojich izieb a nerušili ho, keď sa podvečer vyvalil na gauč v obývačke a prepínal jeden program za druhým. Chaos na obrazovke zrkadlil ich život. Vypínal nepodstatné, nedôležité, nezaujímavé – preňho – a zväčša do pol, maximálne do hodiny, zadriemal.
Nechcela dopustiť, aby raz, tak ako tlačidlo na diaľkovom ovládači, vypol aj ich spoločný život, aby deti prišli o otca. Aby šťastné manželstvo zničilo niečo, čo Vlado odmietal vnímať.
Zlo. Tiché, zákerné. Vplazilo sa do domu so smrťou. Rozhodla sa mu vzoprieť. Samu seba presviedčala, že musí byť trpezlivá, že láska dokáže zvrátiť aj nemožné, že jej plán zaberie – každé ráno, keď vstávala, a každý večer, keď v šere pouličnej lampy, ktorej svit prenikal do spálne aj cez zatiahnuté žalúzie, dlhé minúty hľadela na spiaceho muža zakutraného pod paplónom.
V to popoludnie, len deň pred plánovanou oslavou vlastných tridsiatych narodenín, sa Milene na chvíľu od radosti rozbúchalo srdce. Už si zvykla na Vladove strohé, jednoslabičné odpovede aj na to, že rozvitú vetu použil len vtedy, keď sa potreboval vyzúriť. Na nej.
V to popoludnie, tresnúc dverami, neadresoval príkre slová svojej žene, ale susedovi. A vďaka susedovi Milenu oslovil. Nepriamo, ale oslovil. Tak normálne, tak ako kedysi. Trhanými pohybmi zhodil zo seba sako, zlostne odkopol vyzuté topánky, pomedzi nadávky komentoval starcove absurdné sťažnosti a očakával jej súhlasný komentár.
Akoby ju tým pohladil. Dobré znamenie.
V duchu poďakovala starcovi, že nedržal jazyk za zubami a vylial si zlosť na Vladovi. Nebolo podstatné, že susedovi po búrke do záhrady napadalo lístie, nezrelé jablká a zopár polámaných konárov z ich stromu, ani že im búrkovú nádielku vysypal na chodník pred bránku. Podstatné bolo, že vďaka tomu sa Vladovi rozviazal jazyk, že mal chuť konečne niečo rozoberať s ňou.
V duchu pripísala starcovi pár plusových bodov a v nedeľu pridá aj makový koláč. Vetchý, zatrpknutý dôchodca vyvolávajúci škriepky na počkanie v ten deň prišiel ako na zavolanie.
Nebola pri hádke, ale bez problémov si vedela predstaviť zhrbenú, zošúverenú postavičku, gestikulujúcu nad kopou pedantne pohrabaného lístia, konárov a otlčených jabĺk.
Vlada dokázal vytočiť do nepríčetnosti. Spočiatku aj ju, kým si neuvedomila, že je to len spôsob, akým sa opustený starec snaží nadviazať kontakt so svetom, komunikovať. Komunikácia. Mal s ňou problém aj Vlado, ale iba doma a len pár mesiacov. Akoby sa stlačením kľučky a otočením kľúča v zámke prepol na iný režim.
Niekedy trvalo celé dni, kým z neho vydolovala aspoň pár slov...
V ten podvečer ich povedal viac ako za celé týždne, a večer, skôr než vyšiel na poschodie a zavrel sa v spálni, jej po dlhom čase zaželal dobrú noc. Mala chuť vyskočiť zo sedačky a vrhnúť sa mu okolo krku. Ešte pred pár mesiacmi by to bola urobila, vypla by televízor, vykašlala sa na rozpozeraný film a zaliezla k nemu do postele. Milovali by sa pomaly, maznavo. Ležal by na chrbte, hladil jej prsia, zvieral boky, bol by v nej hlboko, veľmi hlboko, a ona by oboch priviedla na vrchol. Tak ako vždy, keď bol unavený a potreboval dobiť baterky.
V ten večer ostala sedieť pred televízorom. Nevnímala obsah filmu, len rozmýšľala, či sa rozhodla správne, či na ňu nečaká v posteli. Nechcela ho trestať, ako trestal on ju, len počkať na správny okamih. Pozdrav na dobrú noc a jeden krátky zlostný rozhovor boli málo, príliš málo po mesiacoch ignorácie.
Vyčkaj dozajtra. Už len pár hodín. Buď trpezlivá, silná. Nesmieš nič pokaziť, nič unáhliť, hovorila si v duchu, ale vnímala každý jeho pohyb na poschodí. Ako pustil sprchu, ako po desiatich minútach šum vody ustal, a potom už len zvuk zatvárajúcich sa dverí. Zajtra ich prekročia spolu, zajtra sa bude znovu dotýkať Vladovho rozhorúčeného tela, nasávať jeho vôňu, ochutnávať ústa...
Vypla televízor a zatvorila oči.
Zaspával rýchlo.
Ešte hodnú chvíľu ostala sedieť na gauči, v tme. Počúvala ticho, spomínala na krásne dni, mazala rany, hojila ich láskou, maľovala budúcnosť, sivú s čiernou zrušila – mala farbu dúhy.
Príliš si ju v tú noc zidealizovala, prirýchlo prišlo vytriezvenie.
Od rána si predstavovala, aké to bude, ako vstúpi do dverí a s rukou za chrbtom sa usmeje. Chvíľu, zhadzujúc z nôh topánky, bude balansovať na jednej nohe, potom sa oprie o dvere.
Žmurkne na ňu, nakloní hlavu a pohľad mu zabehne ku schodom. Obaja, obzerajúc sa za seba, aby ich nezbadali chlapci pozerajúci v obývačke rozprávku, vybehnú na poschodie a šialene rýchlo sa pomilujú. Tak to bolo pred pár rokmi.
Prečo stále myslí na to, čo sa nedá vrátiť?
„Raz odo mňa dostaneš krásnu kyticu ruží. Keď budeme na tom lepšie, splatíme pôžičky, na najbližšie okrúhle výročie, keď budeš taká ako predtým, keď sa zmeníš, keď...“
Raz. Už nikdy. Slová, dávno zabudnuté sľuby. Neprinesie kvety, nevráti sa k nej muž, ktorým ešte pred pár mesiacmi bol. Cítila to s každou pribúdajúcou minútou. Všetko, čo si v noci vysnívala, sa začalo rúcať. Oslava narodenín, výročie svadby, po dlhom čase spoločný rodinný večer, naplánovaný do najmenších podrobností. Pohodový, bez hádok, bez toho, aby si museli dávať pozor, čo vypustia z úst, čo urobia, čo neurobia. Taký mal byť, taký bol v jej predstavách ešte dve hodiny pred Vladovým príchodom. Jeho obľúbené jedlo, jeho obľúbené šampanské, hudba a deti. A ona. A on.
Vždy si vystačili sami. Tak si to želal.
Kniha Vinná sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk. Osobný odber po celej SR zdarma>>
