Toto je neuveriteľný a jedinečný príbeh života Hyeonseo Lee v Severnej Kórei. Príbeh o jej úteku a odvahe, akú v sebe ako osamelá a zraniteľná tínedžerka objavila, aby začala nový život v Číne.
Ako tvrdí - život na úteku, bez identity a bez zmysluplnej existencie, nie je ľahší ako život v Kórei.
Kniha Dievča so siedmimi menami je mimoriadne pútavá, hrdá a presvedčivá. Odráža jej pozoruhodného ducha aj prekonané hrôzy minulosti a zároveň ponúka dôveryhodnú výpoveď o každodennom živote v Severnej Kórei.
Hyeonseo Lee vyrastala v Severnej Kórei a bola jednou z milióna ľudí chytených do pasce uzavretého a nemilosrdného diktátorského režimu. Od škôlky až po nútenú službu v Socialistickom zväze mládeže v štrnástich rokoch štát kontroloval každý aspekt jej života. Keď v roku 1990 nastal hladomor a Hyeonseo sa ocitla uprostred chaosu, hladu a represií, začala o svojom dovtedajšom pevnom presvedčení pochybovať. Je jej krajina naozaj „najlepšou na zemeguli“, ako jej vždy tvrdili?
V roku 1997 sedemnásťročná Hyeonseo Lee ušla z vlasti do Číny. Prvé matkine slová stratenej dcére v telefóne zneli: „Nevracaj sa.“ Odveta za návrat by mala pre všetkých osudné následky.
O dvanásť rokov sa vrátila na severokórejskú hranicu s odvážnou misiou nahovoriť matku a brata na odchod do Južnej Kórey, na ťažkú, nákladnú a veľmi nebezpečnú cestu.
...stále však svoju krajinu milujem a veľmi sa mi cnie. Chýbajú mi jej zasnežené vrchy v zime, vôňa kerozínu a horiaceho uhlia. Chýba mi moje detstvo, bezpečie objatia môjho otca a spánok na vyhrievanej dlážke. Môžem sa v mojom novom živote cítiť príjemne, ale stále som dievča z Hjesanu, ktoré túži so svojou rodinou jesť rezance v obľúbenej reštaurácii. Cnie sa mi za mojím bicyklom a pohľadom cez rieku na Čínu.
Dnes je Hyeonseo uznávanou hovorkyňou a bojovníčkou na medzinárodnej scéne. Jej prejav na konferencii TED (Technology, Entertainment, Design - je každoročná konferencia s heslom „myšlienky, ktoré stoja za rozšírenie“ - ideas worth spreading) v roku 2013 zaznamenal viac ako štyri milióny návštev a Oprah Winfreyová ho označila za „jeden z najinšpiratívnejších prejavov na konferencii TED vôbec“.
Začítajte sa do novinky Dievča so siedmimi menami:
Prológ
Zobudil ma matkin krik. Min-ho, môj mladší brat, ešte stále spal na dlážke vedľa mňa. Ďalší človek, ktorého som si uvedomila, bol otec. Vpadol do izby a reval: „Vstávajte!“ Ťahal nás za ruky a hnal, tlačil von z miestnosti. Matka stála za ním a jačala. Bol večer a takmer úplná tma. Obloha bola jasná. Min-ho bol omámený spánkom. Vonku na ulici sme sa obrátili a uvideli čierny olejovitý dym valiaci sa z nášho kuchynského okna a tmavé plamene olizujúce vonkajší múr.
Na moje veľké prekvapenie otec bežal nazad do domu.
Popri nás sa prehnal zvláštny hukot, vietor, čo sa rútil dovnútra. Začuli sme treskot. Na jednej strane strechy sa zosypali škridly a ohnivá guľa ako žiarivá oranžová chryzantéma vyletela k oblohe, osvetliac ulicu. Jedna strana domu bola v plameňoch. Z ostatných okien sa valil hustý dechtovočierny dym.
Kde je môj otec?
Odrazu boli všade okolo nás naši susedia. Ktosi vychrstol vedro vody – ako keby dokázalo uhasiť oheň. Začuli sme zaúpenie praskajúceho dreva a vzápätí zvyšok strechy vzbĺkol v plameňoch.
Neplakala som. Dokonca som ani nedýchala. Môj otec nevychádzal z domu.
Museli to byť iba sekundy, ale zdali sa ako minúty. Vynoril sa, bežal smerom k nám a išiel si vykašľať pľúca. Bol celý čierny od dymu, tvár sa mu leskla. Pod každou pazuchou držal dva ploché obdĺžnikovité predmety.
Nemyslel na náš majetok ani na naše úspory. Zachraňoval portréty. Mala som trinásť, dosť na to, aby som chápala, čo bolo v stávke.
Neskôr mi matka vysvetlila, čo sa stalo. Niekoľko vojakov dalo môjmu otcovi ako úplatok veľký kanister leteckého benzínu. Kanister bol v kuchyni, kde sme mali železnú pec na spaľovanie jontchanov – valcovitých brikiet, aké sa používali na kúrenie všade v Severnej Kórei. Matka sa snažila preliať palivo do inej nádoby, no kanister jej vykĺzol z rúk a benzín vyšpľachol na uhlie. Zmes bola výbušná. Susedia sa určite čudovali, čo to, dopekla, varí.
Z ohňa sa šírila intenzívna vlna horúčavy ako múr. Min-ho začal nariekať. Držala som sa matkinej ruky. Otec položil oba portréty veľmi starostlivo na zem a potom nás troch objal. Takýto verejný prejav náklonnosti bol medzi mojimi rodičmi vzácny.
Schúlení k sebe sme pozorovali, ako sa zvyšky nášho domu rúcajú vo vlniacej sa žiare. Susedia nás museli ľutovať. Na otca bol príšerný pohľad – tvár mal špinavú a nové civilné šaty zničené. Moja matka, ktorá bola na dom hrdá a vždy sa snažila pekne obliekať, sa prizerala, ako sa jej najlepšie nádoby a šaty strácajú v dyme.
Najviac ma udivilo, že ani jeden z rodičov nevyzeral príliš rozrušený. Náš dom bol iba nízky domček s dvoma miestnosťami a s nábytkom od štátu, bežným v Severnej Kórei. Dnes je ťažké predstaviť si, ako mohol niekomu chýbať. Reakcia mojich rodičov na mňa urobila hlboký dojem. Všetci štyria sme boli spolu a v bezpečí. To bolo všetko, na čom im záležalo.
Vtedy som pochopila, že sa zaobídeme takmer bez všetkého – nášho domu, dokonca aj našej krajiny. Nikdy však nie bez ostatných ľudí a naozaj nikdy by sme sa nezaobišli bez rodiny.
Celá ulica videla, ako otec zachránil portréty, čo bol prejav hrdinstva, ktorý si získal oficiálnu pochvalu. Ako sa nakoniec ukázalo, všetko sa vyvinulo veľmi odlišne. My sme to nevedeli, ale otec už bol pod dohľadom.
- reklamná správa -