Sú ich desiatky a sú neskutočne nádherné. Určite sa každému vybaví v pamäti Štrbské Pleso – slovenské pleso plies.
V knihe Plesá ich nájdete všetky. Okrem textov aj množstvo súčasných fotografií tatranskej prírody, takže knižka sa snaží byť tak trochu sprievodcom po vodnej kráse Tatier. Zalistujte si s nami v novinke vydavateľstva Dajama Plesá.
Asi nikto z nás si nedokáže predstaviť Tatry a najmä ich časť Vysoké Tatry bez plies – jazier ľadovcového pôvodu, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou tatranskej vysokohorskej krajiny. Všetky existujúce plesá sú podrobne spracované v tejto knihe, ktorá sa skladá zo štyroch hlavných kapitol.
Keďže opisuje Tatranské plesá, jednotlivé kapitoly tvoria Západné Tatry, Vysoké Tatry, Belianske Tatry a Nízke Tatry. Samozrejme, že medzi opisovanými plesami nechýbajú najväčšie a zároveň najhlbšie pleso (Veľké Hincovo pleso v Mengusovskej doline), najvyššie položené pleso (Modré pleso v Malej Studenej doline) či najnavštevovanejšie a najznámejšie pleso, ktorým je Štrbské pleso.
Turisticky, teda po značkovaných chodníkoch, je dostupných len malá časť tatranských plies, pretože väčšina z nich leží len v ťažko dostupnom teréne kam sa dostanú len horolezci alebo skialpinisti. Bežný turista ich môže vidieť len z diaľky a niektoré neuvidí vôbec. V knihe však nájde všetky tatranské vodné plochy, ktoré „nesú“ názov pleso.
A čo to teda je to pleso?
Pod pojmom pleso, ktorého ekvivalentom je výraz morské oko, rozumieme jazero vyskytujúce sa vo vysokohorskom prostredí v oblasti, kde pretrvávalo pleistocénne zaľadnenie.
Na území Slovenska ide o oblasť Tatier a čiastočne Nízkych Tatier. Podľa vzniku rozlišujeme plesá karové (vhĺbené jazerá v ľadovcových kotloch), plesá hradené morénovým materiálom (jazerá zahradené ľadovcom nahromadenou horninou – morénou) alebo plesá zmiešaného typu – karové s hradiacou morénou.
„Predieral som sa tými najneschodnejšími tatranskými oblasťami a naďabil som na mokrade, ktoré neniesli žiadne znaky ľadovcového pôvodu,“ rozpráva autor knihy Plesá Milan Lackovič. „Tatranské plesá som obdivoval od mladosti, ale v zrelom veku sa stali mojou skutočnou „srdcovkou“. Sčasti aj pre myšlienku, že pre staršieho pána budú ľahšie dostupným cieľom. No pomerne rýchlo som prišiel na to, že tomu tak nie je. Mnohé plesá sa nachádzajú vo veľmi exponovanom teréne. S fotoaparátom v ruke som ich hľadal aj na nedostupných miestach. Predieral som sa k nim kosodrevinou, snažil sa ich celé obísť. Fotografoval som ich z hrebeňov štítov, z tatranských vrcholov.“