Práve vyšla už siedma kniha v slovenčine od Jennifer Probstovej, ktorú si zamilovali desaťtisíce slovenských čitateliek. Knihu s názvom Až do konca určite prečítate až do konca a možno na jeden dych:)
Sladkú pomstu treba kuť zahorúca
Miranda Stormová neverila, že Gavina Luciana ešte niekedy stretne. Pred tromi rokmi prežili krátky vášnivý románik – a potom z jej života náhle zmizol. No teraz je späť a Miranda neodolá pokušeniu na malú odplatu. Ako známa kulinárska kritička neváha a napíše zdrvujúcu kritiku Gavinovho rodinného podniku. Pomstu predsa treba kuť zahorúca!
Pre majiteľa tradičnej talianskej reštaurácie, ktorý má k dispozícii necelé tri mesiace, aby znovu postavil na nohy krachujúci podnik, je negatívna kritika v prestížnom časopise hotová pohroma. Tentoraz však zďaleka nejde iba o jedlo. Konečne si uvedomil, čoho sa vzdal, a je rozhodnutý využiť čas na to, aby dávnej láske dokázal svoje kvality v kuchyni… aj v spálni! Má v úmysle naservírovať jej čosi, čomu jednoducho neodolá.
Začítajte sa do novinky Jennifer Probstovej Až do konca:
Prvá kapitola
„Hej, Gavin, zaskočil by si za mňa pri trojke?“
Gavin Luciano sa otočil k svojmu mladšiemu bratovi. Brandove tmavohnedé oči sa napriek prosebnému tónu jeho hlasu ako zvyčajne dívali so sebavedomím rebela. „V kuchyni sa čosi pokašľalo, neviem, kde mi hlava stojí, a ty chceš, aby som zaskakoval pri stoloch? Myslel som, že sme sa jasne dohodli. Za obsluhu si zodpovedný ty.“
Brando prestúpil z nohy na nohu, no rebel jednoznačne zvíťazil. „Musím na záchod.“
Gavin zodvihol obočie. „Tých desať sekúnd určite vydržia.“
„A potrebujem zavolať Tracey. Sľúbil som jej, že sa o šiestej ozvem.“
„Tak toto je tuším to jediné, na čo sa môžem spoľahnúť. Len čo začne nával, ty letíš za frajerkou.“
„Prestaň s tým, dobre?“
Gavin sa dobrácky uškrnul. Ktovie, či Brando vôbec tuší, že sa dokáže červenať. „Pošli jej esemesku. Na chvíľu to za teba vezmem, ale Tracey bude musieť ešte nejakú hodinku počkať.“
Brat sa zamračil, no rozhodol sa, že to nechá tak. Zatiaľ. „Dík,“ zamrmlal a vybehol zo dverí.
Gavin sa márne pokúšal spomenúť si, či aj on bol niekedy taký zaľúbený, že sa to dalo vyčítať z každej črty jeho tváre a jeho mozog zostal proti telu úplne bezmocný. Sotva. Nespomínal si, že by sa bol niekedy v živote vykašľal na robotu a namiesto toho vysedával s frajerkou v parku. Čo, samozrejme, do veľkej miery vysvetľovalo smutnú skutočnosť, že to s ich rodinným podnikom išlo dolu vodou. Ani jeho otec nemal nikdy problém vyvesiť na dvere reštaurácie ceduľu s nápisom Šiel som na ryby – dokonca ani počas obeda, keď býva najväčší nával.
Pokrútil hlavou. To bude zasa noc! Ochorel jeden čašník a jeho inokedy pohodový šéfkuchár si vzal do hlavy, že mu zahýba žena a korenil dnes tak, akoby varil pre jej milenca. Gavin dúfal, že si všetci objednajú špecialitu šéfkuchára – morského ostrieža. Na rybe sa azda nedá nič pokaziť, aj korenie je vopred namiešané.
Znenazdajky sa mu postavil do cesty Dominick. „Umriem, ak si nedám cigu. Zaskočil by si za mňa pri bare?“
Kŕčovito zaťal prsty do posledných zvyškov trpezlivosti, ktoré mu ešte zostali, a v duchu sám sebe pripomenul, že je tu na to, aby zachránil reštauráciu pred krachom, a nie aby vyzabíjal všetok personál. „Nie. Povedali sme si predsa, že ideme podľa nových pravidiel. Ak chceš fajčiť, tak cez prestávky.“
Dominick sa zarazil a potom ho potľapkal po pleci. Poznali sa od detstva, prakticky spolu vyrástli. Bolo naozaj ťažké robiť mu šéfa. „No tak, kámo. Chceš, aby som tu skapal? Práve som obslúžil jednu rundu, takže na chvíľu bude pokoj.“
Gavin po ňom hodil pohľad, pod ktorým by sa ktorýkoľvek mladší zo zamestnancov zosypal. „Netoč ma, Dominick. Už zaskakujem za Branda. K baru ma nedostaneš ani náhodou. Ak nechceš, aby som ti dal padáka, padaj na svoje miesto.“
Vzdor v Dominickových očiach v ňom takmer prebudil pocit viny. Takmer. „Najvyšší čas, aby si si niekoho našiel, chlape,“ vzdychol Dominick a pobral sa späť k baru, žmoliac cigaretu v ruke. Nečudo, že Mia Casa krachuje.
Má tri mesiace na to, aby zachránil Titanic pred jeho smutným osudom, no už teraz mu nezostal ani jeden záchranný čln. Aj keby do podniku nalial ešte viac peňazí a celý ho zrenovoval, ak personál nebude fungovať na výbornú a ich kuchyňa si nezíska dobrú povesť, pred smrťou v mrazivých vodách bankrotu ich nezachráni ani pánboh.
Striasol sa, siahol na samé dno svojich síl, aby sa upokojil, a zamieril k stolu číslo tri.
Vtedy ju uvidel.
Zarazil sa a dlhú chvíľu bez mihnutia oka civel pred seba. Prehnala sa ním smršť emócií ako rýchlik vidieckou stanicou a v jedinej krátkej chvíli sa ocitol v celkom inom čase a priestore. Pred vnútorným zrakom sa mu vynoril posledný obraz, ktorý si s ňou pamätal. Obraz, ktorý sa pokúša vymazať si z pamäti, odkedy sa vrátil.
Bola s tým istým chlapíkom, s ktorým ju videl pred niekoľkými týždňami. Smutnotrápna spomienka na náhly záchvat žiarlivosti, ktorý ho prinútil sledovať ju, mu síce zovrela žalúdok, no jeho oči sa napriek tomu dychtivo opájali jej krásou.
Práve si vyzliekla plášť a prehodila ho cez operadlo stoličky. Uhladila si vlasy, aby z dokonale vyčesaného francúzskeho uzla zotrela kvapky dažďovej vody. Zopár zvlnených prameňov ryšavých vlasov jej vykĺzlo a teraz jej lemovali tvár. Spomenul si, ako sa kučery tizianovej červenej farby v divokých vlnách rozsýpali po jej pleciach a chrbte, kedykoľvek si rozpustila vlasy. Boli ako oheň uväznený v saténe, keď do nich zaboril prsty. Sviečka na stole hádzala odlesky plameňa na jej perlovobielu pokožku, ktorú odhaľovali čierne šaty s hlbokým výstrihom.
Nefritovozelené oči schovávala za okuliarmi s moderným čiernym rámom. Cítil, že schováva aj čosi iné, no čo to bolo, v tej chvíli ešte nedokázal uchopiť. Akoby sa bola obkolesila stenou, ktorá kričala nedotýkať sa.
Napadlo mu, či tú správu vníma aj jej spoločník, alebo ju jednoducho ignoruje. A nechápal, prečo sa mu tá myšlienka zabodla do srdca ako jedovatý pazúr.
Žena natiahla ruku za jedálnym lístkom a zasmiala sa na akejsi poznámke svojho spoločníka. Uprostred ruchu reštaurácie plnej hostí, cengotu pohárov a porcelánu, mu zvuk jej smiechu doľahol do uší ako hodvábne pohladenie, hoci jeho pálčivý dotyk mu zároveň zovrel žalúdok. Ako hlt tej najlepšej whisky. S bozkom rozoklaného hadieho jazyka na záver.
Zo všetkých podnikov v celom tomto obrovskom meste si museli vybrať akurát ten môj. Dopekla, už chýbalo len to, aby pianista Sam spustil starý hit z filmu Casablanca o tom, čo zostáva, aj keď čas beží.
Gavin sa zhlboka nadýchol, napočítal do troch a potom rozhodne vykročil.
