Mimoriadne otvorený, vtipný a miestami veľmi vážny. Taký je herec Juraj Slezáček vo svojej knihe Ako sa stať celebritou, pri ktorej mu sekundovala novinárka Silvia Lispuchová. Výborne napísaná životná cesta jedného z najobľúbenejších slovenských hercov, ktorý si ju však teraz paradoxne neužíva. Rakovina a následné komplikácie ho držia takmer neustále v nemocnici a dokonca nemohol prísť ani na samotný krst svojej knihy. Pozrite si VIDEO z krstu.
„Musím uznať, že rakovina ma zaskočila. Ťažko povedať, čo by sa stalo, keby... Keby na tú chorobu neprišli. Zrejme by som bol šťastnejší a spokojnejší, keby som sa to nedozvedel. Vlastne na ňu prišli náhodne. Mal som problémy s paradentózou, chcel som iba nové zuby – a mám toto,“ píše vo svojej knihe Ako sa stať celebritou Juraj Slezáček.
Nie každý dokáže otvorene hovoriť o zákernej chorobe, akou je rakovina. Herec Juraj Slezáček medzi nich patrí a urobil to dokonca s trpkým humorom, ktorý je preňho taký typický.
„Keď sa prevalilo, čo mi vlastne je, opäť sa potvrdilo, že pokiaľ máte rakovinu, niektorí ľudia sa vám priam boja zavolať, spýtať sa, ako sa máte,“ píše v knižke obľúbený herec. „Domnievajú sa, že je neslušné či vtieravé otravovať trpiaceho človeka. Moji hereckí kolegovia neboli výnimkou.“
Prečítajte si úryvok z novinky Juraja Slezáčka Ako sa stať celebritou:
Slezáčku, ty keď dostaneš rozum, aj si oddechneš
Keď som nastupoval do divadla, prihovoril sa mi ujo Pavlovič. „Poslyš, Slezáčku, a kde budeš bydlet?“ vybehol na mňa svojou typickou českoslovenčinou, výsledok jeho pôsobenia v českých zájazdových divadelných súboroch.
Bol to ten istý ujo Pavlovič, o ktorom už raz bola reč. Patril som k jeho obľúbencom už od študentských čias, ak nechcem priamo povedať, od toho pamätného dňa, keď som po prvý raz, ešte ako piešťanské ucho, vkročil na divadelnú pôdu.
„No, nájdem si nejaký privát,“ odvetil som starostlivému ujovi.
„Tak já sa na ten privát pujdem pozrieť, či to tam bude lepší ako u mne.“
Z predslovu bolo jasné, že sa musím nasťahovať k nemu.
„Jaj jaj, Slezáčku, ty ked dostaneš rozum, si oddechneš,“ pridal ďalší bonmot. Až v sedemdesiatke som zistil, prečo som stále unavený.
„Poslyš, Slezáčku,“ nikdy ma nenazval krstným menom, „mám pre teba aj ženu,“ pripomenul mi hneď na úvod, aby som vedel, do čoho idem. „Lebo ty si taký sprostý, že si ani ženu nenájdeš,“ zhodnotil ma môj ochranca a už aj nájomník – a po príchode do nového bytu mi predstavil svojich susedov, veľmi príjemnú rodinku, do ktorej patrila vtedy ešte len štrnásťročná Jelka. Už vyše štyridsať rokov je mojou manželkou.
Ujo Pavlovič bol divadelnou legendou. Pochádzal z Nitry, kde sídlilo aj kočovné divadlo, ktoré založili Česi, a on u nich pracoval ako javiskový, divadelný technik. Dokonca ešte môj otec si naňho spomínal.
Keď Bagara vyhodili z divadla, behal po Slovensku s niektorými obľúbenými predstaveniami a s ním aj ujo Pavlovič. Hrali aj vo Zvolene, kde som sa narodil. Otec spomínal, že náš ujo chodil po domoch zháňať rekvizity do večerného predstavenia. Tam mu požičali kreslo, inde vešiak, po záverečných ováciách jednotlivé kusy, ako sa patrí, vrátil a pritom stihol ešte všeličo iné, čo práve bolo pri divadle treba, dekoráciami počnúc, osvetlením končiac.
Už ako javiskový majster sa dostal do Štátneho divadla v Košiciach, šéfoval mu Janko Borodáč, keď ho z Bratislavy vypoklonkovali ako politicky nepohodlného.
Po vojne Borodáča poverili obnovou východoslovenského národného divadla. Po čase sa vrátil do Bratislavy už ako režisér národného divadla a tiež pedagóg na Vysokej škole múzických umení a do hlavného mesta dotiahol aj uja Pavloviča.
Pod strechou Reduty vzniklo štúdio, kde mohli hrať študenti – na jeho území vládol pevnou rukou Pavlovič, kulisár, osvetľovač, rekvizitár... a samozvaný výchovný poradca. Žil sám – v budove Reduty mal svoju izbičku. Práca bola preňho všetkým, venoval sa jej celým telom i dušou, všetko mal pod kontrolou, vrátane nás študentov. Dával nás do laty originálnym spôsobom a slovník, ktorý pritom používal, by nezniesol ani papier tejto inak, čo sa slovníka týka, celkom uvoľnenej knihy. No čo do nás svojimi metódami vtĺkol, v konečnom dôsledku prinieslo vytúžené ovocie. Všetci sa čudovali (nechápem prečo), že keď som prišiel na nakrúcanie seriálu Panelák, svoje veci som si vždy uložil pekne na hromádku. Točili sme v katastrofálnych podmienkach, muži aj ženy v jednej šatni, donútení prezliekať sa medzi kostýmami. Prišiel jeden, za ním ďalší, veci nahádzané jedny cez druhé, kade-tade po zemi. Vstúpil som ja, od garderobierky som si vypýtal vešiak, prezliekol som sa do kostýmu, civil zavesil na vešiak... Dotočil som, na vešiak zavesil kostým... Hľadeli na mňa ako na zjavenie Božie a mne sa zas vždy zjavil ujo Pavlovič. Keby som si ja alebo ktokoľvek iný pred rokmi za jeho kraľovania v štúdiu Reduty nechal rozhádzané veci, nastala by Sodoma Gomora. Bez rozdielu, či by bol dotyčný bordelár muž alebo žena. „Slečno, ten kabát je na zemi,“ priletela z jeho strany prvá výstraha. V prípade, že ju slečna prepočula, či nebodaj ignorovala, či ešte horšie – nebrala vážne, prišla druhá: „Slečno, ja upozorňuji, ten kabát je na zemi.“ Ak sa objekt jeho prevýchovy ani tak nechystal urobiť nápravu, nastal výbuch sopky. Láva sa valila, iskry lietali na všetky strany: „Slečno, vy pi... jedna, vy vari ten kabát nevidíte!“ Pre väčší dôraz po nej letela stolička.
Rovnaký rázny meter platil aj na pánov profesorov. Vošiel Bagar, rektor našej školy, s neodmysliteľným klobúkom na hlave. Keď uvidel uja Pavloviča, kamarátsky ho pozdravil: „Servus, Jozef.“
„Dobrý,“ odvetil Jožko Pavlovič a dodal: „A zložte ten širák! Toto je chrám umenia, aj keď ste rektor.“
„Máš pravdu,“ ustúpil Bagar, včas si vedomý možných následkov.
