Ak hľadáte kvalitné knihy pre mladých, ktoré im zároveň pútavým príbehom priblížia naše dejiny – dokonca aj tie drsné a smutnejšie – máme pre vás skvelý tip. Spisovateľka a detská psychologička Kathy Kacer, ktorej rodičia pochádzajú z Československa, sa už dlhé roky zaoberá tvorbou knižiek pre deti s témou holokaustu. Nie, neobávajte sa – nie sú to smutné a depresívne knihy. Práve naopak!
Kathy Kacer vo svojej tvorbe poctivo dodržiava pevné etické hranice. Jej knihy sú teda vhodné aj pre najmenších čitateľov, pretože používa citlivý jazyk a aj takúto neľahkú tému dokáže podať pútavo a vôbec nie traumatizujúco.
Prvá kniha Tajomstvo príborníka je autentický príbeh autorkinej vlastnej mamy.
Gabikin pokojný život plný lásky a istoty na rodinnom hospodárstve radikálne zmení po obsadení krajiny nacistami. Židovská komunita aj v ich malom prostredí postupne prežíva veľké zmeny. Trinásťročná Gabika s mamou sa rozhodnú neutiecť preč a čeliť osudu, no nakoniec sa mladé židovské dievča musí pri domovej prehliadke ukryť, aby prežilo. Skrýšu nájde v príborníku, ktorý dodnes, ako jediný kus z pôvodnej domoviny autorkinej mamy tróni v jej obývačke v Toronte.
„Dôležité je priniesť skutočný príbeh,“ povedala autorka. „Nie je to o štatistikách a celkovom obraze holokaustu, ale o prežití jednej rodiny, o tom ako sa s tou hrôzou vysporiadala. Snažím sa zosobniť a prerozprávať túto históriu tak, ako to ľudia možno ešte nikdy nepočuli.“
Noční špióni je pokračovaním Tajomstva príborníka.
Po hroznom zážitku, keď sa Gabike podarí v poslednej chvíli uniknúť odvlečeniu do tábora, sa rozhodnú opustiť svoj domov a vyčkať koniec vojny v horách. Pomocnú ruku im ponúknu ľudia, ktorí si aj v tých ťažkých časoch zachovali ľudskosť. Ani tam to však nie je bez rizika, viackrát im hrozí nebezpečenstvo.
Podarí sa im prežiť vojnu a dočkať sa slobodného života, po ktorom po celý čas plnom príkorí a utrpenia tak túžili?
Začítajte sa do knihy Tajomstvo príborníka:
Prvá kapitola
„OPAC-OPAC PAUL!“ zvolala Vera, keď prebehla popri Paulovi a dotkla sa schodov. Poskakovala, tancovala okolo brata a vykrikovala:
„Ideš žmúriť znova!“
„Kde si to zasa bola schovaná?“ chcel vedieť očividne rozhorčený Paul. „Hľadal som ťa všade!“
„No určite ti to prezradím!“ naťahovala ho Vera. „Možno sa tam chcem schovať znova.“
Videla, že brat je otrávený, ale bavilo ju, keď ho mohla trochu potrápiť.
„Ale to nie je fér! V tomto dome je priveľa miest, kam sa dá ukryť. Nechcem stále žmúriť ja!“
Vera a Paul boli u starej mamy; rodičia ich k nej brávali každú nedeľu pred obedom a zastavili sa po ne až podvečer.
Starká bývala v staršom dome v strede mesta.
Často sa sťažovala, že dom je príliš veľký pre ňu samu, že je v ňom priveľa schodísk, priveľa zastr-čených miestností, priveľa rohov a kútikov – ale pre Veru a Paula bol na skrývačku ako stvorený.
„A čo mám robiť?“ nedala sa Vera. „Schovala som sa päťkrát a ty si ma našiel iba raz. Dajme si ešte jedno kolo a potom sa poďme najesť.“
„Dobre, tak ešte jedno, ale teraz žmúriš ty!“
Paul plesol sestru po pleci a s radostným výskotom odbehol.
„No určite! Ja som vyhrala posledné kolo!
Švindľuješ!“ kričala Vera a naháňala Paula, kým sa jej ho nepodarilo schmatnúť za rameno.
V tom momente sa vo dverách kuchyne objavila stará mama. Keďže sa chystala niečo napiecť, mala ruky celé od cesta. Držala ich pred sebou ako nejaký doktor, ktorý sa práve umyl pred operáciou. Zásteru – darček od vnúčat – mala celú od múky, cukru a iných surovín potrebných na vyčarovanie lahôdok. Belasé a červené kvetinky na zástere vykukovali spoza vrstvy práškového cukru, čo tento vzácny kus odevu pokrýval od vrchu až po kolená. Prstami jednej ruky si opatrne posunula skĺznuté okuliare na miesto.
„Vera! Paul! Čo to má byť za rámus? Nie ste na ihrisku! Susedia si budú myslieť, že sa k nám nasťahoval nejaký cirkus!“ Hoci jej hlas znel prísne, deti vedeli, že sa až tak veľmi nehnevá.
Nikdy sa na nich nehnevala – alebo ak áno, tak ju hnev rýchle prešiel.
„Paul švindľuje!“ spustila Vera, stále držiac brata za rameno.
„Nešvindľujem!“ ohradil sa hneď Paul a snažil sa vyslobodiť spod sestrinej ruky. „To ty nehráš férovo!“
„Ale deti, prestaňte! Načo sa takto hašteriť… Prišla som vám vlastne iba povedať, že sa práve dopiekol makový a orechový koláč, ale keď tu chcete radšej zostať a hádať sa ďalej, určite niekoho nájdem, kto by ho rád zjedol.“
Huncútsky zažmurkala, ako ich lákala na obľúbené maškrty.
„Komu sa chce hádať, keď som hladný!“ vykríkol Paul a so smiechom bežali spolu s Verou za starou mamou do kuchyne. V jej kuchyni vždy niečo rozvoniavalo. Niekedy to bola teľacia roštenka, škvrčiaca na pekáči so zemiakmi a mrkvou, no v nedeľu poväčšine sladká vôňa koláčov, presne ako tá, čo sa práve šírila z rúry. Vera s Paulom pozorovali starú mamu, ako im obom krája kus orechového koláča a kladie ho pred nich i s hrnčekom mlieka.
Ovanula ich vôňa škorice a hrozienok, nestrácali teda čas a zakrátko naťahovali ruky s prázdnymi taniermi po dupľu.
„Mňam, mňam, to je výborné,“ povzdychla si Vera.
Gabi Kohnová sa na nich pozerala láskyplným pohľadom. Pravidelná nedeľná návšteva vnúčat bola pre ňu vyvrcholením týždňa. Vždy sa tešila na to, ako im niečo upečie, ako sa budú spolu hrať a rozprávať. Napriek svojim sedemdesiatim rokom bola pekná, vkusne oblečená, striebristé vlasy upravené do pekne česaného drdolčeka.
Nízka bola vždy a roky ju trocha zaguľatili, ale jej vzhľad bol stále dôstojný a elegantný.
Vďaka žiarivo zeleným očiam a živému temperamentu sa ešte vždy zdala mladá.
„Som rada, že vám chutí, zlatí moji. A teraz, s plným žalúdkom mi konečne prezraďte, o čom tá hádka vlastne bola.“
