Prvá kniha a okamžitý úspech. Svetový úspech. Ty, ja a tí druhí od Fionnauly Kearneyovej je neuveriteľne múdry, vtipný, citlivý príbeh, hoci miestami až neznesiteľne smutný. Práve preto ho oceňujú médiá, kritika a najmä čitatelia – dokáže vás vtiahnuť a vy ho prežijete od prvej strany po poslednú.
Čo sa stane, keď sa rodinné tajomstvá jedného dňa nezadržateľne vynoria na denné svetlo?
Zoznámte sa s Adamom a Beth. Manželia štyridsiatnici s devätnásťročnou dcérou Meg si nažívajú vcelku spokojne až šťastne. Odhalenie prvého tajomstva však znamená začiatok dlhého sledu udalostí s neodvratnými dôsledkami.
Občas sa potrápime predstavami, čo najhoršie sa môže stať našej rodine. Netušíme však, že niektoré tajomstvá nám môžu od základov zmeniť život.
Ako si vôbec naplánovať budúcnosť, keď celú minulosť máme prevrátenú naruby?
Autorka Fionnuala Kearneyová pochádza z mnohodetnej írskej rodiny a rada píše o medziľudských vzťahoch, zmenách, ktorými prechádzajú, a postupne, vrstvu po vrstve, odhaľuje ich korene.
Začítajte sa do väčšej ukážky z knihy Ty, ja a tí druhí:
1.
„Môj manžel je záletník,“ začínam. Terapeutka sedí s prekríženými nohami a robí si poznámky do zápisníka s vyblednutými riadkami. „To je slušné trojslabičné slovo na označenie kurevníka. Ako sa cítim? Ako sa asi mám cítiť, keď chrápe s čašníčkou?“ Posledné slovo ma na jazyku zaštípe ako paprika. V duchu sa ospravedlňujem všetkým milým čašníčkam na svete. Nahlas však opisujem, ako sa naozaj cítim, a pravou rukou si stískam ľavé plece. „Cítim sa podvedená,“ pokračujem tichšie. „A to bolí.“
Doktorka Caroline Gothenburgová súcitne prikývne. Má olivovozelené oči, širokú tvár lemovanú ryšavými kučerami, dlhé a pekne tvarované nohy v lesklých pančuchách. Nevdojak uvažujem, či ju niekedy v tom nablýskanom živote niekto podviedol. Steny jej pracovne zdobia rôzne diplomy zarámované v tenkých pochrómovaných rámčekoch. Nielen krásna, ale aj múdra... Uvedomujem si, že sa viac sústreďujem na ňu ako na seba.
„Rada by som si s vami dohodla termín ďalšieho stretnutia,“ preruší mi myšlienky. Cítim, ako mi na čele jedna za druhou naskakujú vrásky. Som predsa inteligentná žena. Dočerta, čo tu vôbec robím? Zadívam sa ponad konferenčný stolík na jej elegantne usadenú postavu a preglgnem, aby som potlačila úzkosť, čo mi zviera hrdlo.
„Pomôže mi to lepšie vás spoznať,“ vysvetľuje lekárka. „Kto je Beth? Prečo je Beth taká, aká je? Chcem pochopiť, kto ste a odkiaľ pochádzate.“
V diaľke zaznie siréna, akoby ma chcela varovať pred hroziacim nebezpečenstvom.
„Veď aj ja,“ zašepkám.
V aute skontrolujem smartfón, ktorý mi oznamuje, že mám tri zmeškané hovory. Jeden od svojho agenta Josha a dva od Adama. Keby bol môj telefón naozaj inteligentný, Adamovo číslo by už vymazal. Už som o tom uvažovala, no viem, že hoci z telefónu by som ho vymazala, z mysle ho nevymažem. Zapnem bluetooth, volám naspäť Joshovi a mierim do najbližšieho supermarketu.
O dvadsať minút vykladám obsah košíka a sledujem nákup, čo sa posúva po páse. Pomaranče, tuniak, kukurica, bulvárne časopisy, kuracie mäso v rolke a dve fľaše chladeného bieleho sauvignonu.
Aj vás manžel podvádza? Kričí titulok na jednom z časopisov. Mám ich štyri a vo všetkých sú podobné príbehy. Aby som sa ubezpečila, že nie som sama a svetom vládne nevera.
„Body?“ ozve sa dievčina s kakaovou pokožkou a mandľovými očami spoza pokladnice.
„Aké body?“ zopakujem nechápavo.
„Máte zákaznícku kartu?“ spýta sa a potlačí zívnutie. Všimnem si maličké tetovanie s motívom jin a jang na jej zápästí.
Mám chuť na slečnu Jinjangovú navrieskať. Chcem na ňu skríknuť, aby sa nepýtala také hlúposti, nech si radšej všíma životne dôležitú tému v časopisoch v mojom košíku, a ak nie, tak dnes za službu zákazníkom dostane nula bodov. Chcem na ňu vychrliť prúd neslušných slov, čo mi naskakujú v mysli. Potom si však poviem, že nie je staršia od mojej devätnásťročnej dcéry Meg, takže ešte zrejme nevie, ako chutí zrada. Zhlboka sa nadýchnem – slečna Jinjangová predsa nemôže za to, že môj manžel je hajzel...
Namiesto toho teda len pokrútim hlavou. Nie, žiadne body už nemám. Kým prídem späť k autu, trasiem sa na celom tele. Mlčky narátam do sto a usilujem sa zatlačiť do najzadnejších kútov mysle skutočnosť, že môj muž ma opustil a že som práve strávila hodinu v ordinácii terapeutky. Na chvíľu si sadnem na ruky, aby sa mi prestali chvieť, potom si ich vytrasiem, naštartujem a zamierim autom domov.
Náš krásny trojpodlažný dvojdom v štýle eduardovskej architektúry stojí v aleji lemovanej platanmi na predmestí v okrese Surrey. Kúpili sme ho pred štrnástimi rokmi ako zrúcaninu z červených tehál s originálnymi arkierovými oknami. Vnútri sme zbúrali steny a postavili nové, podobne, ako sme to urobili s naším manželstvom. Až na to, že dom dnes vyzerá ako vystrihnutý z časopisu Dom a záhrada a ja, polovica nášho manželstva, ako na obrázku „predtým“ v ordinácii plastického chirurga.
Pod nohami mi škrípe štrk a ja hľadím na dom, ktorý milujem. Uvažujem, či ho nebudem musieť predať a nakoniec neskončím v maličkej chatrči v nejakom zapadákove. Pošúcham si škvŕkajúce brucho a do mysle sa mi už po neviem koľký raz vkradne Adamova čašníčka. Jej obraz je nejasný, na okrajoch rozmazaný. Neviem, či má dlhé alebo krátke vlasy, svetlé či tmavé, kučeravé alebo rovné. Koľko má rokov – tridsať, štyridsať? Len nie dvadsať, prosím! S tým by som sa ťažko vyrovnala, a o Meg ani nehovorím. Skutočnosť, že jej milovaný otec preťahuje niekoho, kto si v Topshope kupuje rovnaké šaty ako ona, by asi nezvládla.
Mimovoľne si predstavujem, že sa spolu milujú. Aj ona pri vrchole vždy vykríkne tak ako ja? Chytí ju za vlasy na krku, ako to robí mne? Po lícach mi zrazu tečú slzy. Musím s tým prestať... Utriem si ich rukávom a zadívam sa na Adamovu záhradu. Celkom rýchlo dospejem k záveru: Nedovolím mu predať dom! Ak ma chce z neho dostať, tak jedine v truhle.
Vojdem dnu, zhodím nákupy na zem a zamierim hore do svojej pracovne v podkroví. Sadnem si do miestnosti zaliatej prírodným svetlom, čo preniká cez tri šikmé strešné okná oproti dvom veľkým obrazovkám s notami a melódiami, a píšem históriu svojho života. Po minúte mám šesť narýchlo načmáraných riadkov. Vraciam sa do detstva – som dievčatko, čo chodí do cirkevnej školy. Jediné dieťa, ktoré zostalo extravagantnej matke a otcovi pijanovi. Pokračujem ďalej v pevnej viere, že doktorka Gothenburgová sa vyzná vo svojej práci, a spod ruky sa mi po papieri rozlieva moja minulosť. Rastiem a veľmi rýchlo sa mením na dievča, ktoré prišlo o otca pre jeho lásku k alkoholu, potom na manželku, ktorá manželovi už raz odpustila neveru na jednu noc, a matku, ktorá má pocit viny, že chce viac než len samotné materstvo.
Dívam sa na svoj život zhrnutý na dvoch listoch papiera a uvedomujem si, že nie je v ničom výnimočný, ale ani natoľko tragický, aby zaujal samaritánov. Pomôže však doktorke Gothenburgovej, aby ma lepšie spoznala? Pomôže mi odhaliť smrť bračeka, ktorý zomrel, keď mal tri roky a ja šesť? Alebo niečo, čo si neuvedomujem? A čo moje ambície uspieť ako skladateľka piesní – vykresľujú dostatočne moju osobnosť? Josh ma pravidelne presviedča, vraj už čoskoro dokážem, že som najlepšia v country pope. Nie som si tým celkom istá. Nepochybujem však o tom, čo stojí čierne na bielom na druhej strane papiera: Môj manžel je záletník. A keď vezmem do úvahy, že ma podviedol už dvakrát, je vlastne sériový cudzoložník. Pani doktorka Gothenburgová si to pekne môže prečítať. Slová, ktoré potvrdzujú jeho zradu, jasne bijú do očí.
Zazvoní mi mobil. Vidím jeho číslo a nahlas sa zasmejem. Vážne si myslí, že ak mi bude vyvolávať, jedného krásneho dňa ma hnev prejde? Trochu aj dúfam, že to tak bude, lebo hnev mi rozožiera vnútro a derie sa von. Cítim, ako sa ovíja okolo mojej duše, s mliaskaním ju hryzie. Vtom sa k tomu pridá i zvukový efekt – hlasno mi zaškvŕka v bruchu. Zídem dolu schodmi okolo stien lemovaných fotkami.
Rodinné momentky... Natiahnem k nim pravú ruku, túžim sa dotknúť Meg, keď bola ešte bábätko, či úsmevu na Adamovej a mojej tvári. Stará svadobná fotografia plná lásky a nádeje. Ďalšia, na ktorej Adam pri grilovaní u susedov pózuje ako model z katalógu. Hľadí do objektívu, bradu má vystrčenú dopredu, nohy v krátkych nohaviciach dlhé a opálené, tmavoplavé, nakrátko ostrihané vlasy mu zláti letné slnko. Pomaly kráčam po schodoch, zahĺbená do rokov spomienok. Na poslednom schode si uvedomím, že keby sa ma len pred niekoľkými týždňami niekto spýtal, či sme šťastní, samoľúbo by som vyhlásila: „Áno, pravdaže!“
V kuchyni si vezmem pohár na víno a až po okraj si nalejem chladený sauvignon. Prehrabem sa v nákupnej taške, vyberiem kuraciu rolku a pomaly sa do nej pustím. Poslúcham vnútorný hlas, ktorý mi vraví, že musím jesť. Nemám však chuť jesť. Chcem piť. Dám si poriadny glg vína a cítim, ako sa mi alkohol rozlieza po tele.
Cez posuvné dvere do zadnej záhrady sa prediera popoludňajšie septembrové slnko. Chodím hore-dolu, vchádzam do zatienených miest a vychádzam na osvetlené, v jednej ruke kuracia rolka a v druhej pohár s vínom. Na každý glg vína jeden hlt jedla. Medzitým si pohmkávam slová piesne, ktorú som napísala včera, a na tvári sa mi rozlieva úsmev. Slovník Thesaurus mi pomohol s rýmom na slovo, ktorým chcem Adama označiť čo najvýstižnejšie. Adam je dastard – podlý, zlomyseľný zbabelec! Od spokojnosti sa usmievam tak naširoko, že sotva vládzem žuvať.
Potrebujem sa vrátiť k práci. Vyberiem sa hore, ale na štvrtom schode sa zvrtnem a sadnem si. Zízam do obývacej izby, nevládzem sa pohnúť. Kognitívna časť môjho mozgu práve vypovedala. Nohy odmietajú vstať a ruky mám ako prilepené na kolenách. Prenasledujú ma spomienky na miesta, kde sme spolu boli, piesne, ktoré sme spievali, chvíle, o ktoré sme sa delili, a zmocňuje sa ma strach z nového začiatku. Kde začnem? Bude mi stačiť iba zhlboka dýchať a prejde to? Pokývam hlavou. Áno, to je ono. Musím iba chvíľu počkať, raz-dva tu bude nový mesiac a nový začiatok príde tak, že si to ani nevšimnem.
Pohnem sa, až keď sa zotmie. Vrátim sa do kuchyne, zasvietim a odnesiem si fľašu s vínom do obývačky. O tridsať minút, práve keď sa pozerám na Adamovu obrovskú plazmovú obrazovku, zazvoní pevná linka.
„Máte výpoveď!“ objaví sa na obrazovke sir Alan a mieri ukazovákom na akúsi nedostatočne pracujúcu ženu.
„Hej, moja, viem, ako sa cítiš!“ súcitím s ňou. „Aj ty, máš výpoveď, Beth!“ Ukážem pohárom na obeť lorda Sugara a zdvihnem telefón presvedčená, že o takomto čase to môže byť jedine Meg.
„Meg?“
„Beth, to som ja...“
Nie je to moje drahé dievčatko. Je to ten sviniar, od ktorého má polovicu svojej DNA. Dastard, po ktorom túžim každým kúskom svojho tela, len čo počujem jeho hlas. Srdce mi divo bije v hrudi.
„Ako sa máš, Beth?“ spýta sa. „Prosím ťa, neskladaj. Potrebujeme sa porozprávať.“
„Nechcem sa s tebou rozprávať!“
Mlčí.
„Si u nej?“ spýtam sa.
Previnilo mlčí ďalej.
„Vieš o tom, že si dastard?“ prehovorí zo mňa víno.
„Áno, už si mi to povedala veľakrát,“ vzdychne si.
„Nie! Predtým som ti povedala, že si bastard, ale teraz ti hovorím, že si aj dastard!“
Žiadna odpoveď.
V pozadí počujem zvuky z kuchyne, ako keď niekto vyberá riad z umývačky. Predstavím si tú scénu. Ó, aké domácke prostredie! Celkom ako Jamie a Nigella. Adam hovorí tlmeným hlasom, akoby nechcel, aby ho počuli.
„Choď dočerta, Adam!“ Tresnem slúchadlom, fľochnem na fľašu a poslúchnem otcove gény.
