Tajnosti pobláznenej baby

Olívia s Macom sú dvojčatá. Všetky kamošky jej závidia fantastického brata, lenže Maco je prehnane starostlivý.
Olívia sa ho snaží presvedčiť, aby sa konečne stiahol z pozície Veľkého brata, a Maco akosi podozrivo rýchlo súhlasí.
Žeby preto, lebo úlohu ochrancu prevzal jeho najlepší priateľ a spoluhráč? Kým Maco sa teší na sestrine a priateľove slovné súboje, Olívii nie je všetko jedno. To posledné, čo potrebuje, je mať na krku chalana, do ktorého je od prvého dňa na gympli beznádejne zaľúbená!

Tým sa však Olíviine problémy nekončia. Vzťahy sa komplikujú, hormóny sa búria, rozprávka sa mení na horor – alebo naopak?
Olívia si želá iba jediné: trochu menej vzrúša a trochu viac nudy. Ibaže tajnosti a nuda nejdú dokopy...

Začítajte sa do novinky Tajnosti pobláznenej baby:

KONIEC LETA

„Kde nájdeme takého chalana?!“ položí mi Radka naliehavo zákernú otázku.

Sedíme v parku všetky tri – ja, Radka, Tea, najlepšie kamošky od prvého dňa na gympli. Nechce sa nám po kine hneď domov. A v tom je ten problém – vo filme, na ktorom sme boli. Romantická komédia (ako inak), ktorá namiesto toho, aby nám zlepšila náladu, celkom nečakane milú Radku rozosmutnila. Pretože hlavný hrdina je (zase raz) príliš dokonalý na to, aby sme mohli predstierať, že by mohol byť skutočný. Radka to vie a tento rozpor medzi filmovou ilúziou a realitou ju zriedka vyvedie z miery. Je však koniec leta, o týždeň sa začína škola, spolu so sezónnou melanchóliou je to vražedná kombinácia. Malo mi to napadnúť. Takáto školácka chyba! Mali sme radšej ísť na nejakú šialenú americkú komédiu. Tie okrem zdvihnutého obočia nad nevkusom jej tvorcov nemávajú žiadne zásadné vedľajšie účinky.

„Dúfam, že nepodvádzaš Jacka s týmto novým chlapíkom?!“ doberám si nešťastnú Radku a poza jej chrbát žmurkám na Teu, tá nad Radkiným smútkom len gúľa očami.

Aby bolo jasné, Radka je nešťastná celkom seriózne, akurát ten jej filmom spôsobený smútok nám pripadá zábavný. Jej obrovské modré oči sú bezodnou studnicou tínedžerského smútku. Aj ja, aj Tea sme trochu zaskočené vzniknutou situáciou, nie je zvykom, aby ju takto rozrušil romantický hrdina. Od desiatich rokov je beznádejne zamilovaná do Leonarda DiCapria. Vtedy prvýkrát videla Titanic a odvtedy pre ňu nik iný neexistuje. Núti nás chodiť do kina na všetky jeho filmy, aj keď pre ňu Leonardo navždy zostane Jackom, osudovou láskou. Až doteraz žiadny iný film okrem Titanicu a žiadny iný hrdina okrem Jacka nemal na ňu takýto účinok.

„Na tomto svete neexistujú žiadni Jackovia! Čo budeme robiť?“ vzdychá zanovito ďalej a frustrovane si kmáše blonďavé vlasy.

„Nepanikár, tvoj princ si ťa skôr či neskôr nájde,“ povzbudí ju Tea, Radkin presný opak. S Teou nie sú žarty, vidno to už na prvý pohľad. Krátke čierne vlasy, tmavohnedé, až takmer čierne oči s výraznou čiernou linkou a pohľad, z ktorého je každému jasné, že do nej sa neoplatí štúrať.

Sú ako deň a noc, moje najlepšie kamošky. A ja medzi nimi, taký mix oboch. Závidím Radke jej modromodré oči, jej jazykové nadanie (ovláda najmenej tri jazyky) a Tei jej životný postoj spolu so schopnosťou rozumieť fyzike. Aj ony závidia mne – môjho úžasného brata-dvojča. Inak nemajú veľmi čo. Sivomodré oči, väčšinou viac sivé ako modré, a hnedé vlnité vlasy s červeným nádychom. Údajne koruna mojej krásy. Postavu mám, hm, s jej opisom by básnik asi nemal veľa práce... vysoká, a to je asi tak všetko. Niečo by mohlo byť väčšie, niečo by mohlo byť menšie, ale v podstate som spokojná, nemám problém obliecť si hocičo. Veď výhodou malých košíkov je, že nespôsobujú bolesti chrbta. Rozhodla som sa, že môj princ bude uprednostňovať iné prednosti... inak čert ho ber!

Z lenivosti behám po svete, ako ma Pán Boh stvoril, čiže bez farbičiek na tvári. Nemôže to byť až také hrozné, zatiaľ predo mnou nikto s krikom neušiel. Ale pri týchto dvoch si niekedy pripadám ako Popoluška. Niežeby som si za to v podstate nemohla sama. Nemám problém schmatnúť bráchovu mikinu, keď utekám na bus, a stráviť v tej autoplachte celý deň. Opätky som mala na sebe naposledy, keď som mala päť. Brácho ma presviedča, že na tom predsa nezáleží, a keď sa baba chalanovi páči, tak sa mu páči bez všetkých tých čačiek. Nie som si istá, ako veľmi mu môžem v tomto smere veriť. Je prehnane starostlivý, takže je možné, že ma udržiava v nerandiacom stave cielene. Ale mne je to viac-menej jedno. Zatiaľ. Ak ma ten pravý nebude chcieť v tejto základnej výbave, pravdepodobne za to nestojí. Ak budem aj v tridsiatke bez záväzkov, prehodnotím prístup k tejto veci.

„O tom silne pochybujem,“ nedá sa Radka odbiť, kým ja som mysľou niekde inde. „Poznáš niekoho čo i len vzdialene podobného Jackovi? Skutočného človeka z mäsa a kostí?“

Obidve s Teou zostaneme ticho, každá zrejme z iného dôvodu. Prečo mlčí Tea, neviem. Prečo mlčím ja? Lebo odpoveď je áno, ale... nahlas by som to radšej nevyslovila. Je tu niekto, o kom dúfam, že si v mori namaľovaných krások všimol moju fádnu tvár. Kto okupuje moje myšlienky viac, ako je nutné, ale... nie som si istá, kde sa moja predstava o ňom končí a kde sa skutočný On začína. Okrem toho, je to beznádejné, takže načo to rozoberať.

Lenže to posledné, čo Radka práve teraz potrebuje, je deprimujúco negatívna odpoveď. Preto poviem najpovzbudivejšie, ako viem: „Zatiaľ nie.“

„A čo Maco?“ kývne na mňa Tea hlavou. Nikdy nechodí okolo horúcej kaše. A nikdy nie je v rozpakoch. Preto ju žeriem.

„Naozaj si práve moje dvojča prirovnala k Jackovi?“ spýtam sa neveriaco a na zdôraznenie svojho úžasu zdvihnem jedno obočie. Viem, že na Teu to urobí dojem, ona to nedokáže. Pri každom pokuse zdvihne obidve a z uštipačného pohľadu je razom smiešna grimasa, lebo pri tom vždy aj prižmúri oči.

„Nerieš,“ nariadi mi. Niekedy, respektíve väčšinou vie byť pekne panovačná ku každému, kto si to nechá.

„Možno o pár rokov. Rozhodne nie teraz,“ odmietavo krútim hlavou.

„Prečo?“ začne sa Radka zaujímať. Iba trošku mi je to podozrivé.

„Nevšimla si si, ako to strieda?“ vyslovím nahlas, čo všetky vieme. „O pár rokov, keď sa vybúri alebo keď ho dáka skrotí, by mohol dosiahnuť Jackove kvality. Nenadarmo som sa s ním celé tie roky piplala!“

Obidve na mňa chvíľu zamyslene hľadia. Mám pocit, že nevidia mňa, ale Maca, moje dvojča. Naši mu nedali naozaj meno Maco, volá sa Matej, ale pre mňa je, odkedy si pamätám, Maco. Zrejme som ako decko mala problém s výslovnosťou a ostalo mu to. Ktovie. Pôvod prezývky sa už asi nikdy nedozvieme. Na rozdiel od pôvodu mojej prezývky, ten je nám všetkým známy.

Žužu.

Keď sme mali asi päť, Macovi sa znepáčila Olívia a chcel ma premenovať na Zuzanu. Rodičia tento nápad, samozrejme, zamietli, ale mne ostala prezývka. Keďže Maco dal všetkým jasne najavo, že on je jediný, kto ma tak môže volať, je mi to jedno. Zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by sa odvážil nerešpektovať jeho želanie. Má taký vplyv na ľudí. Odmalička. Žiaľ, z jeho prirodzenej autority sa na mňa nič nenalepilo. Neviem, ako to robí. A že sa na to snažím prísť už roky!

Ako správne dvojčatá sme si neskutočne podobní, nielen vizuálne, preto som zvyknutá na takéto skúmavé pohľady, mám vtedy pocit, že ja je niekto iný. Odkedy sme na litike brali Rudolfa Fabryho, neviem dostať z hlavy tento názov. Je to nefér a chvíľami aj pekne schizofrenické. Napriek našej podobe, kým on láme srdcia na počkanie, ja som taká školská mníška. Chalani asi nežerú sivé oči tak ako baby. Vlastne som živý dôkaz toho, že chalani a baby nemajú rovnaký vkus. Kým babám Macova výška imponuje, väčšine chalanov prekáža, že sa na nich pozerám zhora. Možno preto nevedia oceniť moje oči, nedovidia do nich. A tie moje vlasy? Čo ja viem, zdajú sa mi tuctovo hnedé. Len keď svieti slnko, hrajú farbami. Možno by to chcelo nejako ich oživiť...

„Tak vidíš,“ otočí sa Tea k Radke, kým ja zvažujem návštevu kaderníckeho salóna, „nemusíš hneď upadať do depresie.“

„Lenže on je jeden a my sme tri,“ oponuje Radka vytrvalo ďalej. Ako keby sa dnes nechcela zbaviť svojej temnej nálady.

„Kde je jeden, bude aj druhý, vieš, že chodia vo svorkách,“ nedá si Tea narušiť bohorovný pokoj.

„To si pletieš s vlkmi,“ skočím jej do reči.

Tea po mne hodí pohľad, akože no a čo, ale nevzrušene pokračuje ďalej, ako keby sa nechumelilo, ako keby nerozprávala o mojom bratovi.

„Okrem iného, ja nemám najmenší problém sa v tvoj prospech Maca zriecť, takže si s ním pokojne môžeš zašpásovať, kým nenájdeš svojho Jacka. A medzitým až do odvolania prestaneme chodiť na romantické filmy, neprospieva ti to.“

„Navrhujem, aby sme niečo zjedli,“ pokúšam sa rýchlo zvrtnúť tému.

„To je tvoja odpoveď na zlomené srdce?“ zvolá Radka znechutene, akoby som práve navrhla, aby odovzdala najdrahšie kusy zo svojho šatníka Armáde spásy.

„Zlatko, filmový hrdina ti nemôže zlomiť srdce,“ vyhlásim rezolútne a ťahám ju smerom k najbližšiemu miestu s mliečnymi kokteilami.

„Si si istá?“ Radka stále neznie presvedčene.

„Potrebuješ čokoládový milkshake, ten ti zdvihne náladu,“ trvám na svojom, stále ju ťahajúc za sebou.

„Vďaka bohu za čokoládu!“ deklamuje, akoby stála na javisku a nie na chodníku, ale to ju už Tea odzadu tlačí a proti našim spojeným silám nič nezmôže.

„Je to všeliek,“ súhlasím s ňou celá šťastná, že nateraz je kríza zažehnaná.

Vďakabohu! Nie som zdrojom nekonečného optimizmu. Mám len presne toľko povzbudzujúcich rečičiek, koľko je nevyhnutné na každodenné prežitie, ani o deko viac. Ale mám jedno pravidlo. V tomto priateľstve nemôžu byť naraz dve nešťastné puberťáčky. Smutná alebo nahnevaná môže byť len jedna z nás. Je povinnosťou zvyšných dvoch urobiť všetko, čo je v ich silách, aby bola nastolená rovnováha. Ak všetko ostatné zlyhá, je povolený čokoládový doping. Aj keď, z pochopiteľných dôvodov, je to úplne posledná možnosť. Posledné, čo potrebujeme, sú kilá navyše. Bolo by jednoduché stráviť mladosť v stave večnej nespokojnosti (alebo podľahnúť závislosti od čokolády). Na to bude predsa kopec času v dospelosti!

V         skratke, sme obyčajné čoskoro maturantky, vcelku spokojné so životom. Teda, aspoň väčšinou. Slabé chvíľky mávame na konci prázdnin a keď si uvedomíme, že po tom pravom stále ani chýru, ani slychu.

V         poslednom čase mám dojem, že Radke dochádza trpezlivosť pri hľadaní toho jej Jacka. Je to pochopiteľné, samozrejme, časy sa menia, v dnešnej dobe mať osemnásť a byť stále nepobozkaná sa rovná spoločenskej samovražde. Ale keď jej otec má doma brokovnicu a je všeobecne známe, že by ju neváhal použiť na nehodného nápadníka... To by dostatočne vysvetľovalo, prečo sa Radke, porcelánovej bábike s obrovskými modrými očami, chalani zatiaľ vyhýbajú. Inak si to neviem vysvetliť. Alebo je to tým, že trávi veľa času so mnou a okolo mňa sa motajú len samí dvojmetroví basketbalisti, Macovi spoluhráči, pri ktorých Radka vyzerá ako ich mladšia sestra. Tak či tak, Radka stráca trpezlivosť. Na jednej strane ju chápem, koniec-koncov, som v podobnej situácii, akurát že ja nie som ochotná pobozkať hocikoho, len aby som mohla povedať, že som sa už bozkávala. Možno preto, že všetkých chalanov porovnávam s ním, nestojím o bozkávanie vôbec. Lebo bozkávanie s ním vonkoncom neprichádza do úvahy.

Som si istá, že je len otázkou času, kedy sa začne šuškať, že som lesba. Alebo aj nie, všetci vedia, že moje dvojča nemá zmysel pre humor, pokiaľ ide o mňa. Vždy vystraší každého neželaného nápadníka, čo mi zatiaľ vyhovuje. Len raz sa našiel jeden neodbytný, ktorého som musela odmietnuť osobne, a jeho pohľad zbitého psa ma prenasledoval ešte týždne. Obávam sa, že keby som sa dostala do podobnej situácie ešte raz, povedala by som áno len tak zo súcitu! Odvtedy tieto záležitosti s radosťou prenechávam bráchovi. Áno, viem, je to zbabelé, ale zatiaľ nám to obom takto vyhovuje, tak čo. S bratom sme si veľmi blízki, ale on sa odmieta so mnou chichotať, lakovať si nechty a vzdychať nad DiCapriom. Teda, ja nad Leom nevzdychám, ale niekedy je príjemné len tak si povzdychnúť so spriaznenou dušou.

Teodoru, skrátene Teu, som prvýkrát stretla v škôlke. Niežeby som si niečo z tých čias pamätala. Identifikovali sme sa navzájom na fotkách. Napriek tomu, že naše mesto sa nedá opísať nijako inak ako malomesto, trvalo nám ďalších takmer desať rokov, kým sa naše cesty znova skrížili.

Radku poznám zo základky, chodila do vedľajšej triedy, ale nikdy sme sa spolu veľmi nebavili. Je veľmi jemná, ba až delikátna osoba. Už dávno by ju zožrali vlci, keby sme si ju s Teou neadoptovali.

Som veľmi rada, že mám svoje dve baby, pomáhajú mi udržiavať kontakt so ženským svetom. Keď sme boli malí, brat zo mňa urobil čistého chalana. Nemala som rada sukne ani ružovú, takže nás často považovali za jednovaječné dvojčatá. Liezli sme po stromoch, hrali futbal, súťažili v grganí, od istého veku som dokonca dávala prednosť autíčkam pred bábikami. Vtedy sa rodičia zľakli, že to na mne zanechá trvalé stopy, a prestali ma brávať ku kaderníčke. Mama mi začala kupovať dievčenské romány a pestovať vo mne dievča. Pravda je, že dlhovlasú si ma nikdy nikto nepomýlil s chalanom. Nesťažujem sa, len to už nie je taká zábava ako kedysi.

Čokoláda, zaručený, rokmi overený spôsob, ako dostať babu z depresie, nesklamala ani tentoraz. Z Radky každým ďalším dúškom čokoládového kokteilu, ktorý mala pred sebou, vyprchávala tá jej podivná melanchólia.

„Nezdá sa vám, že to hrozne rýchlo ušlo?“ spýtala sa Tea, keď dorazila svoj vanilkový kokteil.

„Čo?“ zamračím sa na jej prázdny pohár.

„Tie tri roky na gympli. Mám pocit, že to bolo len včera, čo sme sa triasli pred pasovacím.“

„Mne sa zdá, že tie letné prázdniny sú z roka na rok kratšie. Na základke sa mi zdali dva mesiace neskutočne dlhé. Prisámvačku, čím som staršia, tým rýchlejšie uletia.“ „Veru, ani sa nenazdáme a budeme mať päťdesiat,“ súhlasila som.

„Tomu sa hovorí večný optimizmus,“ prevrátila Tea oči.

Vtedy vošla na terasu, kde sme sedeli, hlučná partia chalanov. Radka si ich so záujmom premeriavala.

„Hľadáš svojho princa?“ doberala si ju Tea.

Radka sa začervenala a sklopila zrak. Potom sa vyčítavo pozrela na Teu, kým hlasno sŕkala kokteil z dna pohára.

„Ešte sa mi nechce ísť domov,“ povzdychla som si, snažiac sa zakecať jej rozpaky.

„Čo chceš robiť?“ vyzvedala Radka, celá nedočkavá zmeniť tému.

„Neviem,“ pokrčila som plecami.

„Môžeme ísť do Zašivárne. Mal by tam byť koncert nejakej kapely,“ navrhla.

Podnik, ktorému sme vymysleli meno Zašiváreň, je čosi ako klub s obrovskou terasou, kde v lete hráva živá hudba. Či je otvorený aj v zime, to netuším, vnútri som nikdy nebola. Vždy keď terasu po lete zavrú, prestaneme tam chodiť.

„Tak poďme. Na chvíľu,“ súhlasila som.

Bolo tam, ako vždy v tomto čase, plno, ale podarilo sa nám nájsť voľný stôl. Bol malinký a zašitý úplne v rohu, rovno vedľa obrovských reprákov, takže sme nepočuli vlastné slovo, ale kapela hrala pohodové letné pesničky, žiadny metal alebo niečo, z čoho by nám hrozili trvalé následky. Radku začalo mykať už pri druhej skladbe, pri tretej sa už naplno vlnila od pása hore. Tea sa k nej pridala. Ja som sa na nich len smiala a cuckala si svoje nealkoholické mojito.

Vedľa nášho stola sa objavil čašník s drinkami, ktoré sme si neobjednali. Cez ten hluk sa nám snažil vysvetliť, že sú pre nás od neznámeho obdivovateľa.

„Malibu s mliečkom,“ zakričal, ukazujúc na bielu tekutinu v pohároch. Usmial sa a odišiel.

Ostali sme zarazene zízať na tri poháre pred nami.

„Tu máš svojho Jacka,“ povedala som Radke dúfajúc, že to odčíta z mojich pier.

S rozžiarenými očami si obzerala pohár, ktorý čašník položil pred ňu.

„Od koho myslíte, že to je?“ spýtala sa ako malé decko, keď nájde darčeky pod vianočným stromčekom.

„Musí to byť niekto starší,“ snažila sa Tea prekričať hudbu.

„Aký starší?“ spýtala som sa podozrievavo.

„Tipujem tridsať a vyššie.“

Radke zmizol z tváre rozžiarený pohľad.

Tea zdvihla pohár a štrngla ním o Radkin. „Na zdravie.“

„Ideš to piť?“ spýtala sa Radka zhrozene. „Čo ak v tom niečo je?“

„Myslíš nejaká droga?“

„Nikdy nevieš.“

Vtedy kapela ohlásila pauzu.

Tea pohľadom vyhľadala čašníka. „Myslíš, že by nám čašník do toho niečo primiešal?“

„Neučili ťa rodičia, že od cudzích si nemáš brať cukríky?“

„Vygoogli to,“ vyzvala ma Tea.

„Čo?“ nechápala som.

„Či také drogy majú chuť, či sa to dá poznať.“

Kniha Tajnosti pobláznenej baby sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk. Osobný odber po celej SR zdarma >>