Niekedy môže útek z domu spustiť lavínu nepredvídateľných udalostí a sny o ružovej budúcnosti sa zmenia na prežívanie. A niekedy treba odísť ďaleko, aby sme zistili, že jediné, z čoho máme strach, je strach sám. jednoducho, srdce má naozaj vlastnú hlavu a nedá si rozkazovať. Preto je dôležité načúvať mu a nechať sa viesť tým správnym smerom...
Adriana Krištofíková, autorka obľúbených kníh ako Keď utiecť, tak s tebou, či Ako chutí voda, prichádza s novinkou Srdce má vlastnú hlavu, v ktorom rozohráva záhadný príbeh Lívie a Niny.
Začínam šípiť, že tu niečo nesedí. Žila som doteraz v tme a sladkej nevedomosti? Čím menej vieš, tým je to pre teba lepšie. Takto neraz Andy žartoval, keď som ho zasypala otázkami o jeho práci. Potom ma objal a krúžil so mnou po izbe v rytme valčíka, svet sa krútil a ja som už nechcela nič viac. Hlúpa, naivná a zasnená, obklopená dostatkom všetkého, čo si môže žena priať. Alebo som bola príliš pohodlná, aby som prenikla hlbšie do jadra veci, k Andymu, do jeho sveta? Prijala som ho s jeho anglickou mentalitou a naučila som sa byť taká aj k vlastným deťom: povrchná. Radšej sa nepýtaj, svet sa predsa tak krásne krúti...
Keď som začula pred hodinou Sorbonovo čudné kňučanie, nasledované tichým šramotom na dvore, srdce mi začalo biť o čosi rýchlejšie. Ležala som v posteli, v tmavej izbe, po uši prikrytá hrubým paplónom a s hrôzou som si uvedomila, že počujem kroky. Tiché a opatrné, aby sa nikto nezobudil.
Príbeh Niny a Lívie sa odohráva vo Veľkej Británii, Rusku, Lotyšsku a na Ukrajine.
Spája ich neľahký osud „sťahovavých vtákov“, zložité vzťahy s mužmi, tajomstvá a šokujúce odhalenia, odlúčenie od detí, smútok za domovom, ale aj odvaha nových začiatkov.
Na kľukatej ceste za naplnením vlastných túžob napokon obidve dospejú k poznaniu, že šťastie nie je o mieste na mape a domov je všade tam, kde máme srdce.
„Nina,“ šepol otec, „bojíme sa o teba. Si veľmi mladá a neskúsená. Prečo nás chceš opustiť a odísť tak strašne ďaleko? Rodina má predsa zostať pokope a pomáhať si. My sme tvoja rodina, či chceš alebo nechceš! Čo ti tu teda chýba?“ pozrel sa na ňu prosebným pohľadom a načiahol sa za jej rukou. Nina stála ako kus ľadu a civela do okna. Nadýchla sa a chcela odpovedať, ale zrazu sa jej do očí nahrnuli slzy. Nemôže. Nepochopili by to. Žijú, ako vedia. Tak čo jej tu doma, medzi najbližšími, môže chýbať? Žeby všetko?
Začítajte sa do novinky Adriany Krištofíkovej Srdce má vlastnú hlavu:
Svet podľa Niny: Ikona Vladimírskej Bohorodičky
Oľga vykračovala po trávniku a v rukách niesla dva čebureky, vyprážané placky z kysnutého cesta zložené napoly a naplnené mletým mäsom. Tu v Mežaparku, veľkom mestskom lesoparku so zoologickou záhradou, amfiteátrom a golfovým ihriskom, ich robili vynikajúce.
„Rýchlo, zober mi ich z ruky! Sú poriadne horúce.“
Nina vstala z lavičky a zakričala smerom k detskému ihrisku: „Leo, Lara, poďte sa najesť!“ Pomohla Oľge a z kabelky vybrala papierové vreckovky. Zase budú mastní až za ušami.
Deti pribehli a Nina si ich láskavo premerala. Lara bola na svojich sedem rokov veľmi chudá, darmo ju vykrmovala kalorickými jedlami. Zato Leo sa podal na svojho ocka – námorníka. Na pevných ramenách sa mu rysovali zárodky bicepsov, krátke bucľaté nohy nepostáli ani minútu.
„Leo, máš presne také isté oči ako tvoja mama,“ prihovorila sa mu. Šibol po nej pohľadom, schmatol čeburek a zakričal na Laru, aby si pohla.
„Po mne má len oči, no Lara je tvoja presná kópia. Saša už iste čistí guľovnicu na odháňanie nápadníkov,“ Oľga sa zvalila na lavičku a zahryzla sa do pochúťky. So svojou hmotnosťou, presnejšie povedané nadváhou, si ťažkú hlavu nerobila. Zostali bývať u svokrovcov, o všetko bolo postarané, svokra vyvárala ako pominutá. Celé výplaty si odkladali na dovolenky a iné radovánky.
„Prečo nemáme viac detí, Oľga?“ opýtala sa Nina nečakane, sledujúc vzďaľujúce sa postavičky.
„Prečo sa pýtaš?“ vrátila jej otázku.
„Čo ja viem? Títo dvaja,“ pohodila hlavou, „sú už dosť starí na súrodencov.“
„Dobre si to povedala. Dosť starí, to znamená, že optimálny súrodenecký rozdiel sme už prešvihli. A načo aj? V súčasnosti sa máme čo obháňať, aby sme slušne vychovali jedno. Aj čas rýchlo ubehol... Starý je stále na lodi, ja zase trčím v pekárni. V spálni sa stretneme raz za dva mesiace,“ Oľga si oblizla prsty a obzrela sa dookola. „Je prekrásny deň, však?“
Áno, letný deň. Letá utekajú ako splašené. V lete pred desiatimi rokmi prišli do Rigy a teraz tu sedia a na lanovej dráhe visia ich dve krásne deti. Čo viac si môžu priať?
„A čo vy s Alexandrom?“ pootočila sa k Nine.
„Ach, Saša! Čo ho nepoznáš? Stačí mu plný tanier pred sebou a miesto, kde zloží na noc hlavu. Napríklad včera mu hovorím: Treba nám dokúpiť nejakú skriňu do Larkinej izby. On na to: Veď dokúp, mne je to jedno. Prišiel nedoplatok za elektrinu, treba zvýšiť zálohovú platbu. On na to: Ninuľa, ja sa v tom nevyznám. Vybav to. A takto to ide dookola. Keby som prišla o jedno z mojich troch zamestnaní, neviem, ako dopadneme so splácaním úveru. Takže u nás ďalšie dieťa nehrozí. Aj keď nepochybujem, že by mu bolo úplne fuk, či sme traja alebo piati. Všetko by nechal na mňa a ja by som sa určite zbláznila! Ešteže sa pôžička chýli ku koncu. Už len tri mesiace a byt je náš!“
„Ja viem. Netráp sa, dnes každý ráta peniaze a kto je rozumný, vie si zrátať aj svoje sily.“
Nina sa hlasno rozosmiala. „Vieš, koho mi pripomína? Psa! Prítulného maznáčika, ktorý potrebuje pohladkať, ale treba sa oňho starať ako o ďalšie decko.“
Oľga zvážnela a pozerala do zeme. Nina sa zasekla.
„Čo je, Oľga? Veď som iba žartovala. Jasné, že si ho nemýlim so psom, nie som šibnutá.“
Oľga sa hlasno nadýchla: „Nina, predvčerom som telefonovala s Naďou. Býva v Kyjeve, pozvala nás na návštevu. Nás, nemyslím moju rodinu, ale nás dve.“
„Naďa a Geňa – ivanovský neverník? Ako sa majú?“
„Majú dom na predmestí Kyjeva a troch synov. Geňa podniká, prevádzkuje malý hotel, Naďa tam robí dievča pre všetko, pomáhajú aj chlapci. Na dovolenky chodia do Karibiku...“ vyrapotala Oľga a znova posmutnela.
„Geňa sa teda vybláznil a teraz je z neho vzorný muž? A pozývajú nás do ich hotela? Fíha! To musíme využiť!“
„Nina, ja... Musím ti niečo povedať,“ Oľga na ňu pozrela smutnými okrúhlymi očami a mastnými prstami si prehrabla vlasy nad sluchami.
„Oľga, čo je? Nenaťahuj ma už toľko!“ udrela na ňu Nina.
„Ide o Alexandra,“ hlesla Oľga.
„O môjho Alexandra?“ zopakovala Nina nechápavo.
„Áno. Neviem, čo je na tom pravdy, ale videli ho prechádzať sa s nejakou blondínou,“ vydýchla Oľga a uhla pohľadom.
Nina sa pokúsila o úsmev, no podaril sa jej len akýsi úškľabok.
„Blondínou? Veď to som mohla byť pokojne aj ja, nie?“ Čo sa jej to snaží nahovoriť? Jej Saša a iná žena? Veď ešte dnes ráno sa milovali...
Oľga pokrútila hlavou: „Nie, nebola si to ty. A nebolo to len raz, čo ho videli.“
„Videli... Kto? A kde? Oľga, nebehaj okolo horúcej kaše! Vyklop, čo vieš!“ Nina cítila, ako sa jej krv valí do tváre a zmocňuje sa jej panika.
„Nuž, stretáva sa s ňou pri rieke, na Kipsale?“
„Na Kipsale? Čo by robil na Kipsale?“ Nina si vybavila riečny ostrov oproti prístavisku, na skok od centra. Kedysi bohom zabudnuté smetisko a útočisko bedače sa pre svoju polohu menilo na lukratívnu štvrť. Na začiatku je nákupné centrum, na konci hotel s výhľadom na širokú rieku a Swedbanku, v ktorej po večeroch upratuje. A medzitým len samé nové domy a byty.
Oľga pokrčila plecami. „Musela som ti to povedať, už si to šušká polovica Rigy. Na podrobnosti sa musíš spýtať jeho.“
Nine sa zahmlilo pred očami. Kým sa k večeru nerozišli, nepo-vedali si už ani pol slova.
„Ahoj, Nina! Držím ti palce,“ pošepkala Oľga, keď sa s ňou lúčila na zastávke električky. Nastúpila a vyhýbala sa jej pohľadu. Ani Nina ho nevyhľadávala. Hrdo zdvihla hlavu, jemne ňou potriasla a oči zúžila do štrbín. Čo si to tá Oľga dovoľuje?! Oni sa predsa milujú.
Lara si kreslila v menšej z dvoch izieb malého bytu na treťom poschodí. Kalnciema iela bola rušná ulica, prechádzajúca pri nákupnom centre Spice do výpadovky na letisko a do Tallinnu. Keď Nina pred dvoma rokmi vyberala ich nové bývanie, prešla desiatky bytov, no ani jeden sa jej nepáčil. Dávala prednosť intuícii, predstavám, ako sa v ňom budú cítiť, variť, smiať... Vstúpila do malej chodby s pomarančovými dlaždicami a do nosa jej udrela vôňa čerstvej maľovky. Vošla do zariadenej obývačky so žltými stenami a v jej duši zasvietilo slnko. Majiteľ sa sťahoval za prácou do Nemecka, emigračná vlna v Lotyšsku práve vrcholila. Nábytok si mohli ponechať a biela policová zostava v kombinácii so starožitným stolíkom a zamatovým gaučom sa jej navyše aj pozdávala. Bohvieako sa na ňom nevyspali, ale celú druhú izbu prenechali dcérke. Tá si po rokoch odlúčenia u starkých na Ukrajine zaslúžila to najlepšie.
V zámke zaštrkotal kľúč a Nina sa narovnala na pohovke. Odpila si čaju z veľkej kvietkovanej šálky a prepletenými dlaňami si objala pravé koleno na prekrížených nohách.
Alexander vošiel do obývačky. „Ahoj! Som hladný ako vlk! Čo je na večeru?“
„Ideš nejako neskoro, my sme už jedli. Kde si bol?“ Nina bojovne zdvihla bradu.
„Čože?“ zakoktal a rýchlo mieril do malej kuchyne.
Nina vstala a rozbehla sa za ním. „Kde si bol, Saša! Je pol siedmej!“
„Čo sa ti stalo?! Bol som v rybárskej fabrike! Hovoril som ti predsa, že od marca zarezávame každý druhý týždeň pri rybách.“
„Áno, pamätám sa. Aj že tvoj pracovný čas končí o štvrtej.“
„Tak dobre, zastavil som sa na jedno pivo. Prečo ťa to práve dnes privádza do varu?“ otvoril chladničku a prieskumnícky sa do nej zahľadel. Nina rázne pripleskla dvierka a ruky si založila vbok.
„Vraj ťa videli na Kipsale s nejakou blondínou!“ Nedala mu čas, aby skryl prekvapenie. Veľké modré oči mu skoro vypadli z jamiek.
„Ja? Čo? Kto ma videl? Kto ti to povedal?“ zamotával sa do svojich otázok.
„Všetci,“ Nina naňho uprene hľadela.
Alexander zaspätkoval a dopadol na okraj koženkovej rohovej lavice za štvorcovým stolom.
„Nina, čo si to myslíš?“ usmial sa neisto.
„Kto je to, Saša? A neklam, aj tak to nevieš!“ Nina podišla k stolu a zostala nad ním stáť ako dozorkyňa.
Prudko vydýchol a hlavu odvrátil do okna: „Nina, bola to Inesa Kronite, ale stretli sme sa na Kipsale len náhodou!“
Tak Inesa! Oľgina bývalá švagriná, bezdetná vdova po tridsiatke. Také sú najhoršie. Rozvedené sú zatrpknuté a ostražité, nechcú si na krk uviazať ďalšieho somára, ale vdovy? Tie prišli o to najlepšie, čo ich v živote stretlo a znova túžia zaplátať prázdnu náruč. Leov brat zomrel vlani na rakovinu, poznali sa s nimi od svadby. Inesa sa neraz pridala do ich babskej partie, vytiahli ju spolu s Oľgou do divadla či na opekačku k moru. Naposledy boli spolu na koncertoch Novej vlny v Jurmale. Spolu so Sašom... Nina si spomenula na ich predmanželskú očnú hru a zakrútila sa jej hlava pri predstave, ako Alexander hádže svojimi modrákmi po Inese.
„Ako dlho sa s ňou vídaš?“ Nina pridala na hlase, ktorý sa jej na konci vety rozkolísal.
„Veď ti hovorím, že nevídam! Kto ti narozprával také hlúposti? Bol som zháňať udice v novom kipsalskom nákupnom centre a náhodou som ju stretol. Hodili sme reč a odprevadil som ju na zastávku autobusu. To sa vari nesmie? Porozprávať sa so starou známou?“ počas svojej časti dialógu pozeral do stola.
Nina chvíľu mlčky stála a potom sa rozbehla do obývačky. Z police nad televízorom schmatla ikonu Vladimírskej Bohorodičky, ku ktorej sa Alexander občas modlieval. Vbehla do kuchyne.
„Saša! Pozri sa na Bohorodičku!“ ikonu mu tisla tesnejšie k tvári.
„Prisahaj, že s tou ženskou nič nemáš!“
Alexander sa zaprel rukami do lavice: „Ninuľa, neblázni...“
„Ešte raz ti opakujem! Pozri sa na ňu a prisahaj! Zopakuj po mne: Prisahám, že s Inesou nič nemám a ľúbim len Ninu!“
Sťažka si vzdychol a monotónne odrapkal: „Prisahám, že mám rád len Ninu a s Inesou nič nemám.“ Schmatol ikonu a stratil sa v obývačke.
„Už si spokojná?“ zakričal.
