Severské krimi je už niekoľko rokov IN a stále vychádzajú skvelé knihy. Lars Kepler patrí medzi najobľúbenejších autorov a Topky.sk vám už pred vydaním prinášajú čítanie na horúce letné dni a noci z tohto mrazivého príbehu.Takže zatvorte dvere, zatiahnite závesy – majster trilerov Lars Kepler je tu s knihou, od ktorej neodtrhnete zrak!
Čítajte Stalkera na Topky.sk:
6
PSYCHIATER ERIK MARIA BARK sedel opretý vo svojom svetlosivom kresle z ovčej kože vo veľkej pracovni s lakovanou dubovou podlahou a vstavanou knižnicou. Tmavá tehlová vila sa nachádzala v najstaršej časti štvrte Gamla Enskede, južne od Štokholmu.
Bolo poludnie, ale mal službu a potreboval si na pár hodín zdriemnuť.
Zavrel oči a myslel na čas, keď bol Benjamin malý chlapec a chcel vedieť, ako sa mama a otec spoznali. Erik sa vtedy posadil na okraj postele a rozprával mu o tom, že naozaj existuje boh lásky Amorko. Žije medzi obláčikmi a vyzerá ako bucľatý chlapec s lukom v ruke.
V jeden letný večer sa Amorko díval zhora na Švédsko a zbadal mňa, vysvetľoval Erik svojmu synovi. Bol som práve na univerzitnej párty a predieral som sa davom na strešnej terase, keď Amorko vykukol spoza okraja svojho obláčika a vystrelil šíp, ktorý širokým oblúkom dopadol na Zem. Pofľakoval som sa, chvíľu som sa rozprával s kamarátmi, zjedol trochu arašidov a vymenil si zopár slov s vedúcim katedry. No práve vo chvíli, keď sa pohľad ženy s ryšavkastými vlasmi a pohárom šampanského v ruke stretol s mojím pohľadom, zasiahol ma šíp priamo do srdca.
Po takmer dvadsiatich rokoch manželstva sa Erik a Simone zhodli na tom, že by sa mali rozviesť. Simone sa na tom možno zhodla najviac.
Keď sa Erik predklonil, aby zhasol lampu na čítanie, zbadal svoju strhanú tvár v malom zrkadle na polici. Vrásky na čele a okolo líc boli hlbšie než predtým.
Tmavohnedé vlasy popretkávali šediny. Najvyšší čas dať sa ostrihať. Niekoľko pramienkov mu padalo cez oči a on ich odstránil tak, že zatriasol hlavou.
Keď mu Simone povedala, že stretla Johna, Erik pochopil, že je koniec. Benjamin to celé zobral pokojne, vyhlásil, že bude super mať dvoch tatkov.
Teraz má Benjamin osemnásť rokov a býva vo veľkom dome v Stocksunde spolu so Simone, s jej novým mužom, novými súrodencami a so psami.
Na Erikovom starom fajčiarskom stolíku ležalo najnovšie číslo časopisu American Journal of Psychiatry a Ovídiove Metamorfózy, v ktorých mal namiesto záložky blister tabletiek.
Za oknom s vitrážou padal dážď na sýtu zeleň ovocnej záhrady.
Erik vytiahol blister z knihy, vložil si tabletku na spanie do dlane, pokúsil sa vyrátať, ako dlho potrvá, kým mu zaberie účinná látka, prepočítal to ešte raz a postavil sa. Pre istotu zlomil tabletku v strede, odfúkol z nej biely prášok, aby nechutila horko, a prehltol jednu polovicu.
Za oknom pršalo a z reproduktorov znela tlmená hudba, John Coltranes Dear Old Stockholm.
Chemické teplo z tabletky sa mu začínalo šíriť svalmi. Privrel viečka a vychutnával si hudbu.
Erik Maria Bark bol vyštudovaný lekár, psychiater a psychoterapeut, ktorý sa špecializoval na psychotraumatológiu a krízovú intervenciu, päť rokov pracoval pre Červený kríž v Ugande.
Už štyri roky viedol v Karolínskom inštitúte prelomový výskumný projekt, ktorý sa týkal využitia hlbokej hypnózy v skupinovej terapii. Bol členom The European Society of Hypnosis a mnohí ho považovali za popredného svetového odborníka na klinickú hypnózu.
Teraz bol Erik súčasťou malého tímu, ktorý sa špecializoval na akútne traumatických a posttraumatických pacientov. Pravidelne pomáhali polícii a prokuratúre pri komplikovaných výsluchoch obetí trestných činov.
Často využíval hypnózu, aby sa svedok uvoľnil a bol schopný roztriediť si spomienky v stresujúcich situáciách.
O tri hodiny mal byť Erik na porade v Karolínskom inštitúte a dúfal, že dovtedy si pospí.
Ale zbytočne.
Ihneď upadol do hlbokého spánku a snívalo sa mu, ako vlečie starého, bradatého muža cez zaprataný dom.
Simone naňho práve volala spoza zatvorených dverí, keď mu zazvonil telefón. Erik sa strhol a načiahol sa po fajčiarskom stolíku. Srdce mu silno búšilo od silnej úzkosti, ktorá sa dostaví, keď vás niekto vytrhne zo stavu hlbokého uvoľnenia.
„Simone,“ vyslovil mrzuto.
„Ahoj, Simone... Neviem, ale možno by si mal prestať s tými francúzskymi cigaretami,“ zavtipkovala Nelly svojím lakonickým spôsobom. „Prepáč, že to hovorím, ale znieš takmer ako chlap.“
„Takmer,“ usmial sa Erik a pocítil ťažobu v hlave po tabletke na spanie.
Nelly sa zasmiala zdravým zvonivým smiechom.
Nelly Brandtová bola psychologička a Erikova najbližšia kolegyňa zo skupiny odborníkov vo Fakultnej nemocnici Karolinska. Bola vysoko kvalifikovaná, vedela tvrdo pracovať a zároveň bola veľmi vtipná, občas dosť vulgárnym spôsobom.
„Prišli policajti a sú totálne neodbytní,“ oznámila mu a Erik si až teraz uvedomil, ako vystresovane znie jej hlas.
Pretrel si oči, aby zaostril pohľad, a usiloval sa vnímať Nellino rozprávanie o tom, že policajti práve priviedli svedka, ktorý je v akútnom šoku.
Erik žmúril oproti oknu do ulice, dažďové kvapky bubnovali na sklo.
„Kontrolujeme jeho somatický stav a robíme rutinné testy,“ pokračovala. „Krv a moč... Stav pečene, funkciu obličiek a štítnej žľazy.“
„Dobre.“
„Erik, vyšetrovateľka sa pýtala práve na teba... Je to moja chyba, povedala som jej, že si najlepší.“
„Nemusíš mi lichotiť,“ zamrmlal a vstal. Trochu sa zapotácal, prešiel si rukou po tvári a, opierajúc sa o nábytok, kráčal k písaciemu stolu.
„Ty ale naozaj si najlepší,“ odpovedala mu veselo.
„Áno, ale ja...“
„Takže poviem policajtom, že si na ceste.“
Pod stolom ležal pár zaprášených čiernych ponožiek, spolu s účtenkou z taxíka a nabíjačkou na telefón. Keď sa zohol, aby zodvihol ponožky, podlaha sa k nemu začala čoraz väčšmi približovať, a keby sa nezachytil rukou, spadol by na zem.
Predmety na stole sa mu vzďaľovali a približovali a videl ich dvojmo. Strieborné perá v stojane odrážali svetlo.
Natiahol sa po poloprázdny pohár s vodou, aby sa trochu napil, a pomyslel si, že sa musí vzchopiť.
7
FAKULTNÁ NEMOCNICA KAROLINSKA patrí medzi najväčšie nemocnice v Európe a má vyše pätnásťtisíc zamestnancov. Trochu bokom od obrovského nemocničného areálu sa nachádza oddelenie klinickej psychológie. Zhora pripomína vikinskú loď z nástennej maľby v jaskyni, ale keď sa k nemu priblížite cez park, nelíši sa od ostatných budov. Nikotínovožltá omietka fasády bola ešte mokrá po daždi, hrdzavá voda stekala odkvapovými rúrami a v stojane na bicykle bolo uzamknuté predné koleso bicykla. Pneumatiky auta pomaly praskali, keď Erik zabáčal na parkovisko.
Nelly naňho čakala na schodoch a držala dva hrnčeky s kávou. Erik sa musel usmiať, keď uvidel jej spokojný úsmev a žartovne zachmúrený pohľad.
Nelly bola dosť vysoká a štíhla, odfarbené vlasy mala vždy dokonale upravené a tvár vkusne namaľovanú.
Erik trávil veľa času s ňou aj s jej manželom Martinom, hoci Nelly by nemusela pracovať, lebo jej manžel bol hlavným majiteľom firmy Datametrix Nordic.
Keď zbadala, ako Erikovo BMW parkuje, vykročila mu v ústrety, pofúkala jeden z hrnčekov a opatrne sa napila, skôr než postavila hrnček na strechu auta a otvorila zadné dvere.
„Neviem, o čo ide, ale máme tu pani vyšetrovateľku, ktorá je zjavne dosť pod tlakom,“ povedala mu a postavila jeden z hrnčekov medzi sedadlá.
„Ďakujem.“
„Vysvetlila som jej, že nám vždy ide o dobro pacienta,“ pokračovala, kým si sadala do auta a zatvárala za sebou dvere. „Dofrasa! Bože, prepáč... Máš vreckovku? Rozliala som kávu... Na tvoje sedadlo.“
„Nechaj tak.“
„Nahneval si sa? Nahneval,“ vzdychla.
Vôňa kávy sa šírila autom a Erik na chvíľu zatvoril oči.
„Nelly, môžeš mi, prosím, vysvetliť, čo chceli?“
„Až tak dobre sme si nesadli s tou protivnou... Teda, chcem povedať milou policajtkou.“
„Je niečo, čo by som mal vedieť, skôr než pôjdem dnu?“ opýtal sa a otvoril jej dvere.
„Povedala som jej, že môže počkať v tvojej pracovni a pohrabať sa ti v papieroch.“
„Vďaka za kávu... Za oba hrnčeky,“ odvetil a spoločne vystúpili z auta.
Erik zamkol auto, vložil si kľúče do vrecka, rukou si prešiel po vlasoch a zamieril na oddelenie.
„To o tom hrabaní sa v papieroch som jej nepovedala,“ zakričala za ním Nelly.
Erik vyšiel hore schodmi, zabočil doprava, vytiahol zamestnaneckú kartu, vyťukal kód a pokračoval ďalšou chodbou až do svojej pracovne. Ešte vždy bol ospalý a myslel na to, že musí rýchlo prevziať kontrolu nad tabletkami. Zvykol po nich zaspať príliš hlboko. Takmer ako keby sa utopil. Jeho chemické sny začínali byť klaustrofobické. Deň predtým sa mu sníval strašný sen o dvoch psoch, ktoré zrástli dohromady, a pred týždňom zaspal tu na klinike a mal sexuálny sen s Nelly. Nevedel si spomenúť na detaily, ale kľačala pred ním na kolenách a odovzdávala mu studenú sklenenú guľôčku. Myšlienky sa mu rozplynuli, len čo zbadal vyšetrovateľku, ako sedí za jeho pracovným stolom s nohami vyloženými na okraji smetného koša. Jednou rukou si držala objemné brucho a v druhej držala plechovku Coca-Coly. Mračila sa, bradu mala sklopenú a dýchala pootvorenými ústami. Policajný odznak a preukaz ležali na písacom stole, unavene na ne ukázala rukou.
„Margot Silvermanová... Kriminálna polícia.“
„Erik Maria Bark,“ predstavil sa a podali si ruky.
„Ďakujem, že ste prišli tak rýchlo,“ povedala a olízala si pery. „Máme svedka v šoku... Všetci hovoria, že by ste mali byť pri ňom. Pokúsili sme sa ho vypočuť už štyrikrát, ale...“
„Chcem len pripomenúť, že v našej skupine špecialistov sme piati a ja osobne nezvyknem byť prítomný na výsluchoch zločincov alebo ľudí podozrivých zo zločinov.“
Odraz stropnej lampy sa zaleskol v jej svetlých očiach. Vlnité vlasy sa jej postupne uvoľňovali z hrubého vrkoča.
„Okej, ale Björn Kern nie je podozrivý. Pracuje v Londýne a práve bol v lietadle, na ceste domov, keď niekto zavraždil jeho manželku,“ vysvetlila mu a stlačila plechovku od koly tak silno, až tenký kov zapraskal.
„Viem o tom,“ odpovedal Erik.
„Vzal si taxík z Arlandy a našiel ju zavraždenú,“ pokračovala vyšetrovateľka. „Nevieme presne, čo všetko urobil, ale bol aktívny. Vláčil svoju mŕtvu manželku po celej vile... Nevieme, kde pôvodne ležala, našli sme ju uloženú v posteli v spálni... Upratoval a zmýval krv... Hovorí, že si nič nepamätá, ale nábytok bol rozmiestnený inak a krvavý koberec sa točil v bubne pračky... Našli ho viac ako kilometer od domu, všimol si ho sused, kráčal po ceste, bosý a v zakrvavenom obleku.“
„Určite môžem byť prítomný pri výsluchu, ale poviem vám na rovinu, že je nesprávne nútiť ho, aby poskytol akékoľvek informácie.“
„Musí už prehovoriť,“ namietla tvrdohlavo a znovu stlačila plechovku.
„Chápem, že vás to frustruje, ale ak naňho budete príliš tlačiť, môže to v ňom vyvolať psychózu... Dajte mu čas a bude svedčiť.“
„Už ste v minulosti pomohli polícii, však?“
„Veľakrát.“
„Ale teraz... Je to druhá vražda v poradí, v sérii vrážd.“
„V sérii,“ zopakoval Erik.
Margotina tvár získala sivastý nádych a tenké linky okolo očí vyzerali vo svetle lampy výraznejšie.
„Snažíme sa dostať sériového vraha.“
„Okej, rozumiem, ale pacient musí...“
„Tento vrah sa dostal do aktívnej fázy, len tak sám od seba neprestane,“ prerušila ho. „A Björn Kern je podľa mňa stelesnená katastrofa. Najprv príde a pomení všetko na mieste činu, skôr než dorazí polícia... A teraz z neho nevieme vypáčiť, ako to vyzeralo na začiatku.“
Spustila nohy na zem, šepla len tak pre seba, že už musia začať, a potom chvíľu sedela s vystretým chrbtom a zhlboka dýchala.
„Ak ho teraz vystresujeme, môže sa stať, že sa navždy uzavrie,“ prehovoril Erik, otvoril skriňu z brezového dreva a vyberal z nej kameru v koženkovom obale.
Margot vstala, postavila plechovku na stôl, vzala si svoj policajný odznak a ťažkými krokmi sa vybrala k dverám.
„Samozrejme, rozumiem, že je preňho sakramentsky nepríjemné myslieť na to, čo sa stalo, ale musí sa vzchopiť a...“
„Áno, ale je to viac než len nepríjemné... Môže sa stať aj to, že si na to v tejto chvíli vôbec nebude vedieť spomenúť,“ povedal Erik. „Lebo to, čo opisujete, znie ako posttraumatický stresový syndróm a...“
„To sú len slová,“ prerušila ho a líca jej zahoreli od podráždenosti.
„Psychická trauma môže akútne zablokovať...“
„Prečo? Ja na také neverím,“ vyhŕkla.
„Ako možno viete, v hipokampe sa triedia naše spomienky, čo sa týka času a priestoru... A potom sa informácie prenesú do prefrontálnej kôry,“ vysvetľoval Erik trpezlivo a ukázal pritom na svoje čelo. „No toto všetko sa zmení, ak nastane podráždenie, šok... Keď amygdala identifikuje hrozbu, aktivuje sa autonómny nervový systém a to, čo sa nazýva os kortizolu a...“
„Okej, stačí, chápem. V mozgu sa deje kopec vecí.“
„Dôležité je, že stres na tejto úrovni spôsobí, že spomienky sa neuložia ako za bežných okolností, ale v afektívnom stave... Sú ako keby zmrazené, ako ľadové kocky, každý kúsok zvlášť... Uzavreté.“
„Rozumiem, hovoríte, že robí, čo môže,“ konštatovala Margot a položila si ruku na brucho. „Ale Björn možno videl niečo, na základe čoho budeme vedieť zastaviť sériového vraha. Musíte ho upokojiť a dokopať ho k rozprávaniu.“
„O to sa budem snažiť, ale neviem vám povedať, ako dlho to potrvá. Pracoval som v Ugande s ľuďmi, ktorí prežili traumy počas vojny... Ich životy boli totálne rozvrátené. Treba skúšať postupne – bezpečie, spánok, rozhovor, cvičenie, lieky...“
„A čo hypnóza?“ opýtala sa so sileným úsmevom.
„Iba ak nemáte prehnané očakávania, pokiaľ ide o výsledky, ale áno, určite... Niekedy môže ľahšia hypnóza pomôcť pacientovi usporiadať si myšlienky tak, že o nich dokáže rozprávať.“
„Momentálne by som súhlasila aj s tým, že by sme priviedli koňa a ten by ho kopol do hlavy, ak by to malo priniesť výsledky.“
„Áno, ale tu sme na inom oddelení,“ pripomenul jej Erik sucho.
„Prepáčte, som trochu nervózna, keď som tehotná,“ povedala a Erik počul z jej hlasu, ako sa premáha, aby to znelo zmierlivo. „Ale musím nájsť paralelu s prvou vraždou, potrebujem vzorec, aby sme mohli vytvoriť profil vraha, a zatiaľ nemám nič.“
Stáli pred miestnosťou, v ktorej sa nachádzal pacient. Dvaja policajti v uniformách čakali pred dverami.
„Pre vás je to dôležité,“ povedal Erik, „ale uvedomte si, že on práve našiel svoju manželku zavraždenú.“
