Severské krimi je už niekoľko rokov IN a stále vychádzajú skvelé knihy. Lars Kepler patrí medzi najobľúbenejších autorov a Topky.sk vám už pred vydaním prinášajú čítanie na horúce letné dni a noci z tohto mrazivého príbehu. Takže zatvorte dvere, zatiahnite závesy – majster trilerov Lars Kepler je tu s knihou, od ktorej neodtrhnete zrak!
Čítajte Stalkera na Topky.sk:
4
SUSANNA POČULA SMIECH TELEVÍZNEHO PUBLIKA, keď odchádzala z kúpeľne. Tenké hodvábne kimono sa jej lepilo na vlhkú pokožku.
Vzduch nad podlahou bol studený.
Jej nohy zanechávali mokré stopy na zošúchaných parketách.
Za jedálenskými oknami panovala tma. Čierne sklo sa ligotalo za kvetináčmi s papraďami. Susanna mala pocit, že ju niekto sleduje, ale prinútila sa nepozerať von, nechcela sa vyľakať ešte väčšmi.
Napriek tomu sa držala ďalej od zatvorených dverí, ktoré viedli ku schodom do pivnice, keď sa blížila ku kuchyni.
Voda z hlavy jej odkvapkávala na chrbát. Končeky vlasov mala také mokré, že kvapky pretekali látkou kimona až dole k zadku.
Čím viac sa približovala ku kuchyni, tým bola podlaha studenšia.
Srdce jej v hrudi prudko bilo.
Znovu si spomenula na mladého muža s vážnym poranením mozgu. Dali mu anestetikum Ketalar. Mal pomliaždenú celú tvár, stlačenú až po temeno. Jeho otec opakoval veľmi tichým hlasom, že syn za nič nemôže. Potreboval niekoho, s kým by sa mohol porozprávať, ale Susanna nemala čas.
Teraz si predstavovala, že urastený tatko ju vyhľadal, aby ju zasypal obvineniami, a stojí pred kuchynskými dverami v špinavých montérkach.
Z televízora sa ozvala ďalšia pesnička.
V kuchyni bol prievan a dvere do záhrady otvorené dokorán. Tenká plastová záclona sa trepotala vnútri. Susanna pomaly kráčala dopredu. Za vejúcou záclonou sa len ťažko dalo niečo vidieť. Priamo za ňou mohol stáť človek.
Natiahla ruku, rozhrnula rozfúkané plastové pásiky, odsunula ich a natiahla sa za kľučkou.
Podlaha bola studená od večerného vzduchu, ktorý po nej prúdil.
Kimono sa jej rozhalilo.
Stihla si všimnúť, že tmavá záhrada je prázdna. Kríky sa skláňali vo vetre, hojdačka sa kolísala. Zabuchla dvere. Bolo jej jedno, že do nich privrela aj kúsky záclony, chcela len rýchlo zamknúť, vytiahnuť kľúč a zmiznúť.
Položila kľúč do misky s mincami a napravila si kimono. Tak či tak, už je zamknuté, pomyslela si, a odrazu začula, ako niečo zapraskalo za jej chrbtom.
Rýchlo sa otočila a hneď sa zasmiala na vlastnej reakcii. To sa len okno v obývačke otriaslo v pántoch po tom, ako ním prestal prúdiť vzduch.
Publikom kričalo a pískalo, nesúhlasilo s hodnotením poroty.
Susanna sa rozhodla zájsť do spálne po telefón a zavolať Björnovi. Práve teraz by mal čakať na svoj let. Chcela s ním hovoriť, kým bude kontrolovať dom, skôr než si opäť sadne k televízoru. Bola príliš vystrašená a bez toho sa neupokojí. Jediný problém bol, že v pivnici nie je signál. Mohla by dať telefón na hlasitý odposluch a odložiť ho uprostred schodiska.
Povedala si, že sa predsa nemusí zakrádať vo vlastnom dome, ale napriek tomu sa radšej pohybovala potichu.
Prešla okolo zatvorených dverí do pivnice, kútikom okna zazrela tmavé okná v jedálni a pokračovala k obývačke s televízorom. Vedela, že vchodové dvere po behaní zamkla, ale aj tak ich chcela skontrolovať. Len pre istotu, aby na to nemusela myslieť.
Z pootvoreného okna v obývačke fúkalo a závesy boli vťahované do úzkej štrbiny. Zamierila k jedálni a všimla si, že lúčne kvety vo váze na veľkom dubovom stole uschli, keď sa náhle zastavila.
Mala pocit, akoby sa jej celé telo premenilo na kus ľadu. Do krvi sa začal bleskurýchle uvoľňovať adrenalín.
Tri jedálenské okná fungovali ako veľké zrkadlá. Luster osvetľoval stôl a osem stoličiek, ale za nimi stála nejaká postava.
Susanna civela na zrkadlový odraz izby a srdce jej tĺklo tak nahlas, až jej hučalo v ušiach.
V dverách do haly stál človek s kuchynským nožom v ruke.
Je dnu, je v dome, pochopila Susanna.
Zatvorila a zamkla kuchynské dvere, ale namiesto toho mala ujsť do záhrady.
Pomaly začala ustupovať dozadu.
Votrelec stál celkom nehybne, chrbtom otočený k jedálni, a díval sa do chodby vedúcej do kuchyne.
Veľký nôž spočíval v jeho pravej ruke a od napätia sa chvel.
Susanna cúvala s pohľadom upretým na postavu v chodbe. Pravá noha sa jej pošmykla na podlahe, a keď na ňu preniesla váhu, zaškrípali parkety.
Musí ujsť von, ale ak pôjde do kuchyne, uvidí ju. Možno by stihla schmatnúť kľúč, ktorý je v miske, ale to nie je isté.
Pomaličky pokračovala v cúvaní, sledovala votrelca v poslednom okne.
Podlaha znovu zaškrípala, pod jej ľavou nohou, a ona stŕpla. Uvidela, ako sa postava otočila k jedálni, pozrela sa hore a zbadala ju cez jedno z tmavých okien.
Susanna urobila pomalý krok dozadu. Votrelec zamieril k nej. Zakňučala od strachu, zvrtla sa a utekala do obývačky.
Pošmykla sa na koberci, stratila rovnováhu, udrela sa kolenom o zem, chytila si ho rukou a zastonala od bolesti.
Stolička narazila do jedálenského stola.
Keď sa postavila, zavadila o stojacu lampu, ktorá narazila do steny a spadla na zem.
Začula za sebou rýchle kroky.
Bez obzretia vystrelila znovu do kúpeľne a zamkla sa. Vzduch bol ešte teplý a vlhký.
Toto nemôže byť pravda, panikárila.
Prešla okolo umývadla a záchodu, aby odtiahla záves na malom okne. Ruky sa jej triasli, keď sa usilovala uvoľniť prvý háčik. Bol zaseknutý. Pokúšala sa ním mykať a ostať pritom pokojná, zalomcovala ním a podarilo sa jej uvoľniť prvý háčik, keď začula škrabanie na zámke kúpeľňových dverí. Utekala späť a chytila guľatú kľučku, práve keď sa začínala točiť. Schmatla ju oboma rukami, aby pohyb zastavila, a cítila, ako jej srdce búši od strachu.
5
VOTRELEC ZASUNUL SKRUTKOVAČ alebo možno čepeľ noža do malej škáry na opačnej strane zámky. Susanna zvierala kľučku čo najpevnejšie, aby sa ňou nedalo točiť, ale triasla sa tak silno, až sa bála, že ju pustí.
„Panebože, toto nie je pravda,“ šepkala si sama pre seba. „Toto sa nedeje, toto sa nemôže stať...“
Rýchlo sa pozrela smerom k oknu. Bolo primalé na to, aby sa cezeň mohla hneď prepchať. Jediný spôsob, ako by mohla ujsť, je utekať k oknu, uvoľniť druhý háčik, vyraziť ho a vyšplhať sa hore, ale aj tak nepustila kľučku.
Nikdy v živote sa tak nebála. Bol to hlboký, nekontrolovateľný strach zo smrti.
Pod napätými prstami cítila, že kľučka je teplá a klzká.
Z druhej strany počula kovové škrabanie.
„Haló?“ zavolala smerom ku dverám.
Votrelec sa pokúsil otvoriť dvere prudkým otočením kľučky, ale Susanna bola pripravená a kládla odpor.
„Čo chcete?“ opýtala sa ho čo najodvážnejším hlasom. „Potrebujete peniaze? V takom prípade vám rozumiem. Je to v poriadku.“
Nedostala nijakú odpoveď, ale počula, ako kov škriabal o kov a cítila vibrácie cez kľučku.
„Môžete hľadať, ale nemáme doma nič obzvlášť cenné... Telka je pomerne nová, ale...“
Zmĺkla, lebo sa tak veľmi triasla, že jej bolo ledva rozumieť. Potichu si šepkala, že musí ostať pokojná, zadržiavať kľučku a myslieť na to, že jej strach je nebezpečný, lebo môže priviesť votrelca na zlé myšlienky.
„Moja kabelka visí na chodbe,“ povedala a ťažko prehltla. „Čierna kabelka. Je v nej peňaženka a tam sú nejaké peniaze a Visa karta. Práve som dostala výplatu a poviem vám kód, ak chcete.“
Votrelec prestal točiť.
„Okej, takže, kód je tri deväť štyri päť,“ vravela cez dvere. „Nevidela som vašu tvár, môžete zmiznúť aj s peniazmi a ja počkám do zajtra a potom nahlásim stratu karty.“
Susanna pevne držala kľučku a priložila ucho k dverám. Zdalo sa jej, že počuje, ako sa kroky vzďaľujú po podlahe, až kým reklama z televízora neprehlušila všetky ostatné zvuky.
Premýšľala, či nebola hlúposť dať mu skutočný kód, ale želala si jedine to, aby sa to skončilo. Viacej sa bála o svoje šperky, matkin snubný prsteň a náhrdelník s veľkými smaragdmi, ktorý dostala, keď porodila Morgana.
Susanna čakala pri dverách a v duchu si opakovala, že sa to ešte neskončilo, že nesmie stratiť koncentráciu ani na sekundu.
Opatrne vymenila ruku na kľučke, no pritom ju nepustila. Pravý palec a ukazovák mala stŕpnutý. Zatriasla rukou a priložila ucho na dvere. Odhadovala, že odkedy mu dala kód, uplynula už viac ako polhodina.
Pravdepodobne to bol narkoman, ktorý zbadal otvorené kuchynské dvere a vlámal sa, aby ukradol nejaké cennosti.
Prvá časť programu sa skončila. Znovu bežala reklama a po nej pôjde správy. Opäť vymenila ruku a čakala.
Po ďalších desiatich minútach si ľahla na zem a pozrela sa pod dvere. Nikto za nimi nestál.
Videla veľkú časť parketovej podlahy, videla pod gauč, videla žiaru z televízora.
Nič sa nehýbalo.
Zlodeji nebývajú násilní, chcú len čo najrýchlejšie a najjednoduchšie dostať svoje peniaze.
Trasúc sa postavila, znovu chytila kľučku, ticho stála s uchom na dverách a počúvala správy a predpoveď počasia.
Zodvihla sprchovú stierku z podlahy, aby mala nejakú zbraň, nabrala odvahu a opatrne odomkla.
Dvere sa pomaly otvorili.
Z chodby videla takmer celú obývačku. Ani stopa po votrelcovi. Ako keby tu nikdy nebol.
Vyšla z kúpeľne s nohami roztrasenými od strachu. Všetky jej zmysly boli napnuté, keď kráčala do obývačky.
Niekde v diaľke zaštekal pes.
Pomaly pokračovala dopredu, videla, ako televízor osvetľuje zatiahnuté závesy, sedačku a stôl s nádobou so zmrzlinou.
Chcela ísť do spálne, zobrať si telefón, zamknúť sa v kúpeľni a zavolať políciu.
Naľavo sa leskla vitrínová skriňa so zbierkou drážďanského porcelánu, ktorú zdedil Björn. Srdce sa jej rozbúchalo silnejšie. Čoskoro prejde celú chodbu a uvidí, čo je ďalej v hale.
Urobila ešte krok smerom do obývačky, obzrela sa dookola a stihla si všimnúť, že jedáleň je prázdna, skôr než si uvedomila, že votrelec stojí pred ňou. Iba krok od nej. Štíhla postava stála a čakala na ňu pri stene, tesne pred chodbou.
Bodnutie nožom bolo také rýchle, že ani nestihla zareagovať. Ostrá čepeľ vošla rovno do hrudníka. Kov prenikol hlboko do jej tela.
Jej srdce ešte nikdy nebilo tak rýchlo ako teraz. Sekundy sa zastavili, kým ona nemohla uveriť, že sa to skutočne deje.
Nôž z nej vyšiel a zanechal po sebe pocit pálenia a úľavy. Pritlačila si ruku na ranu a cítila, ako jej teplá krv vyteká pomedzi prsty. Sprchová stierka spadla na zem. Susanna sa zrútila nabok, hlava jej oťažela. Sledovala, ako jej krv strieka na lesklú látku pršiplášťa. Zdalo sa jej, že svetlo bliká a ona sa pokúša povedať, že je to len nedorozumenie, ale nedokáže hovoriť.
Susanna sa otočila s úmyslom zamieriť do kuchyne, ale na chrbte pocítila rýchle údery a pochopila, že sú to ďalšie bodnutia nožom.
Zapotácala sa, snažila sa niečoho zachytiť a narazila pritom do vitríny pri stene, až sa všetky porcelánové figúrky s rachotom prevrátili.
Srdce jej búšilo a krv presakovala cez kimono. V hrudníku pocítila obrovskú bolesť.
Zorné pole sa zmenšilo na úzky tunel.
V ušiach jej hučalo, no počula, ako votrelec niečo vykrikuje vzrušeným hlasom. Slovám však nerozumela.
Brada sa jej nadvihla, keď sa pokúsila odhrnúť si vlasy. Chcela sa zachytiť kresla, ale neudržala sa.
Nohy sa jej podlomili a padla na podlahu.
Pálila ju voda v pľúcach, slabo zakašľala.
Hlava jej klesla na jednu stranu a všimla si, že pod gaučom ležia staré pukance.
Cez hučanie v hlave počula zvláštne výkriky a cítila opakované bodnutia do brucha a hrudníka.
Pokúšala sa vstať, chcela sa vrátiť do kúpeľne, ale podlaha pod ňou sa šmýkala a ona už nemala dosť síl.
Snažila sa prevrátiť nabok, lenže votrelec ju držal za bradu a bodal nožom do tváre. Už ju to nebolelo. Stále však mala dojem, že to nie je naozaj. Šok a akási abstraktná neprítomnosť sa jej v hlave miešali s presným a intímnym pocitom, že ju niekto bodá do tváre.
Čepeľ noža znovu zasiahla hrdlo, hrudník a tvár. Pery aj líca sa naplnili teplom a bolesťou.
Susanne bolo jasné, že to už nezvládne. Ľadový strach sa otvoril ako priepasť, keď prestala bojovať o svoj život.
