Príbeh, ktorý vás dojme svojou ľudskosťou, humorom a nadhľadom. Príbeh, ktorý vás zavedie na Kilimandžáro...možno ani nebude treba to africké, ale vaše, vnútorné Kilimandžáro... Pretože l´Amour, láska s veľkým L prebýva na Kilimandžáre!
Čo sa musí stať, aby sa človek rozhodol uskutočniť svoj dávny sen? Aká sila ho núti nebrať ohľad na nič a na nikoho, pretrhať putá a riskujúc všetko, zaťato sa vybrať za svojím cieľom, hoci s veľmi neistým výsledkom?
Aj tieto otázky si budete klásť po prečítaní novinky Láska prebýva na Kilimandžáre od Petra Holku.
Pozrite si VIDEO z krstu knihy:
Novinka Láska prebýva na Kilimandžáre vás najskôr zoznámi s 12-ročným chlapcom, ktorý zažije prvú veľkú lásku so spolužiačkou Gitou. Lásku dosť nešťastnú. Budete sa baviť, smiať, dobrácky uškŕňať nad tým, ako Peter Mitter vniká do tajom lásky a intimity...
V druhej časti už príbeh rozpráva 60-ročný chlap, ktorý vystupuje na Kilimandžáro v Afrike, lebo je to kopec, o ktorom si ako dieťa predstavoval, že tam sídli láska. Tak sa za tou láskou vydal hore...
Peter Holka má síce už 65 rokov, no neváhal vybrať sa sám na slávne Kilimandžáro. Zdolal ho a preto vie, o čom píše...
Kto pozná jeho knižky (celkovo je ich už 19) vie, že aj o vážnych témach píše s nezvyčajnou ľahkosťou, humorom, občas s iróniou. Dokáže osloviť čitateľa hĺbkou citov, úprimnosťou a otvorenosťou.
Začítajte sa do novinky Láska prebýva na Kilimandžáre.
1
Môj otec mal veľké srdce naplnené láskou, no nosil ho dôkladne uzamknuté v hrudi. Iba zriedkavo otvoril dlaň a hanblivo ho ukázal, či skôr na okamih poodhalil, vzápätí dlaň zovrel a tým akoby v sebe pochoval všetky city. Zato s ním viedol siahodlhé rozhovory, ktoré nikto nepočul. Predpokladám, že slabú ozvenu otcovho srdca zachytila iba jeho žena Irenka, moja matka, lebo bola citlivá a vnímavá ako seizmická stanica vybavená špičkovými laboratórnymi prístrojmi. Možné, ale málo pravdepodobné je aj to, že sa mýlim a jej seizmograf z tých otrasov či len záchvevov nezaznamenal vôbec nič. Nie, túto predstavu vylučujem, ibaže by matku zahalilo hlboké bezvedomie.
Azda má otcovu uzavretosť a mĺkvosť na svedomí náhla smrť jeho matky Júlie, preto od šiestich rokov rýchlo zabúdal na materinskú lásku. A bez lásky chlapec i chlap vysychá ako hlboko ranený strom, ako strom s preťatými koreňmi. Prípadne ju spôsobila jeho čitateľská vášeň: unikal pred svetom do vymyslených príbehov a prevteľoval sa do životov románových postáv, ktoré sa v láske a vášni čľapkali, ba priam topili.
Doma najradšej vysedával v kakaovohnedom kresle s drevenými opierkami ponorený do kníh ako do oceána alebo do pralesa a vyzeral, akoby tam ani nebol, prípadne bol, ale zakrytý zvonom z hrubého zvukotesného skla, cez ktoré neprenikla kanonáda, ba ani besné burácanie hromov. Prechádzal cezeň iba dym z cigariet značky Lipa; vybral si ich, lebo lipový kvet medovo rozvoniava a je aj liečivý. Dym z elegantne sploštených cigariet sa zľahka vlnil, pomaly stúpal k stropu a rovno pred očami sa mi nevedno kde strácal.
Ako sa mohol pod hladinu oceána alebo do nepreniknuteľného pralesa nasýteného vreskom opíc, škrekom papagájov a bzučaním hmyzu doniesť detský hlas?
Vedel som, že keď otec číta, mám mu dať pokoj a neotravovať ho zbytočnými alebo hlúpymi otázkami. Ibaže mne sa nezdali hlúpe ani zbytočné, skôr smrteľne vážne a veľmi dôležité, možno aj úplne najdôležitejšie. Odkiaľ som mal vedieť, čo je to láska, kde a ako sa rodí, z čoho sa živí, kde sídli, aké cesty k nej vedú a kde sa vlastne stráca? Pritom ma stretala na každom kroku; triedna učiteľka nám takmer denne hovorila o láske k vzdelaniu a vedomostiam, o láske k ľudovodemokratickej a od roku tisíc deväťsto šesťdesiat socialistickej vlasti, ku komunistickej strane a pionierskej organizácii, telocvikár o láske k športu, najmä k futbalu a hokeju, dejepisár o láske k histórii, lebo minulosť je údajne kľúčom k budúcnosti, zemepisárka o láske ku geografii, ktorá je prvou bránou do sveta, mama si doma neraz pospevovala ťahavú, záhadnú, no najmä hlboko znepokojivú pieseň:
Láska, bože, láska, kde ťa ľudia berú,
na horách nerastieš, v poli ťa nesejú.
Ľúbosti, ľúbosti, mala som ťa dosti,
ale ťa už nemám, ani medzi prsty.
Keby sa tá láska, na brale rodila,
nejedna panenka by po ňu chodila.
Ale sa tá láska na bralách nerodí,
nejedna panenka bez tej lásky chodí.
Otec sa neočakávane vynoril z oceána knihy a s prižmúrenými očami nám oznámil, že láska je kopa hnoja.
„Čo to hovoríš, Janko, aká kopa hnoja?!“ karhala ho mama.
„To nehovorím ja, ale Ernest Hemingway,“ spresnil otec a nahlas prečítal: „Láska je kopa hnoja,“ povedal Harry. „A ja som ten kohút, čo na ňu vyjde a zakikiríka.“ Otec sa uškŕňal a vycieral riedke zuby; bol na ne veľmi hrdý, hovoril, že práve pre ne ho ženy ľúbia. Našťastie som rovnaké zdedil aj ja.
„Hemingway sa mýli!“ rozhorčila sa mama.
„To je možné, Irenka, všetci sa občas mýlime, aj Hemingway. Hneď na začiatku poviedky sa riadne sekol a Kilimandžáru pridal stodvanásť metrov a šesťdesiat centimetrov...“ Chvíľu nad tým uvažoval, mraštil čelo a krútil nosom, nevidelo sa mu to, možno predtým zle rátal, tak pomocou ceruzky opäť prepočítaval stopy na metre, aby sa presvedčil o pravde, a zopakoval: „Je to tak, sekol sa. Podľa neho Kilimandžáro meria šesťtisíc sedem metrov a šesťdesiat centimetrov. V skutočnosti meria päťtisíc osemsto deväťdesiatpäť metrov. Pravda, ak ešte stále platí, že jedna stopa je tridsať celých štyridsaťosem stotín centimetra. Platí to, synak?“
„Čo ja viem?“ odvetil som. Dovtedy som si myslel, že stopy zanechávajú len ľudia a zvieratá, aby z nich mohli Indiáni vyčítať, koľko tade prešlo banditov, mustangov alebo bizónov.
„Akože nevieš, načo chodíš do školy? Hádam nie nato, aby si tam podaromnici dral nohavice? Stopa je stará dĺžková miera, používala sa pred zavedením metrickej sústavy, no niekde sa s ňou nedokážu rozlúčiť dodnes.“
Nekarhal ma, videl som, že sa stále usmieva, akiste nad maminým rozhorčením, tak som sa rýchlo vrátil k pomýlenému Hemingwayovi.
„Stodvanásť metrov nie je až tak veľa,“ odhadol som znalecky.
„Ale je, sú to totiž výškové metre. Predstav si vežu kostola a teraz ju zvýš o stodvanásť metrov! To ako keby si na ňu kolmo postavil celý futbalový štadión po dĺžke... Vieš si to predstaviť?“
„Neviem.“
Naozaj som si nevedel predstaviť, že by na veži nášho kostola stál ešte aj futbalový štadión. Ale keby sa tam nejakým zázrakom skutočne objavil, to by bolo niečo! Lenže, ako by tak vysoko a najmä na zvislej ploche futbalisti hrali? Isto by si ani nekopli, zakaždým by sa im lopta odtiaľ skotúľala a spadla na námestie. A hráči aj s rozhodcami s ňou. To by mohli hrať futbal rovno na múre a to sa jednoducho nedá.
„Čo to čítaš, Janko?“ nedalo mame, lebo tá kopa hnoja jej neschádzala z mysle a ustavične ju znepokojovala.
„Snehy Kilimandžára,“ odvetil.
„O čom to je?“
Otec chvíľu uvažoval s nadvihnutým obočím a pokrčeným čelom, potom povedal: „O nenaplnených životných a spisovateľských ambíciách.“
„O ambíciách,“ zopakovala. „A je to dobrý príbeh?“
„Spisovateľ Harry bol so svojou ženou Helenou na safari v Afrike, zaškrabol si v buši pravé koleno, a keďže si ho včas neošetril, dostal gangrénu. Pokazilo sa im auto a márne čakali na lietadlo. Harrymu noha smradľavo hnila, bolo mu ju treba amputovať, napokon ho smrť v podobe supa prevteleného do malého lietadla odniesla na krídlach z tábora až k zasneženému vrcholu Kilimandžára. Tam kdesi boli pochované jeho príbehy, ktoré nenapísal.“
„Hmmm, a prečo ich nenapísal?“ vyzvedala mama.
„Odkladal ich na neskôr, lebo si myslel, že potom bude vedieť viac, aby ich mohol napísať lepšie. Ale pravda je taká, že vymenil alebo predal svoj talent za lásku k Helene, či skôr za pohodlný a istý, no svojím spôsobom vyprázdnený život. Helena bola totiž veľká boháčka.“
„To je dosť smutné,“ usúdila mama. „Ale láska je v živote veľmi dôležitá,“ dodala rýchlo.
„Celý Hemingway, hoci rozpráva stroho, až je to občas smiešne, a rozpráva akože chlapsky, je aj tak veľmi patetický,“ uzavrel otec a znova sa nám pred očami stratil v knihe, takže keď som sa ho opýtal, čo je to vlastne tá láska a kde naozaj prebýva či sídli, ani sa nepohol, asi ma pod hladinou oceána alebo v reve pralesa vôbec nepočul.
