Nicki uviazne v dopravnej zápche a vtedy zbadá tvár, na ktorú už nikdy nechcela natrafiť. Určite je to on, ten istý policajt, a zastavuje všetky autá na Elmhirst Road. Nicki sa mu chce vyhnúť, otočí sa do protismeru a v panike ujde. Aspoň si to myslí...
Na druhý deň ju policajti predvedú na výsluch v súvislosti s vraždou Damona Blundyho, kontroverzného novinového fejtonistu.
Usvedčujúca chyba je nový psycho triler od Sophie Hannahovej, ktorá dokáže vždy prekvapiť a šokovať novými nápadmi. Získala už viaceré ocenenia, jej knihy sfilmovali a správcovia pozostalosti po Agathe Christie ju poverili, aby napísala prvý román s Herculom Poirotom po smrti kráľovnej anglickej detektívky.
„Sophie Hannahová vymyslela nový štýl
a zrejme tak oživila umierajúci detektívny žáner.“
Spectator
Ale späť k príbehu.
Nicki nevie odpovedať ani na jedinú otázku, ktorú jej policajti položia. Netuší, prečo vrah použil nôž takým zvláštnym spôsobom, ani prečo na stenu v Blundyho pracovni napísal „NIE JE O NIČ MENEJ MŔTVY“. Ale takisto nedokáže vysvetliť, prečo sa v ten deň vyhýbala Elmhirst Road, ako je to zrejmé z kamerového záznamu. Musela by odhaliť tajomstvo, ktoré by jej zničilo život.
Hoci Nicki nie je vinná z vraždy, zďaleka nie je nevinná...
„Ťažko nejako onálepkovať knihy Sophie Hannahovej.
A rovnako ťažké je ich odložiť, keď sa už začítate.“
The Times
Začítajte sa do novinky Usvedčujúca chyba:
Hľadám ženu s tajomstvom
MIESTO: KDEKOĽVEK SI
Ahoj, žena!
Prišla si sem, pretože dúfaš, že tu nájdeš niečo iné ako nudné jednoriadkové inzeráty typu chcem vyfajčiť v hotelovej izbe? Nuž, nemusíš hľadať ďalej. Ja som iný a toto je niečo iné.
Nehľadám príležitostný sex ani dlhodobý vzťah. Prvého som si svojho času užil dosť, a to druhé mám a som v ňom šťastný. Vlastne nehľadám nič súvisiace so sexom či s romantikou. Čo teda robím na Intímnych linkách? Nuž, som si istý, že ak si chytrá (a domnievam sa, že žena, ktorú hľadám, je veľmi inteligentná), vieš o rôznych druhoch intímnosti. Môže ísť o to, že zhodíš šaty a budeš sa oddávať obscénnostiam s cudzím človekom mimo manželského vzťahu, alebo o hlboké a zmysluplné milovanie s duševným partnerom... a potom ešte existuje dôvernosť, keď dvaja ľudia nemajú spoločné nič viac než tajomstvo. Dôležité tajomstvo, ktoré má pre oboch závažný význam.
Tí dvaja ľudia sa možno ani nestretli, alebo sa azda poznajú, ale nie veľmi dobre. Tak či onak, puto spoločnej vedomosti môžu vytvoriť iba vtedy, keď ten, čo má informáciu, dá ju tomu, kto ju potrebuje. Predstav si tú úľavu, keby si sa podelila o svoje bremeno, po tom, čo ťa dlho zožierali muky z mlčania a udržiavania tajomstva... ak si osoba, ktorú hľadám, budeš zúfalo túžiť po tom, aby si sa niekomu zverila.
A preto som tu ja. Som tvoj dôverník, pripravený dychtivo počúvať. Si ty tá strážkyňa tajomstva, na rozpovedanie ktorého čakám?
Zistíme to tak, že položím otázku, na ktorú by vedela odpovedať iba osoba, ktorú hľadám. Nikomu inému nebude dávať zmysel. Budeš musieť mať so mnou trpezlivosť. Kým sa dostanem k otázke, musím predostrieť istý scenár.
Predstav si miestnosť vo veľkom viktoriánskom dome – priestrannú spálňu na poschodí s vysokým stropom, slúžiacu ako pracovňa. V izbe sú preplnené vstavané police na knihy, svetlomodro-hnedý jukebox so zvlnenými hranami a so starožitným vzhľadom, ktorý je oveľa krajší než tie, čo môžete zavše vidieť v krčmách, kreslo, registračná skriňa, dlhý stôl s hranatými drevenými nohami a so zeleným sklom na doske, v strede ktorého leží laptop. Počítač nie je otvorený ani zatvorený. Veko je sklopené pod štyridsaťpäťstupňovým uhlom, akoby sa niekto ledabolo pokúsil zatvoriť ho, no nedotiahol to do konca. Laptop je zo všetkých strán obklopený lacno vyzerajúcimi guľôčkovými perami, prázdnymi a poloprázdnymi kávovými šálkami a roztrúsenými papierikmi: rukou písanými poznámkami, zaznačenými nápadmi.
Od stola je odtisnutá štandardná čierna kancelárska otočná stolička, na ktorej je zvalený mŕtvy muž s hlavou naklonenou doľava. Kým žil, bol dobre známy a – hoci to s tým vôbec nemusí mať nič spoločné – veľmi príťažlivý v štýle kovboja so strniskom a bez klobúka. Keby som v tomto výklade uviedol jeho meno, myslím, že väčšina ľudí by ho poznala. Niektorých z vás by možno striaslo a povzdychli by ste si: „Ach, hádam len nie ten odporný fanatik!“ alebo zhovievavejšie: „Zase ten smiešny chlap, čo sa dožaduje pozornosti!“ Iní by si pomysleli, „Ó, milujem ho – nahlas hovorí všetko, čo sa ja bojím povedať.“ Viete, naša mŕtvola je (bol) niekto, kto vyvolával silné emócie. Také silné, že ho zavraždili.
Ako ho zabili? Nuž, to je zaujímavá časť. Proces vraždy pozostával z niekoľkých fáz. Najprv ho znehybnili. Ruky mu dali za operadlo a zápästia spútali páskou. To isté mu spravili s členkami, ktoré mu priviazali k stĺpiku na stoličke pod sedadlom. Potom sa vrah postavil zaňho a omráčil ho ťažkým predmetom. Polícia ho našla na dlážke pri mužovom stole – bola to kovová brúska na kuchynské nože. Nebola to príčina smrti nášho známeho muža (ako uviedol patológ polícii po obhliadke tela), hoci by to bol vynikajúci vražedný nástroj, dostatočne ťažký na vykonanie takej práce. Zdá sa však, že aj keď vrah s radosťou použil brúsku na omráčenie obete, nechcel ňou muža zabiť.
V miestnosti bol aj nôž, muža ním však neprebodli. Namiesto toho ho lepiacou páskou prilepili mužovi na tvár. Konkrétne ním mal zalepené ústa a celkom mu ich zakrýval. Páska – ktorej tam bolo veľa – obeti zakrývala celú spodnú časť tváre vrátane nosa, čo spôsobilo jeho udusenie. Čepeľ noža, priložená plochou na ústa mŕtveho muža, bola ostrá. Súdni znalci našli dôkazy, že ju nabrúsili v miestnosti, a detektívi sa domnievajú, že sa tak stalo po tom, čo páchateľ obeť priviazal o stoličku a omráčil.
Na stene nad kozubom medzi dvomi výklenkami vyplnenými policami na knihy niekto napísal veľkými červenými písmenami „NIE JE O NIČ MENEJ MŔTVY“. Policajt, ktorý prišiel na miesto činu, zrejme po prvom pohľade dospel k mylnému záveru, že červené slová sú napísané krvou obete. O niekoľko sekúnd neskôr si na dlážke všimol plechovú nádobu s farbou a štetec s červeným špicom a dospel k zasvätenejšiemu dohadu, ktorý sa ukázal ako správny: slová na stene boli napísané farbou. Rubínový prameň 2 značky Dulux, ak by niekoho zaujímali podrobnosti a ešte ich nepozná.
Detektívi preskúmali mužov laptop. Zistili, že to pôjde prekvapivo ľahko, pretože vrah napísal na čistý list papiera na stole červenou farbou „Riddy111111“. Bolo to heslo toho známeho muža a políciu doviedlo priamo do jeho e-mailovej schránky. Tam našli novú, neotvorenú správu od odosielateľa menom O nič menej mŕtvy so zodpovedajúcou e-mailovou adresou. Správa neobsahovala žiadne slová iba fotografiu, ako niekto stojí v miestnosti vedľa ešte nie mŕtvej obete, ale v bezvedomí, oblečený v čomsi, čo vyzeralo ako ochranný odev z hollywoodskeho filmu o prepuknutí biologickej epidémie – taký, čo zakrýva človeku hlavu i telo. Vrahovi by pravdepodobne bolo vidieť oči, keby si nedal tú námahu, aby sa odvrátil od objektívu. Takto bola na snímke celkom neidentifikovateľná osoba s vystretou rukou (aby sa mohla odfotografovať). V druhej ruke držala nad hruďou muža v bezvedomí nôž, akoby chcela naznačiť, že ho o chvíľu bodne. Nôž na fotografii bol ten istý (alebo totožný s tým), ktorý skončil prilepený na tvári zavraždeného a slúžil skôr na jeho udusenie ako na preliatie krvi.
A teraz prichádza otázka, takže dávajte pozor, milé dámy! (Sú to vlastne otázky, množné číslo.)
Vrah si zločin naplánoval. Bol vopred premyslený, ako len vražda môže byť. Vrah musel na miesto činu priniesť nôž, brúsku, lepiacu pásku, červenú farbu, štetec a ochranný oblek ako pri biologických katastrofách. Vrah očividne poznal heslo do počítača zavraždeného. Odkiaľ? Nenašiel sa nijaký dôkaz o vlámaní. Pustila ju obeť dnu? (Píšem „ju“, pretože mám tušenie, že to bola žena. Možno ste to boli vy?) Povedal jej ten známy muž: „No tak poď, priviaž ma k stoličke, omráč ma a zabi?“ To je asi nepravdepodobné. Možno sa vrahyňa pretvarovala, že ide o nejakú erotickú hru, alebo možno iba špekulujem na túto tému, lebo Intímne linky sú na to ideálnym miestom – ako online domov sexuálnych hráčov všetkých druhov.
Najnejasnejšia otázka znie: prečo by niekto prišiel do domu obete s nožom a brúskou, keď nemal v úmysle prebodnúť ju? Prečo by si nabrúsila nôž na mieste činu, keby si ho chcela iba prilepiť plochou na tvár? Na ten účel by nôž poslúžil rovnako účinne aj s tupou čepeľou.
