6. mája 2013 večerné správy na celom svete priniesli ohromujúcu informáciu, že trom ženám väzneným v dome hrôzy v Clevelande sa podarilo privolať pomoc. Jedna z nich, Michelle Knightová, vo svojej autobiografii Nájdite ma opisuje, čo sa v dome skutočne udialo a ako to všetko vydržala. Silný príbeh o prežití.
Michelle mala dvadsaťjeden rokov, keď ju uniesli a jej martýrium trvalo celých desať rokov. Zmizla v roku 2002, nikto sa o ňu nezaujímal a nikto ju nehľadal.
„NA DEŇ V ROKU 2002, keď som zmizla, si pravdepodobne mnohí nespomenú. Mala som dvadsaťjeden rokov, bola som mladá matka. Popoludní som sa zastavila v obchodíku Family Dollar, aby som sa spýtala na cestu. Nasledujúcich jedenásť rokov som prežila uväznená v pekle. Potiaľto môj príbeh asi poznáte. Toho, čo neviete, je oveľa viac.“
Ariel Castro, šofér školského autobusu, ju a neskôr aj ďalšie dve ženy väznil vo svojom dome v Clevelande, kde ich nepredstaviteľne kruto fyzicky aj psychicky týral.
Michelle Knightová vo svojej knihe opisuje, čím všetkým zajatkyne museli prejsť. Hovorí, aké myšlienky jej pomohli prežiť tento čas hrôzy, aj o nekonečnej nádeji, že raz bude žiť normálny život.
Michelle to nemala ľahké ani v detstve. Ako dcéra bezdomovcov sa potulovala z miesta na miesto, starala sa o súrodencov, trpela hladom a depresiami. Aby unikla zneužívaniu príbuzného, utiekla z domu a prežívala, ako sa dalo. Ťažký život bol akiste aj dôvodom, že ako jediná sa odhodlala vypovedať na súde a nebála sa pozrieť do očí svojmu trýzniteľovi.
Treba povedať, že to nie je ľahké čítanie. Kniha aj po prečítaní zamestná našu myseľ. Snažíme sa pochopiť, ako je vôbec možné, že z človeka sa stane netvor, ktorý zničí životy trom mladým ženám.
Kniha Nájdite ma však nie je len o utrpení, ale aj o očiste a znovuzrodení, ktorým si Michele Knightová po oslobodení prešla. O odpustení a vybudovaní si vlastného, nového života.
Začítajte sa do neuveriteľného príbehu Nájdite ma:
Nikdy som nikomu nerozprávala o strastiplnom živote, aký som viedla pred únosom. Nikdy som sa nikomu nezdôverila, prečo som sa dala do reči s mužom, ktorý sa mi v obchode prihovoril. Nikomu som nepovedala ani o príšernom pocite, ktorý ma prenasledoval po odchode z obchodu. Nikdy som nikomu neprezradila, čo sa skutočne dialo medzi štyrmi stenami, kde som žila s Ginou a s Amandou. V podstate som svoj príbeh nikdy nerozpovedala celý. Až do dnešného dňa.
Nie som prvá, čo prežila podobnú hrôzu. Keď sa verejnosť dozvie o strastiplnom únose, ľudí to vždy šokuje – Jaycee Dugard strávil osemnásť rokov v reťaziach v chatrči na zadnom dvore domu v Kalifornii, Elizabeth Smartovú vyvliekli z jej vlastnej spálne v Salt Lake City v to isté leto, keď uniesli aj mňa, missourského chlapca Shawna Hornbecka chytili, keď išiel na bicykli navštíviť kamaráta. V novembri 2013 zas našli po tridsiatich rokoch strávených v otroctve tri Londýnčanky. Takéto a podobné príbehy vždy rozčeria hladinu. A keď sa situácia upokojí, na nezvestných ľudí sa rýchlo zabudne. Aj preto v knižke úplne odhaľujem svoj život – chcem, aby sme si spomenuli na stratené duše.
Tiež by som vás chcela o niečo požiadať. Ak si niekedy všimnete hocičo čudné – dieťa, čo vynecháva školu, ženu, ktorá asi nie je schopná vyjsť z domu, zavolajte, prosím, na políciu a požiadajte ich, aby to preverili. Netrápte sa tým, že budete vyzerať ako blázni, ak sa vaše podozrenie nepotvrdí. Bude vás hriať dobrý pocit, že ste mohli pomôcť niekomu, kto sa ocitol v desivej situácii. Prosím vás, nájdite si zopár minút a zverte sa niekomu so svojím podozrením.
NEVIDITEĽNÁ. TAK SOM sa cítila počas bezmála štyritisíc dní prežitých v dome hrôzy Ariela Castra. Neustále som premýšľala, ako sa dostať späť k Joeymu, k môjmu synovi. Kým som bola voľná, nebola by som verila, že uniesť je možné skutočne kohokoľvek. Dnes viem, že sa to dá. Môže sa to stať kdekoľvek a kedykoľvek. Keď sa to prihodilo ten letný deň mne, môjmu zmiznutiu nik nevenoval pozornosť. Nik nebdel, na stránkach denníkov sa o únose nepísalo. Ani moji príbuzní, ani susedia nevzali rozum do hrsti a nerozvešali po meste plagáty s mojou fotografiou. Svet sa krútil ďalej, ako keby som nikdy neexistovala. Mala som pocit, že kričím z plných pľúc, no vôbec nik ma nepočul.
Každý stratený človek je niečím dieťaťom. Nikdy sa nedo-zvieme mená všetkých nezvestných, no môžeme na nich aspoň myslieť. Ako som povedala – keď sa nám voľačo nezdá, treba niečo urobiť. Keby bolo viac ľudí v strehu, keby si našli čas zburcovať políciu, z mojich jedenástich rokov by určite niečo ubudlo.
Aj keď je nesmierne ťažké vracať sa v spomienkach k týmto udalostiam, oveľa ťažšie bolo v dome hrôzy prežiť. Mám príliš roztratené myšlienky. Ani neviem, či sa v celom tom chaose bude dať vyznať. No pokúšam sa o to. Možno som na niečo zabudla, ale takto si to po jedenástich rokoch v zajatí pamätám. Muž, čo ma obral o obrovskú časť života, ma chcel umlčať. Práve preto neostávam v úzadí. Aj predtým, než som sa ocitla v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, som cítila, že ma nik nepočúva. Preto by som teraz chcela prehovoriť v mene nezvestných žien a detí, ktorých hlasy k nám nedoliehajú. Dúfam, že už nikto na svete sa nebude cítiť tak, ako som sa po celé roky cítila ja – odhodená, ignorovaná, zabudnutá.
Áno, podarilo sa mi prežiť jednu z najhorších vecí, aké môžu človeka postihnúť. Môj príbeh hovorí v prvom rade o nádeji. Aj keď ma ten netvor držal v reťaziach, mučil hladom a tĺkol hlava-nehlava, nepodarilo sa mu zlomiť ma. Znova a znova som sa búrila, kráčala ďalej. Teraz vám rozpoviem, ako som to dokázala.
1
Nájdená & stratená
V JEDNO SEPTEMBROVÉ ráno roku 2013 som sa zobudila zavčasu, okolo piatej. V noci som takmer nezažmúrila oka; hlavou sa mi preháňali roje myšlienok. Ako žije Joey, odkedy som ho nevidela? Ako vyzerá teraz – v štrnástich? Je v novom domove šťastný? Darí sa mu v škole? Čím chce byť, až vyrastie? Vie vôbec, že som jeho mama?
Chcela som sa spýtať na nespočetne veľa vecí – veď som stratila celé roky. Priam bolestne som túžila vidieť syna, no nenašla som odvahu – aspoň zatiaľ nie. Rodina, ktorá ho ako štvorročného adoptovala, sa obávala, že by som mu prevrátila život naruby. Úplne som ich chápala, no aj tak mi to zlomilo srdce.
„Zatiaľ,“ ako mi už dávnejšie povedala moja právnička Peggy, „sú ochotní poslať zopár chlapcových fotografií. Ale musíte to držať v tajnosti, aby ste ochránili jeho identitu.“ Mohla by mi ich vraj ukázať ráno, keď sa stretneme.
Peggy mi podala stránky s fotografiami. Rozložila som ich po stole – osem fotokópií, štyri zábery na každej stránke. Zadívala som sa na prvý obrázok a po lícach sa mi začali kotúľať horúce slzy.
„Panebože, veď vyzerá celkom ako ja!“ zvolala som. Joey mal na fotografii oblečený modrý bejzbalový sveter a na hlave čiapku – čiastočne mu zakrývala tmavé kučery. O rameno mal opretú bejzbalovú palicu. Momentka bola pravdepodobne čerstvá. Stále má chutný noštek pripomínajúci gombičku. Na svoj vek vyzerá vysoký – výšku zdedil po otcovi, ktorý meria šesť stôp. Široký úsmev, drobné ušká a veľké mäsité pery – tieto črty zdedil nepochybne po mne. Odsunula som obrázky nabok, nechcela som ich zmáčať slzami, čo mi nekontrolovateľne stekali po lícach. Peggy mi podala papierovú vreckovku.
„Pozrite,“ povedala som cez slzy, „miluje bejzbal. Presne ako ja.“
Jeden po druhom som si prezerala zábery – dlho, detailne. Na druhej fotografii mohol mať asi sedem rokov – na zábere kľačal a mal na sebe oblek. Na ďalšej miešal v mise cesto na koláče. „Rád varí. Presne ako ja!“ zvolala som. Okrem bejzbalovej momentky tam bola aj fotografia, na ktorej drží hokejku. Potom ďalšia, na ktorej je zvečnený v potápačskom úbore v bazéne. Na poslednej pózuje v kolieskových korčuliach.
„Ale toto! Veď je celkom posadnutý športom!“ zvolala som.
Peggy pritakala a usmiala sa. Joey vyzeral na každom zábere šťastne. Veľmi šťastne.
Pomaly som prešla prstami po jeho tvári. Chcela som sa ho dotknúť, chcela som ho objať. Chcela som mu povedať, ako veľmi mi chýba. Päť mesiacov po vyslobodení – s nádejou, že ho opäť uzriem – boli pre mňa fotografie jediným a najužším spojivom so synom.
Keď som sa v ten večer vrátila domov, vytiahla som ich a znova som si ich prezrela. Zadívala som sa do Joeyho jasných očí, skúmala som jeho široký úsmev a pocítila som to, čo cítia matky, ktoré stratia dieťa. Bola vo mne ľútosť – veď všetko mohlo byť celkom inak, no bol vo mne i hnev – prečo musel ten netvor uniesť práve mňa? Pociťovala som radosť i úľavu zároveň – vďakabohu, že sa niekto postaral o môjho chlapčeka. Vložila som dve stránky do modrého fascikla, na ktorý som predtým prilepila nálepku s motýlikom.
Ten deň v Pegginej kancelárii však neznamenal koniec môjho príbehu. Istým spôsobom tam príbeh len začínal. Joeyho som sa vydala hľadať dvakrát – prvý raz, keď mal dva a pol roka, a potom po dlhom dvanásťročnom odlúčení. Dúfala som, že ho čoskoro tuho objímem.
