KRUPINA/BRATISLAVA – Evanjelický kňaz, aktívny účastník národného života a najvýznamnejší básnik štúrovskej generácie Andrej Sládkovič (vlastným menom Andrej Braxatoris) sa narodil v Krupine pred 195 rokmi 30. marca 1820.
Tento predstaviteľ romantizmu v slovenskej literatúre je autorom známej básnickej skladby Marína napísanej v štúrovskej slovenčine. Inšpiráciou veršov bol rozchod s jeho veľkou láskou, peknou a vzdelanou Máriou Pischlovou, s ktorou sa zoznámil počas štúdia v Banskej Štiavnici. V rodine Pischlovcov si Sládkovič našiel miesto vychovávateľa a takto si zarábal na ďalšie štúdiá. Dielo vyšlo v roku 1846 v Pešti (dnes súčasť Budapešti v Maďarsku). K rozchodu dvojice (na znak lásky si vymenili prstene) došlo, keď Sládkovič študoval teológiu v nemeckom Halle. Máriu nútila matka k sobášu s bohatým kupcom - medovnikárom.
Po návrate z Halle vysvätili v roku 1847 Andreja Sládkoviča za kňaza, potom sa oženil a pôsobil vo farnosti Hrochoť. Revolúciu v rokoch 1848-1849 privítal, pretože veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov a že budú určujúce v širších spoločensko-politických a kultúrnych súvislostiach. Pre národné zmýšľanie ho v roku 1849 zaistili a policajne vyšetrovali. Od roku 1856 pôsobil ako farár v Radvani (dnes súčasť Banskej Bystrice). Tam aj 20. apríla 1872 zomrel vo veku 52 rokov. Jeho láska Marína ho prežila, zomrela v roku 1899.
Od mladosti bol Sládkovič aktívnym účastníkom národného spolkového života, bol aktívnym členom Literárno-dramatického odboru Matice slovenskej, podporovateľom a šíriteľom slovenských kníh a časopisov. V jeho poézii vystupuje do popredia človek vo svojej psychickej mnohotvárnosti, ktorý sa vedome zapája do širších spoločenských a národných podujatí.
Jeho slovo nadobúdalo vlastenecký náboj, básňami chcel spoločensky účinkovať, dokladom čoho sú básne Nehaňte ľud môj, Hron, More, Morava, Krajanom a Mládenec, uverejnené v Orle tatranskom a almanachu Nitra. K vrcholom jeho tvorby patrí okrem Maríny aj rozsiahla epická báseň Detvan. Inšpiračným zdrojom mu boli vlastné zážitky, citový život, osobné konflikty, hľadanie životnej rovnováhy v zložitej situácii v národnom a spoločenskom živote.
V porevolučnom období Sládkovič netvoril, do literárneho života zasiahol až po páde Bachovho absolutizmu. Keď v roku 1861 vyšiel súbor jeho poézie s názvom Spisy básnické, stal sa autoritou a z tejto pozície zaujímal postoj k dobovým udalostiam. Pri príležitosti Memorandového zhromaždenia napísal poému Svätomartiniáda (1861). V septembri 1864 vydal rozsiahlu lyricko-epickú skladbu Lipa cyrilometodejská. Báseň vyšla v treťom ročníku almanachu Lipa, ktorý mal podtitul Národní zábavník.
Báseň v redakcii vyhodnotili ako ideovo i umelecky najcennejší príspevok v almanachu a história zaznamenala, že Andrej Sládkovič dostal za ňu aj honorár vo výške dvoch dukátov. Nenaplnený ľúbostný príbeh Sládkoviča a jeho Maríny je jedným z lákadiel návštevníkov Banskej Štiavnice, ktorí sa ním môžu opájať na miestach prechádzok nešťastnej dvojice.
