Občas si myslíte, že máte všetko, veci klapú a vy máte dôvody len úsmevy. Cítite sa isto a bezpečne. No potom sa s vami osud nepekne zahrá a postaví vám do cesty prekážky. Také, aké ste neočakávali ani v kútiku duše. A zrazu musíte riešiť celkom iné veci...
Až čas ukáže je príbeh, ktorý prežívame do veľkej miery všetci. „K napísaniu tejto knižky ma podnietila skutočná udalosť,“ hovorí autorka Andrea Novosedlíková. „Je to príbeh matky a jej nezlomnej vôli popasovať sa s nepriazňou osudu. Príbeh o tom, ako si všedný život s človekom rozohrá hru s vlastnými pravidlami.“
Hanka pracuje ako účtovníčka v súkromnej firme. S manželom Denisom a dcérkou Deniskou ešte donedávna viedli bežný život, ktorý narúšali len nezhody so svokrou.
Po piatich rokoch manželstva sa však Denisovo správanie mení a Hanka si kladie otázku, čo sa to stalo s ich životom.
„V poslednom období mával takéto nálady často. Z minúty na minútu sa stal z milého manžela nahnevaný, hoci priznávam, aj ja som impulzívna...
Čo sa však s nami stalo? Kam sa podel ten mladík, do ktorého som sa pred rokmi zaľúbila? Ktorý mi v zime zohrieval skrehnuté prsty vo svojej veľkej teplej dlani? Stačilo nám milé slovo, objatie a vedomie, že sa ľúbime.“
Denis je totiž od istého času posadnutý myšlienkou žiť v Južnej Afrike. Vzdá sa dobre plateného miesta a chce sa presťahovať za vidinou raja.
Hanka však váha, prestáva veriť vlastnému mužovi a bojí sa vytrhnúť dcéru zo známeho prostredia.
Stačí však zopár nestrážených sekúnd, drobná séria zhôd a náhod a do ich života kruto zasiahne nehoda.
Človek môže iba raz žiť... iba raz. A nič sa nevráti.
Margita Figuli
Začítajte sa do novinky Až čas ukáže:
1. KAPITOLA
Anjeliček, môj strážniček,
prines mi na krídlach sníček.
Jeden božtek za mamičku,
druhý božtek za otecka,
pobozkaj mi obe viečka.
Pokojné sny prines len,
bdej nado mnou noc i deň.
Ráno očká otvorím,
úsmev v tvári vyčarím.
Večerným šerom sa detskou izbou niesol môj hlas doplnený detským.
„Mami, spí anjelik?“ spýtala sa Deniska, keď dozneli slová modlitby, ktorú som pre ňu vymyslela a stala sa naším každovečerným rituálom.
„Nie, srdiečko. Anjelik na teba dáva pozor, a ak ho budeš potrebovať, priletí ti na pomoc,“ nežne som jej stlačila konček nošteka, na čo sa Deniska zachichotala. Pobozkala som ju: „Ale teraz už spinkaj.“
„Mami, ako bude vedieť, že ho potrebujem? Minule sme v obchode videli veeeľa anjelov. Ako vyzerá ten môj?“ Ako každé dieťa, neuspokojila sa s jednou otázkou a, samozrejme, najmä vtedy, keď mala spať.
„Zatvor očká, mysli na anjelika a čoskoro ho uvidíš,“ ponaprávala som jej paplón a z čielka odhrnula jemné vlásky. „A možno ti už aj nesie na krásnych bielych krídlach sníček, preto chytro sprav, čo som povedala, aby neodletel za iným dievčatkom.“ Deniska, uspokojená mojimi odpoveďami, sa pretočila na pravý bok, stískajúc v objatí ružového zajačika Eňa.
Modré očká, bucľaté líčka, tmavoružové pery, noštek posiaty pehami a tvárička lemovaná plavými vláskami. Takto si predstavujem anjela, pomyslela som si, hľadiac na dcérku.
„Mamička, pozri sa z okna, či už neletí,“ šeptom ma požiadala. Neubránila som sa úsmevu.
„Psst,“ pohladila som ju a o chvíľu sa miestnosťou nieslo spokojné pravidelné dýchanie.
Unavená každodenným kolotočom povinností, zároveň naplnená materinskou nehou, som pozorovala, ako sa vo sne zhlboka nadýchla a pritisla bližšie ku mne. Sklonila som sa, vdýchla do seba vôňu jahôd – jej obľúbeného sprchového gélu, a vtisla som jej bozk na čielko. Odložila som rozprávkovú knižku, upratala zabudnuté hračky a odišla som do obývačky.
Byť ženou je niekedy náročné. S úľavou som sa natiahla na béžovej rohovej sedacej súprave. Pôvodne som namietala, že je mohutná a aj dosť drahá, no dnes som ocenila jej pohodlnosť.
Ako to všetko stíhajú iné ženy? Napríklad Dáša, upratovačka v našej firme, má dve zamestnania, dve deti a je vdova. Do roboty príde dobre naladená a nezabudne ostatným pripomenúť, že každá žena sa má usmievať, lebo to je základ harmonického a šťastného života. A do okolia predsa treba vysielať pozitívne signály a energiu.
Ja som päť rokov vydatá, mám jedno dieťa, jedno zamestnanie, jednu domácnosť. Je osem hodín a som totálne hotová. Smutná rekapitulácia, pomyslela som si a zrakom som prešla k televízoru, kde sa mladí zaľúbenci nevedeli od seba odtrhnúť.
Ešte dobre, že teraz nabehnú záverečné titulky. Ktohovie, akú dohru by mala táto romanca po piatich rokoch... Pf, čo po piatich, po troch! Kútiky pier mi vykrivil úškľabok.
„Zase si vymývaš mozog tými volovinami?“ Do môjho zorného pola vpadla Denisova ruka, schmatla ovládač a už mi pred očami pobehovali postavy v bielych a červených dresoch.
„Zato naháňať loptu je veľmi zmysluplná a intelektuálna činnosť,“ ohradila som sa. Nemala som náladu vysvetľovať, že film dávno bežal a ja som si iba pár minút oddýchla, kým pôjdem umyť riad.
„Tomu nerozumieš.“ Môj muž sa ležérne rozvalil na sedačke a pod chrbát si zastrčil vankúš. Pohľad som presunula na neho. Plavé vlasy, neposlušne sa krútiace okolo tváre, mu dodávali chlapčenský výzor. Zavše ma veľmi štvalo, že mohol jesť, koľko chcel, na jeho postave sa to neodrazilo, kým ja som sa nevedela zbaviť piatich kíl, ktoré mi zostali po pôrode.
„Jasné. Ja nič neviem, ničomu nerozumiem, to ty si v tejto domácnosti za toho šikovného a múdreho. Ale veď niekto musí byť aj za toho pekného, aby bola harmónia.“ Vzala som zo stolíka časopis a začala si v ňom listovať.
„No taaak, buchtička, nepaprč sa. Ty zase vieš uvariť výborný čaj s citrónom a medom,“ zmierlivo sa ozval.
„Keby si mi pomohol, mala by som viac času a chodila by som na erobik,“ vykĺzla zo mňa mierna výčitka.
„Čo som zase povedal?“ zatváril sa nechápavo. „Ahaa...“ potľapkal ma po bruchu, dajúc tým dôraz na to, že pochopil. „Čo hneď vyskakuješ? Však chlap je rád, keď má ženu za čo chytiť.“ Opäť sa sústredil na futbalový zápas.
„Hm, ako kedy. Raz mi pretiahneš pod nos, že aha, aká ritka išla okolo, takú doma nemám, a inokedy ti zas moje kilá neprekážajú.“
