Ešte pred úsvitom čakajú v americkom meste zmietanom ekonomickou krízou stovky nezamestnaných mužov a žien na otvorenie veľtrhu pracovných miest. Sú unavení, uzimení a zúfalí. Bližšie spoznáme dvoch nezamestnaných...ale bude to naozaj krátka známosť. Z hustej hmly sa vynorí osamotené auto. Vodič v ukradnutom mercedese a v maske klauna preletí davom, zráža nevinných, potom zacúva a znovu zaútočí. Zabije osem ľudí, pätnásť ich zraní. A uniká.
Tak sa začína novinka nekorunovaného majstra hororu Stephena Kinga s názvom Pán Mercedes. V hlasovaní čitateľov Goodreads.com vyhrala v kategórii Mystery&Thriller. Ide o naozaj strhujúci príbeh s mrazivou atmosférou a miestami, od ktorých sa nebudete vedieť len tak ľahko odtrhnúť.
Pozrite si TRAILER k akčnej novinke Pán Mercedes:
Mesiace plynú a vyšetrovanie nezmyselného brutálneho činu nikam nevedie. Bývalý policajt Bill Hodges ťažko znáša traumu z nevyriešeného zločinu a dokonca uvažuje o samovražde. Vtedy však dostane list od šialenca – mercedesový vrah v ňom detailne opisuje svoje nadšené pocity z vlaňajšieho zabíjania davu. To preberie Hodgesa z depresie a donúti konať, aby zabránil ešte diabolskejšiemu útoku.
Brady Hartfield žije s matkou alkoholičkou v rodnom dome. Nadšene spomína na krásne vzrušujúce chvíle, keď pod kolesami mercedesu cítil smrť, a túži si ten príval adrenalínu zopakovať. Zastaviť ho môže len Bill Hodges a jeho zvláštni spojenci. Ak sa im to nepodarí, Brady sa zapíše do dejín ako vrah tisícok ľudí.
Klasický Stephen King. Vlezie vám pod kožu!
Pán Mercedes je prvý diel plánovanej trilógie, takže sa môžete tešiť na ďalšie chuťovky v podaní majstrovského Stephena Kinga.
Začítajte sa do 1.kapitoly novinky Pán Mercedes:
Sivý mercedes
9. – 10. apríl 2009
Augie Odenkirk mal datsun, ročník 1997, ktorý slúžil dobre aj napriek množstvu najazdených kilometrov, ale benzín bol drahý, najmä pre muža bez roboty, a areál s názvom City Center bol až na druhom konci mesta, tak sa rozhodol ísť posledným nočným autobusom. Vystúpil o jedenásť štyridsať s ruksakom na chrbte a so zrolovaným spacím vakom pod pazuchou. Myslel si, že o tretej ráno mu páperový spacák príde vhod. Noc bola hmlistá a chladná.
„Veľa šťastia, človeče,“ zaželal mu pri vystupovaní šofér. „Niečo by ste mali dostať už za to, že tam budete prvý.“
Lenže prvý nebol. Keď Augie prišiel na začiatok širokej strmej cesty, ktorá sa zvažovala k veľkému komplexu budov, uvidel pred radom dverí najmenej dve desiatky čakajúcich ľudí, niektorí stáli, väčšina sedela. Už predtým usporiadatelia rozostavili stĺpiky a medzi ne natiahli žltú pásku s nápisom ZÁKAZ VSTUPU, takže vznikla komplikovaná prístupová trasa, ktorá sa hadila v serpentínach ako bludisko. Augie také trasy poznal z kín a z banky, kde mal momentálne prečerpaný účet, a rozumel, na čo slúžia: napchať čo najviac ľudí na čo najmenší priestor.
Keď sa blížil k tomu, čo sa onedlho malo stať dlhočizným radom žiadateľov o prácu, žasol aj krútil hlavou nad tým, že žena na konci má v nosiči na chrbte spiace dieťa. Bábätku od zimy sčerveneli líčka a každý výdych sprevádzalo slabé zachrapčanie.
Žena zaznamenala Augieho mierne zadychčaný príchod a obrátila sa. Bola mladá a napriek tmavým kruhom pod očami celkom pekná. Pri nohách jej ležala malá látková taška. Augie si tipol, že tam má veci pre dieťa.
„Zdravím,“ ozvala sa. „Vitajte v klube ranných vtáčat.“
„Dúfam, že aj ďalej doskáčeme.“ Chvíľu to zvažoval, potom usúdil, že z neho neubudne, a vystrel ruku. „August Odenkirk. Augie. Nedávno ma firma uznala za nadbytočného. Tak sa v dvadsiatom prvom storočí povie dostať výpoveď.“
Potriasla mu ruku. Mala príjemný stisk, pevný a vôbec nie ostýchavý. „Ja som Janice Crayová a tuto môj batôžtek sa volá Patti. Aj moje pracovné miesto sa asi ocitlo medzi nadbytočnými. Robila som gazdinú v jednu fajn rodine v Sugar Heights. On je, ehm, majiteľ autosalónu.“
Augie sa zaškľabil.
Janice prikývla. „Viem. Vravel, že ma prepúšťa s ťažkým srdcom, ale musia si utiahnuť opasky.“
„To sa dnes robí všade,“ prikývol Augie a pomyslel si: Nemáš nikoho, komu by si to dieťa zverila? Naozaj nikoho?
„Musela som ju zobrať so sebou.“ Pomyslel si, že Janice Crayová ani nemusí čítať myšlienky, aby uhádla, čo mu zišlo na um. „Nikoho nemám. Doslova nikoho. Len jednu babu z našej ulice, ale tá pri nej nemohla zostať celú noc, ani keby som jej zaplatila, a to nemôžem. Ak nezoženiem prácu, neviem, čo s nami bude.“
„Ani vaši rodičia si ju nemohli vziať k sebe?“ opýtal sa Augie.
„Bývajú vo Vermonte. Keby som mala rozum, vezmem Patti a odsťahujem sa k nim. Je tam pekne. Lenže oni majú dosť svojich problémov. Ocko vraví, že dom je pod vodou. Nie doslova, niežeby sa vyliala rieka alebo tak. Z finančného hľadiska.“
Augie prikývol. Aj také prípady boli teraz všade.
Strmým svahom od Marlborough Street, kde Augie vystúpil z autobusu, sa k nim blížilo zopár áut. Zabočili doľava na parkovisko, šíru pustú planinu, ktorá bude zajtra za denného svetla nepochybne plná... a to bude do prvého ročníka Mestského veľtrhu práce chýbať ešte niekoľko hodín. Ani jedno z tých áut nevyzeralo nové. Šoféri zaparkovali a väčšinou vypustili troch alebo štyroch záujemcov o prácu, ktorí zamierili k vchodu do amfiteátra. Augie už nestál na konci radu. Koniec sa ocitol takmer pri prvej serpentíne.
„Ak si nájdem prácu, nájdem si aj opatrovateľku,“ povedala. „Ale dnes v noci to ja a Patti jednoducho musíme vydržať.“
Malá nepekne zakašlala, pomrvila sa v nosiči a potom znovu znehybnela. No aspoň bola dobre zababušená, dokonca mala na rukách drobné palčiaky.
Deti prežijú aj horšie veci, nervózne si pomyslel Augie. Spomenul si na prachové búrky v tridsiatych rokoch a na Veľkú hospodársku krízu. Nuž, táto bola na jeho vkus tiež dosť veľká. Ešte pred dvoma rokmi všetko fungovalo. Niežeby si bol nažíval na vysokej nohe, ale vtedy aspoň nežil z ruky do úst a väčšinou mal na konci mesiaca aj čosi navyše. Teraz sa všetko posralo. Niečo porobili s peniazmi. Nerozumel tomu, na prepravnom oddelení firmy Great Lakes Transport bol len kancelárskou krysou a vyznal sa akurát vo faktúrach a v tom, ako použiť počítač na odosielanie zásielok loďou, vlakom a lietadlom.
„Každý, kto ma uvidí s dieťaťom, si pomyslí, že som nezodpovedná,“ starostila sa Janice Crayová. „Viem to, už vidím, ako sa zatvária, tak ako ste sa zatvárili vy. Ale čo mi iné zostáva? Aj keby pri nej tá baba z našej ulice mohla zostať celú noc, zapýtala by si za to osemdesiatštyri dolárov. Osemdesiatštyri! Odložila som si peniaze na budúci mesiac na nájomné a inak som švorc.“ Usmiala sa a vo svetle vysokých reflektorov nad parkoviskom jej Augie videl v kútiku očí zbierajúce sa slzy. „Priveľa rozprávam.“
„Nemáte sa prečo ospravedlňovať, teda ak sa ospravedlňujete.“ Rad už zahol za prvý roh a jeho koniec sa ocitol zarovno s miestom, kde stál Augie. Dievča malo pravdu. Všimol si, že veľa ľudí zíza na spiace dieťa v nosiči.
„Jasné, čo iné by som robila? Som slobodná matka bez práce, každému a za všetko sa ospravedlňujem.“ Odvrátila hlavu a pozrela na transparent visiaci nad radom dverí. 1 000 PRACOVNÝCH MIEST ZARUČENÝCH! stálo na ňom. A pod tým: Naše mesto sa svojich ľudí zastane! – STAROSTA RALPH KINSLER.
„Občas by som sa najradšej ospravedlnila aj za masaker na columbineskej strednej škole, za jedenásty september a za to, že Barry Bonds bral steroidy.“ Napoly hystericky sa zachichotala. „Občas by som sa najradšej ospravedlnila za výbuch toho raketoplánu, a to som sa vtedy ešte len učila chodiť.“
„Netrápte sa,“ tíšil ju Augie. „Zvládnete to.“ Patrilo sa to povedať.
„To je na porazenie, že je tak vlhko, inak by to ušlo. Poriadne som ju zababušila, keby sa veľmi ochladilo, ale ten vlhký vzduch...“ Pokrútila hlavou. „Ale my vydržíme, však, Patti?“ Augiemu venovala mierne optimistický úsmev. „Len nech neprší.“
Nepršalo, ale vlhkosť vzduchu stúpala, až vo svetle reflektorov videli drobné vznášajúce sa kvapôčky. Augie si v jednej chvíli uvedomil, že Janice Crayová spí postojačky. Vysunula bok a zhrbila plecia, vlasy jej ako vlhké krídla viseli do tváre a brada sa zosunula takmer na hrudnú kosť. Pozrel na hodinky, bolo takmer trištvrte na tri.
O desať minút sa prebudila Patti Crayová a spustila plač. Jej matka (mladá mamička, pomyslel si Augie) sa mykla, hrdelne si odfrkla ako kôň, zdvihla hlavu a pokúsila sa malú vytiahnuť z nosiča. Spočiatku to nešlo, lebo malej sa zasekli nôžky. Pomohol jej Augie, pridržal nosič z oboch strán. Keď z neho teraz už vreštiacu Patti vyslobodili, zbadal na maličkej ružovej vetrovke a čiapočke rovnakej farby kvapky vody.
„Je hladná,“ povedala Janice. „Môžem ju nadojčiť, ale je aj mokrá. Cítim to aj cez nohavice. Božemôj, v tomto počasí ju predsa nemôžem prebaľovať – pozrite, aká je zrazu hmla!“
Augie sa v duchu spýtal, ktoré božstvo so zmyslom pre humor zariadilo, že sa ocitol v rade práve za ňou. A vzápätí si pomyslel, ako sa asi táto žena prebojuje cez zvyšok života – nielen cez tých ďalších približne osemnásť rokov, keď bude mať zodpovednosť za dieťa. Prísť sem v takúto noc a len s taškou plienok! Ocitnúť sa až v takej zúfalej situácii!
Na zem vedľa tašky s plienkami položil svoj spací vak. Čupol si, rozviazal šnúrky, rozvinul spacák a rozzipsoval ho. „Strčte sa tam. Zohrejte sa a zohrejte aj ju. Potom vám podám všetky tie oné, čo potrebujete.“
Uprela naňho pohľad, stále s vrtiacim sa a kričiacim dieťaťom v náručí. „Ste ženatý, Augie?“
„Rozvedený.“
„Máte deti?“
Pokrútil hlavou.
„Prečo ste k nám taký dobrý?“
„Lebo sme tu,“ odvetil a pokrčil plecami.
Ešte chvíľu naňho pozerala, rozhodovala sa, potom mu podala malú. Augie ju držal vo vystretých rukách, fascinovaný červenou rozhnevanou tváričkou s kvapôčkou soplíka na vyhrnutom nose, aj nožičkami vo flanelových dupačkách, čo zúrivo bicyklovali. Janice vliezla do spacáku a zdvihla ruky. „Prosím, podajte mi ju.“
Augie jej ju podal a žena sa zavŕtala ešte hlbšie do spacáku. Neďaleko, kde sa rad prvý raz zakrúcal do serpentíny, vyvaľovali na nich oči dvaja mladíci.
„Starajte sa o seba, chlapci,“ poradil im Augie a oni odvrátili zrak.
„Podali by ste mi plienku?“ opýtala sa Janice. „Mala by som ju prebaliť, ešte kým ju nadojčím.“
Kľakol si, koleno oprel o mokrú dlažbu, a rozzipsoval látkovú tašku. V prvej chvíli ho prekvapilo, že tam vidí látkové plienky, nie pampersky, potom porozumel. Látkové sa dajú používať znovu a znovu. Tá žena možno ani nie je celkom nemožná.
„Vidím tu aj fľašku telového mlieka. Aj tú vám mám podať?“
Zvnútra spacáku, z ktorého trčala už len štica hnedastých vlasov, sa ozvalo: „Áno, prosím.“
Podal jej plienku aj telové mlieko. Spacák sa začal krútiť a nadhadzovať. Plač spočiatku zosilnel. Z jednej zákruty radu za nimi sa ktosi spýtal: „Tak utíšiš už to decko?“ A iný hlas dodal: „Niekto by mal zavolať sociálku.“
Augie čakal a pozoroval spacák. Ten sa konečne prestal hýbať a vynorila sa z neho ruka. Držala plienku. „Vložili by ste ju do tašky? Je tam igelitové vrecko na špinavé.“ Vykukla naňho ako krtko z krtinca. „Nebojte sa, nie je pokakaná, len mokrá.“
Augie vzal plienku, vložil ju do igelitového vrecka (s logom diskontu COSTCO) a zazipsoval tašku. Plač zvnútra spacáku sa rozliehal ešte asi minútku a potom odrazu stíchol, keď sa Patti na parkovisku pred City Center prisala k prsníku. Sponad radu dvier, ktoré sa mali otvoriť až o šesť hodín, zaznelo jediné letargické plesknutie transparentu. 1 000 PRACOVNÝCH MIEST ZARUČENÝCH!
To iste, pomyslel si Augie. A zaručene nechytíte aids, ak sa naládujete vitamínom cé.
Prešlo dvadsať minút. Hore kopcom z Marlborough Street vyšli ďalšie autá. Do radu sa postavili ďalší ľudia. Augie odhadoval, že už teraz ich tam čaká štyristo. Takýmto tempom sa ich nazbiera aj dvetisíc, kým o deviatej otvoria, a to bol ešte slabý odhad.
Ak mi ponúknu miesto pri fritéze v mekáči, vezmem to?
Pravdepodobne áno.
A čo miesto uvádzača vo Walmarte?
No jasnačka. Úsmev od ucha k uchu, ako sa dnes máme? Augie si pomyslel, že robotu uvádzača by zvládol ľavou zadnou.
Mám rád ľudí, pomyslel si. A zasmial sa.
Zo spacáku sa ozvalo: „Čo vám je smiešne?“
„Nič,“ odpovedal. „Dobre si tú malú pritúľte.“
„Túlim si ju.“ V hlase jej počul úsmev.
O pol štvrtej si kľakol, nadvihol chlopňu spacáku a nazrel dnu. Janice Crayová tuho spala, schúlená do klbka, a dieťa jej ležalo pri prsníku. Augiemu to pripomenulo Ovocie hnevu. Ako sa volalo to dievča, postava v knihe? Tá, ktorá napokon dojčila hladujúceho muža? Bolo to také kvetinové meno, pomyslel si. Margareta? Nie. Flora? V nijakom prípade. Zišlo mu na um, že si priloží dlane k ústam a zahučí na čakajúcich: KTO ČÍTAL OVOCIE HNEVU?
Keď vstával (a usmieval sa nad týmto absurdným nápadom), meno mu samo prišlo na rozum. Rose. Tak sa volalo to dievča z Ovocia hnevu. Ale nie iba Rose. Rose of Sharon. Ruža šáronská. Znelo mu to biblicky, ale istý si tým nebol, Bibliu nečítal.
Pozrel na spacák, v ktorom chcel prečkať posledné hodiny noci, a spomenul si, ako Janice Crayová povedala, že by sa najradšej ospravedlnila za masaker na columbineskej strednej, za jedenásty september aj za Barryho Bondsa. Zrejme by do toho mala zahrnúť aj globálne otepľovanie. Možno keď sa toto tu skončí a oni si nájdu prácu – alebo aj nie, čo bolo asi rovnako pravdepodobné –, pozve ju na raňajky. Nie na rande, nič také, len na praženicu so slaninou. A potom sa už nikdy nestretnú.
Prichádzali ľudia. Už stáli až po posledný stĺpik, na ktorom bola uviazaná páska s dôležitým nápisom ZÁKAZ VSTUPU. Pribúdali ďalší a rad sa natiahol až na parkovisko. Augieho prekvapilo a znepokojilo, akí sú všetci tichí. Akoby vedeli, že táto misia zlyhá, len čakali na oficiálne potvrdenie.
Transparent opäť letargicky pleskol.
Hmla ďalej hustla.
Krátko pred piatou nadránom sa Augie prebral z polospánku, podupkal, aby si rozprúdil krv v nohách, a uvedomil si, že do vzduchu sa predralo nepríjemné studené svetlo. Nič na svete nemohlo byť vzdialenejšie od ružových ranných zôr z poézie a z farebných filmov, toto tu bol antiúsvit, vlhký a bledý ako líce jednodňovej mŕtvoly.
Videl, ako sa City Center pomaly zjavuje v celej svojej kráse gýčovitej architektúry sedemdesiatych rokov. Videl dve desiatky serpentín, ktoré zaplnili čakajúci ľudia, a chvost radu strácajúci sa v hmle. Už sa kde-tu aj zhovárali, a keď cez halu na druhej strane sklených dverí prešiel vrátnik v sivých montérkach, zdvihol sa slabý ironický jasot.
„Na inej planéte objavili život!“ zvolal jeden z tých mladých mužov, čo zízali na Janice Crayovú – bol to Keith Frias, ktorému onedlho odtrhne ľavú ruku.
Vtipnú poznámku ľudia ocenili chabým smiechom a rozhovorili sa. Noc sa skončila. Ledva prenikajúce svetlo nebolo príliš povzbudivé, ale aspoň o niečo lepšie ako dlhé hodiny pred svitaním, ktoré práve uplynuli.
Augie si znovu kľakol k svojmu spacáku a započúval sa. Pravidelné pochrapkávanie mu na perách vyčarilo úsmev. Možno sa o ňu obával zbytočne. Povedal si, že niektorí ľudia prežijú – možno aj celkom dobre – vďaka láskavosti cudzích. Aj mladá žena, ktorá práve sladko spala aj so svojím bábätkom v jeho spacom vaku, je možno jednou z nich.
Zišlo mu na um, že on a Janice Crayová by sa mohli pri rozličných prihlasovacích pultoch predstaviť ako pár. Ak to urobia, prítomnosť bábätka nevyvolá dojem nezodpovednosti, ale skôr spoločného odhodlania. Nebol si tým istý, lebo veľa z ľudskej povahy mu bolo stále záhadou, ale zdalo sa mu to možné. Rozhodol sa, že ten nápad predostrie Janice, keď sa prebudí. Zistí, čo ona na to. Nemôžu tvrdiť, že sú manželia, ona nemá obrúčku a on si tú svoju pred troma rokmi navždy stiahol z prsta, ale môžu povedať, že sú... ako sa to dnes hovorí? Partneri.
Po strmom svahu z Marlborough Street stále prichádzali autá, v intervaloch pravidelných ako tikanie hodín. Onedlho sa objavia aj chodci, čo práve vystúpili z prvého ranného autobusu. Augie si bol skoro istý, že tie začínajú premávať o šiestej. Pre hustú hmlu bolo z prichádzajúcich áut vidieť len reflektory a neurčité tienisté siluety striehnuce za predným sklom. Keď niektorí šoféri uvideli, aký veľký dav tam už čaká, znechutene sa zvrtli, ale väčšina šla ďalej, mierila k tomu málu voľných parkovacích miest a zadné svetlá im hasli.
Vtedy si Augie všimol siluetu auta, ktoré sa ani nezvrtlo, ani nepokračovalo k vzdialenému okraju parkoviska. Vedľa nezvyčajne jasných reflektorov svietili aj žlté hmlovky.
Halogénové svetlá, pomyslel si Augie. To je Mercedes-Benz. Čo robí majiteľ takého auta na veľtrhu práce?
Možno je to starosta Kinsler, zišlo mu na um, prišiel predniesť prejav v Klube ranných vtáčat. Poblahoželať im k podnikavosti, k starej dobrej americkej sebestačnosti. Ak áno, pomyslel si Augie, tak prísť v mercedese – hoci aj starom – je nevkusné.
Postarší chlapík v rade pred Augiem (Wayne Welland, teraz prežívajúci záverečné okamihy svojej pozemskej existencie) poznamenal: „Je to mercedes? Vyzerá to ako mercedes.“
Augie otvoril ústa a chcel povedať áno, jasné, že áno, človek si predsa nepomýli predné reflektory medveďa, a vtedy šofér auta, ktorý bol hneď za neurčitou siluetou, stisol klaksón – dlho, netrpezlivo zatrúbil. Halogény zablýskali ešte jasnejšie, vykrojili v nehybných hmlových kvapôčkach žiarivé biele kužele a auto poskočilo dopredu, akoby ho ten netrpezlivý klaksón poštípal do zadku.
„Hej!“ zvolal prekvapený Wayne Welland. Bolo to jeho posledné slovo.
Auto zrýchlilo presne na mieste, kde bol dav uchádzačov o prácu najhustejší, a vrazilo dnu cez pásku ZÁKAZ VSTUPU. Niektorí sa pokúsili ujsť, ale podarilo sa to len tým vzadu. Tí, čo boli bližšie k dverám – pravé ranné vtáčatá –, nemali šancu. Vrážali do stĺpikov, prevracali ich, zamotávali sa do pásky, odrážali sa jeden od druhého. Dav sa v rozrušených vlnách zmietal hore-dole. Tí starší a nižší spadli a boli ušliapaní.
Augieho prudko odhodilo doľava, potkol sa, nespadol, no sácali ho dopredu. Do lícnej kosti tesne pod pravým okom mu vrazil mávajúci lakeť a tú stranu zorného poľa mu zaplavili pestré hviezdičky ako ohňostroj na Deň nezávislosti. Druhým okom videl mercedes, ako z hmly ani nie tak vychádza, ako sa z nej rodí. Veľký sivý sedan, možno SL500, ten typ s dvanástimi valcami, a teraz všetkých dvanásť kvílilo.
Augieho hodilo na kolená k spacáku, a keď sa škriabal na nohy, niekoľkokrát ho kopli – do ruky, do pleca, do krku. Ľudia vrieskali. Počul ženský výkrik: „Bacha, bacha, on nebrzdí!“
Zo spacáku vystrčila hlavu Janice Crayová a zmätene žmurkala. Znovu mu pripomenula plachého krtka, čo vystrkuje hlavu z kopčeka. Vlastne krticu s neskutočne rozstrapatenými vlasmi.
Po štyroch sa hrabal dopredu, ľahol si na spacák, na ženu a dieťa v ňom, akoby ich tým mohol ochrániť pred dvojtonovým výdobytkom nemeckého automobilového priemyslu. Ľudia kričali, ale ten zvuk sa takmer úplne stratil v blížiacom sa reve motora veľkého sedanu. Ktosi Augieho mohutne tresol po hlave, ale on to sotva pocítil.
Stihol si pomyslieť: Chcel som Ružu šáronskú pozvať na raňajky.
Stihol si pomyslieť: Možno strhne volant.
To ešte mohla byť ich šanca, pravdepodobne ich jediná. Zdvihol hlavu, aby sa presvedčil, či sa to deje, a obrovská čierna pneumatika mu pohltila zorné pole. Cítil, ako mu ženina ruka zviera predlaktie. Stihol dúfať, že malá ešte spí. A potom už nestihol nič.
Kniha Pán Mercedes sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk. Osobný odber po SR zdarma>>
