Muhammad Walad Saláhí je jedným z väzňov v obávanom Guantanáme. V internačnom tábore na Kube sedí od roku 2002. Spojené štáty americké ho doteraz neobvinili zo žiadneho zločinu ani previnenia. Napriek tomu, že v marci 2010 prikázal federálny sudca, aby ho prepustili na slobodu, sa americká vláda proti rozhodnutiu odvolala a jeho osud ostáva stále nejasný. Za jeho úplné prepustenie bola spustená medzinárodná petícia...
Toto je jeho príbeh. Denník z Guantanáma. Súkromný životopis väzňa. Brutálny, strašidelný, plný čierneho humoru a prekvapujúco milosrdný.
V roku 2005 napísal Muhammad Walad Saláhí na samotke – v izolovanej chatke v zajateckom tábore Echo na Guantáname 466-stranový rukopis svojej knihy. Písať začal krátko potom, ako mu povolili stretnúť sa s obhajkyňami Nancy Hollanderovou a Sylviou Roycovou z jeho pro bono tímu.
Vzhľadom na legislatívne pravidlá platné pre základňu Guantánamo musela každá strana jeho príbehu prejsť schvaľovacím procesom odtajnenia. Napriek jeho očakávaniam celý rukopis založili s poznámkou TAJNÉ do bezpečnostného archívu, ku ktorému majú prístup len osoby s najvyššou previerkou.
Boj o jeho verejné publikovanie trval Muhammadovým obhajcom ďalších sedem rokov, pričom konečná odtajnená, no scenzurovaná verzia sa dostala do redakcie vydavateľstva koncom leta 2013.
Vo svojom denníku spomína Saláhí na život, ktorý viedol predtým, než 28. novembra 2001 opustil domov a dostal sa do rúk agentov CIA. Opisuje v ňom „nekonečnú cestu okolo sveta“ plnú väznenia a výsluchov aj každodenný život väzňa v Guantáname.
Saláhího vyhlásili za dôležitého zajatca. Takého významného, že v jeho prípade bývalý minister obrany Donald Rumsfeld nariadil špeciálne postupy vypočúvania... podrobili ho spánkovej deprivácii, vystavili extrémne vysokým a nízkym teplotám, vodili ho po základni so zaviazanými očami, raz ho dokonca odviezli na člne do zálivu a vyhrážali sa mu smrťou.
Denník z Guantánama je dôležitým historickým medzníkom a zároveň strhujúcou snímkou bez zábran. V knižnej podobe vychádza súčasne v 20 krajinách sveta vrátane Slovenska.
Prečítajte si úryvok z novinky Denník z Guantanáma:
Počas leta a začiatkom jesene v roku 2005 napísal Muhammad Walad Saláhí rukou na samotke v Oddelení echo v Guantáname 466-stranový koncept skladajúci sa zo 122 000 slov.
Písal ho po častiach, začal krátko po tom, ako sa konečne mohol stretnúť s Nancy Hollanderovou a Sylviou Royceovou, právničkami z tímu, ktorý ho zastupuje. Vzhľadom na prísne pravidlá ďalekosiahlej cenzúry v Guantáname bola každá strana, ktorú napísal, považovaná za tajnú od chvíle jej vzniku a každú ďalšiu časť musel odovzdať na upravenie americkej vláde.
15. decembra 2005, tri mesiace po tom, ako podpísal a datoval poslednú stranu rukopisu, prerušil Muhammad výpoveď počas vypočúvania pred ARB v Guantáname, aby predsedajúcim dôstojníkom oznámil:
Chcel by som na tomto mieste len spomenúť, že som nedávno, kým som bol v base, napísal knihu o celom mojom príbehu, jasné? Poslal som ju do Washingtonu, aby ju vydali, a odporúčam vám prečítať si ju. Robím si menšiu reklamu, podľa mňa je to však veľmi zaujímavá kniha.1
No jeho rukopis nikdy nevydali. Označili ho ako „TAJNÉ“ – stupeň klasifikácie informácií, ktoré by v prípade odhalenia mohli ohroziť národnú bezpečnosť, a „NEŠÍRIŤ“ – dokument sa nesmie poskytnúť iným štátom ani spravodajským službám. Uložili ho do zabezpečeného objektu blízko Washingtonu a dostať sa k nemu mohli len ľudia s neobmedzeným prístupom k utajeným informáciám a úradným potvrdením, tzv. „musím vedieť“. Viac než šesť rokov Muhammadove právničky viedli občianske súdne spory a rokovania, aby bol rukopis sprístupnený verejnosti.
V týchto rokoch odtajnila vláda Spojených štátov amerických tisícky dokumentov, ktoré opisovali zaobchádzanie s väzňami v americkej väzbe od teroristických útokov 11. septembra 2001. To všetko hlavne vďaka odvolávaniam na Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, za ktorými bola najmä ACLU. Mnohé z týchto dokumentov poukazovali na utrpenie, ktoré Muhammad zakúsil, najskôr v rukách CIA a nasledovne na americkej vojenskej základni v Guantáname, kde ho „špeciálny tím“ podrobil tým najtvrdším, najpremyslenejším a najnemilosrdnejším výsluchom v záznamoch. Niektoré dokonca obsahovali aj iné časti – výkrik utýraného Muhammada o pomoc.
Jeden bol napísaný jeho vlastným rukopisom, po anglicky. V krátkej správe z 3. marca 2005 napísal: „Dobrý deň, som Muhammad Walad Saláhí, väznený v GTMO ako väzeň číslo 760 a týmto by som sa rád uchádzal o habeas corpus.“ V závere ešte stálo: „Neprevinil som sa žiadnym zločinom voči Spojeným štátom a Spojené štáty ma ani zo žiadneho neobvinili, preto žiadam o okamžité prepustenie. Rád za účelom ďalších podrobností o mojom prípade podstúpim akékoľvek vypočúvanie.“
Ďalší rukou napísaný dokument, takisto po anglicky, bol list jeho obhajkyni Sylvii Royceovej, kde vtipkuje: „Požiadali ste ma, aby som vám napísal všetko, čo som povedal vyšetrovateľom. Zbláznili ste sa? Ako mám opísať nepretržitý výsluch, ktorý trvá už sedem rokov? Je to rovnaké, ako keby ste sa opýtali Charlieho Sheena, s koľkými ženami chodil.“ List je datovaný 9. novembra 2006 a ďalej v ňom píše:
No dal som vám (takmer) všetko v knihe, ku ktorej vám zabraňuje prístup vláda. Chcel som ísť do hlbších detailov, ale usúdil som, že je to zbytočné.
Aby som vás ušetril od dlhých príbehov, môj čas tu sa dá rozdeliť na dve veľké etapy:
1. Pred mučením (niežeby som sa mohol brániť). Povedal som im pravdu o tom, že som sa nijako neprevinil voči vašej krajine. Trvalo to do 22. mája 2003.
2. Po mučení (keď mi už povolili brzdy). Prikyvoval som im na všetky obvinenia, ktoré vymysleli vyšetrovatelia. Dokonca som sa po odporúčaniach štábneho seržanta slávnostne priznal k tomu, že som sa pokúsil zaútočiť na CN Tower v Toronte. Chcel som už všetko hodiť za hlavu. Je mi jedno, ako dlho budem vo väzení. Utešuje ma moja viera.2
Medzi dokumentmi sa nachádzal aj prepis Muhammadovej výpovede, ktorú urobil pod prísahou pred komisiou prehodnocujúcou väzňov v Guantáname. Prvý prepis je zároveň prvou ukážkou jeho vlastného názoru v celom spise a pochádza
z vypočúvania pred CSRT. Odohralo sa 8. decembra 2004, len pár mesiacov po tom, čo sa skončilo jeho „zvláštne vypočúvanie“, a obsahuje tento rozhovor:
Otázka: Môžete sa vyjadriť k úplne prvému obvineniu, že ste členom Talibanu alebo al-Káidy?
Odpoveď: S Talibanom nemám vôbec nič spoločné. Členom
al-Káidy som bol v Afganistane v rokoch 1991 a 1992. Keď som odišiel z Afganistanu, prerušil som aj všetky vzťahy s al-Káidou.
Otázka: Neposkytli ste im odvtedy žiadne peniaze ani iný druh podpory?
Odpoveď: Neposkytol som im nič.
Otázka: Verbovali ste pre nich nových členov?
Odpoveď: Nie, rozhodne nie. Nikdy som sa nepokúšal pre nich verbovať.
Otázka: Povedali ste, že na vás vyvíjali nátlak, aby ste sa priznali k účasti v Sprisahaní milénia, je tak?
Odpoveď: Áno.
Otázka: Komu ste sa priznali?
Odpoveď: Američanom.
Otázka: Čo máte na mysli pod „nátlakom“?
Odpoveď: Vaša ctihodnosť, nerád by som hovoril o tomto druhu nátlaku, ak to nie je naozaj potrebné.
Predseda tribunálu: Nemusíte. Chceme sa len uistiť, že vás nemučili alebo nenútili povedať niečo, čo nie je pravda. Preto sa vás na to pýtam.
Odpoveď: Verte mi, že na takom hroznom útoku som sa nezúčastnil. Áno, priznávam, bol som členom al-Káidy, ale nechcem o tom rozprávať. Prišli za mnou múdri ľudia, skúmali to a
zistili pravdu. Mne pomôže, len ak budem hovoriť pravdu. Oni si tú informáciu aj potvrdili. No s týmto nemám nič spoločné. Podrobil som sa skúške na detektore lži a povedali mi, že o tom už nemusím hovoriť. Povedali mi: „Prosím, o tom už nehovorte,“ a odvtedy túto tému už rok ani neotvorili.
Otázka: Takže žiadne americké úrady vás nijako nezneužívali?
Odpoveď: Na túto otázku nechcem odpovedať, a ani nemusím, ak ma k tomu nedonútite.3
Ďalší prepis je z vypočúvania pred ARB, kde oznámil, že napísal túto knihu. Od vypočúvania pred CSRT prešiel už rok, a bol to rok, keď mu konečne dovolili stretnúť sa s právničkami a keď sa mu konečne podarilo nájsť odhodlanie a potrebný odstup na spísanie svojich zážitkov. Tentoraz nehovorí o svojej odysei so strachom alebo hnevom, ale uvoľnene a hlasom plným irónie a vtipu. „Bol to somár,“ píše Muhammad o jednom z vyšetrovateľov, „lebo povedal, že privedie černochov. S černochmi nemám žiadny problém, polovica mojej krajiny sú černosi!“ Iný vyšetrovateľ v Guantáname, známy ako Pán X, bol zahalený od hlavy po päty „takisto ako sú zahalené ženy v Saudskej Arábii,“ a mal „rukavice, rovnaké ako mal O. J. Simpson.“ Muhammadove odpovede sú precízne spracované, aby pôsobili seriózne a uvážlivo. „Prosím vás,“ vraví pred komisiou, „chcem, aby ste porozumeli môjmu príbehu. Nezáleží na tom, či ma prepustia alebo nie, chcem len nájsť pochopenie.“4
Z Muhammadovho pokusu rozpovedať komisii počas vypočúvania celý príbeh nemáme kompletný záznam. Práve keď začal opisovať, čo zažil v Guantáname počas leta 2003, je v prepise tučným typom napísané: „Nahrávacie vybavenie prestalo fungovať.“ Namiesto stratenej časti, kde „väzeň hovorí, ako ho niekoľko individuí v GTMO mučilo,“ ponúka dokument „spomienky komisie na tisíc vypadnutých záznamov“:
Väzeň začal opisom údajného zneužívania vyšetrovateľkou, ktorú poznal pod menom . Väzeň sa komisii pokúsil opísať, čo mu robila, no viditeľne ho to rozrušilo a pobúrilo. Vysvetlil im, že bol sexuálne zneužívaný, a hoci má rád ženy, nepáčilo sa mu, čo s ním robila. Predseda tribunálu si všimol väzňovo rozrušenie, preto mu navrhol, aby nehovoril detaily. Väzeň návrh ocenil a rozhodol sa nerozoberať údajné zneužívanie podrobnejšie.
Väzeň uviedol detailné informácie ohľadom údajného zneužívania
a . Uviedol, že a vošli do miestnosti so zahalenými tvárami a začali ho mlátiť. Zbili ho tak hrozne, až sa rozrušila. sa nepáčilo, ako sa správajú k väzňovi a začala s ním súcitiť. Podľa väzňa plakala, vravela a , nech ho prestanú biť. Väzeň chcel komisii ukázať jazvy a miesta, kde ho zranili, ale komisia to odmietla. Členovia komisie sa zhodli, že toto je vhodné zhrnutie pokazenej časti pásky.5
Tieto prepisy máme len vďaka tomu, že istý federálny sudca na jar 2006 predsedal súdnemu sporu v súvislosti so slobodným prístupom k informáciám a prikázal ich odtajniť. Návrh naň podala tlačová agentúra Associated Press. Tento súdny spor zároveň prinútil Pentagon vydať štyri roky po otvorení Guantánama oficiálny zoznam väzňov. Prvýkrát mali mená a tie mali hlasy. V prepisoch tajných vypočúvaní vyrozprávali mnohí z nich príbehy, ktoré podkopávali tvrdenia, že v internačnom zariadení na Kube väznia „tých najhorších z najhorších“, mužov takých nebezpečných, až jeho vedenie vyhlásilo, že prví väzni, ktorých k nim dopravili v roku 2002, by najradšej „prehrýzli hydrauliku na Boeingu C-17, len aby spadol.“6 Niekoľkí z nich, takisto ako Muhammad, hovorili aj o zaobchádzaní Američanov s väzňami.
Pentagon pritvrdil. Po tom, čo sa prepisy dostali na verejnosť, armádny hovorca vyhlásil: „Väzni v Guantáname sú vycvičení teroristi, potenciálni samovražední atentátnici, vedia vyrábať bomby alebo sú inak nebezpeční. Vieme, že ich učili klamať, aby sme s nimi aj s ich položením súcitili a mohli tak vytvoriť tlak na americkú vládu.“7 O rok nato, keď armáda sprístupnila vypočúvania ARB z roku 2006, prepis z Muhammadovho výsluchu chýbal. Tento dokument je dodnes utajený.
Muhammadov rukopis bol odtajnený v lete 2012, dostal som ho od jednej z jeho obhajkýň a na disku bolo napísané „Saláhího rukopis – odtajnená verzia“. Vtedy už bol Muhammad v Guantáname celé jedno desaťročie. Dva roky predtým mu federálny súd udelil habeas corpus, ale americká vláda sa voči tomuto rozhodnutiu odvolala, a tak sa prípad vrátil na federálny obvodný súd na ďalšie vypočúvanie. Táto kauza nie je ešte stále uzavretá.
Muhammad je dodnes v tej istej samotke, kde napísal Denník z Guantánama. Nazdávam sa, že som o jeho prípade prečítal všetko, čo sa dostalo na verejnosť, a dosiaľ nerozumiem, prečo sa vôbec dostal do Guantánama.
