Básnik a textár Kamil Peteraj (1945) vyštudoval dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Debutoval ako dvadsaťročný básnickou zbierkou Sad zimných vtákov, po nej nasledovali dve desiatky ďalších kníh – medzi najznámejšie patria Faust a margaréty, Minútové básne či Breviár lásky. Tento rok mu vyšla zbierka art/forizmov a bon/mottov Milujte sa s láskou (Ikar).
Budúci rok oslávite nielen životné, ale aj tvorivé jubileum, keďže debut Sad zimných vtákov vyšiel v roku 1965. Ako sa vám za ten čas nažívalo s poéziou?
Nežil som svoj život výhradne len s poéziou. Bol som dramaturgom Novej scény, písal som texty a 15 rokov som bol kreatívnym riaditeľom dvoch reklamných (a musím povedať, že aj úspešných) agentúr. Boli roky, keď som básne písal intenzívne, ale aj roky, keď som na písanie jednoducho nemal čas, ale ani nijaké popudy.
Podľa niektorých názorov vlastne celý život píšete iba o jednom: o láske...
Omyl. Žeby boli hity, ako Pocta Majakovskému, Balada o poľných vtákoch, Atlantída, Koloseum, Babylonia, Kríž, Staré kone a nahé jazdkyne, Zelená pošta, Baal atď. o láske? Vyznanie či Medulienka, to áno, a ešte zopár iných, tiež úspešných, ale ja to takto vôbec nevnímam. A čo sa týka knižiek, tak to už vôbec nie. Niekto to o vás šplechne v internetovej žumpe a už to máte ako kádrový posudok. Ale, aby som upresnil – niektoré zostrihové knihy (Breviár lásky, V slepých uličkách či Čo bolí, to prebolí) sú postavené na textoch o láske. A prečo nie? Je to chyba?
Nie, nie je to chyba, prečo? Poézia a láska k sebe akosi patria. Kritika i bežní čitatelia oceňujú predovšetkým vašu obraznosť, kde a kedy sa vám najlepšie vymýšľa?
Obraznosť v poézii je schopnosť výnimočného a originálneho videnia. Bez neho je zbytočné písať. Dostanete od nej košom. Práve ono originálne videnie siaha tam, kde nemôže veda či filozofia. Vezmite si Ondruša alebo Strážaya, ale aj Vierku Prokešovú či Jožka Urbana – žiadna pseudointelektuálna kamufláž, všelijaké zaumnosti, hmloviny, ich básne sú jasné a priezračné, dá sa o nich krásne a inšpiratívne písať. A potom aj to písanie o nich má nejakú hodnotu. A nie ako pseudoveda, ktorú pestujú všelijaké šľahnuté ašpirantky po vzore ich múdro sa tváriacich pedagógov, ktorí okrem Mikulu nevyplodili nič zásadné a už vôbec nie čitateľné. Čo sa týka písania – píšem poväčšine dopoludnia a neskoro v noci. Zhŕňam materiál. Väčšinou nepoužiteľný. Potom ho selektujem a hľadám výsledný knižný tvar. Pri textoch je to podobné. Zápisky, torzá, naznačené nápady. Často napísané, keď ma niečo nadchne či napáli, pretože pozorovateľský akademizmus sa mi bridí. Ale najviac a rád škrtám. Takmer všetko. V reklame som sa naučil byť úsporný, jasný a písať k veci.
Vaša poézia vie byť v poslednom čase spoločensky neraz ostrá, akoby ste počas tvorby po témach radosti a zaľúbenia pristávali na zemi...
Opäť budem odporovať. Nazrite napríklad do knižky Dom panny, sú tam také básne, ako Game over či Reálny sácalizmus, o textoch ani nehovoriac. Čo tak napríklad Posledný valčík pre Európu? Ten text má takmer 30 rokov a je dnes aktuálnejší ako kedysi. Alebo taký text, ako je Piate koleso – o zbytočných ľuďoch, ktorých je v modernej spoločnosti čoraz viac?
Texty vašich piesní si mnohí spájajú s mladosťou, vytvorili ste nimi priam generačný pocit, pocit vitality a krásy. Aký pocit máte z dneška?
Ani sme až tak veľmi nepobadali a vhupli sme do ďalšieho storočia a všetko je a bude iné. Svet je čoraz väčšie smetisko a usilovní Číňania a vôbec Ázijci, spolu s euroamerickým stihomamstvom, ekonomickou nenažranosťou a dronmi, čo nám lietajú nad hlavami, či namierenými pištoľami kamier, ktoré sliedia už na každom rohu, sa nám postarajú o to, že v záplave lacných tovarov prídeme postupne všetci o svoju identitu. Hmotárstvo, hedonizmus a existenčný strach nás tak zahltia, že sa jedného dňa z toho zbláznime. Pretože s nimi stúpa ruka v ruke aj čoraz väčší pocit beznádeje a depresií.
Často vás možno stretnúť v centre Bratislavy s fotoaparátom, čo vám dáva táto múza?
Fotím túto dobu. Baby takmer unisono všetky fajčia a držia sa mobilov, ako keby to boli falusy. Je možné, že o pár rokov si milenci v posteli pri milovaní najprv pošlú sms-ku s textom: už môžem? A odpoveďou bude smajlík – môžeš. Alebo aj – ešte nie, ľutujem.
Názov vašej novinky Milujte sa s láskou znie ako ten známy imperatív Boha po stvorení človeka, ale zároveň aj trochu smutne, veď milovať sa s láskou je prirodzené! To sme už na tom tak zle, že na to treba takto jasne upozorniť?
Ten názov je trocha provokatívny, ale provokatívna je celá knižka, v ktorej je okrem iného aj dosť irónie. Nechcem vynášať morálne súdy a nie som žiadny staromil. Dnes mi skôr prekáža vulgárny slovník, cynizmus, sex bez tabu, to hurá, poďme na to. Každá doba bola vždy v niečom prudérna aj skazená, v niečom pokroková a v niečom temná a spiatočnícka. Dnešná láska? Ona si napokon s ľudstvom ako vždy ľahko poradí a naordinuje mu liečbu jemnosťou a krásou. A, samozrejme, zamotá to do príbehov šťastných aj tragických a nezanikne v tom zosurovení a mobilovej pakultúre. Ak, pravda, Boh či vyššia moc nevypne v nás jej kód. Ale to by bol smutný koniec jednej civilizácie, postavenej práve na nej.
Milujete Vianoce s láskou?
Vianoce mám rád. Pravda, okrem tej spŕšky rýmovačiek, ktoré píšu vianoční básnici, v ktorých sa vždy raz do roka ozve básnické črevo. S potešením sa dívam na displej mobilu a hovorím si: a just neodpoviem! Na Vianoce chcem ticho, počúvať tichú hudbu a nie Tichú noc klinkajúcu z telefónov. A zažiť pár dní, keď si môžeme spomínať na tie naozajstné detské, radostné a veselé a pokúsiť sa vrátiť čas, keď sme verili naozajstným Božím zázrakom.
Radoslav Matejov
Foto Juraj Bartoš
Posledné číslo Knižnej revue (25/26) v tomto roku vyjde 10. decembra!
- reklamná správa -
