Som doktorka Adeline Glenová. Pre svoju genetickú dispozíciu necítim bolesť. Nikdy som ju necítila. A nikdy nebudem. Moja sestra je Shana Dayová, smutne preslávená vrahyňa, ktorá prvý raz vraždila ako štrnásťročná. Dostala doživotný trest, za tridsať rokov vo väzení však zabila viac ľudí, než keď bola na slobode...
Lisa Gardnerová vyzerá ako elegantná sexi dáma, možno trochu krehko a nežne, no jej trilery patria medzi najlepšie svetové kúsky a smelo konkurujú jej drsným mužských konkurentom. Poriadna dávka napätia, nevyhnutná logika, mrazivá brutalita a radosť z konečného víťazstva dobra nad zlom. Tak je to aj v novinke Ničoho sa neboj, ktorú prečítate na jeden dych.
Opäť stretávame bostonskú detektívku D. D. Warrenovú, ktorá práve prišla po zotmení na miesto činu. Začula praskanie podlahy, tichú uspávanku... Viac si nepamätá. Neskôr sa dozvie, že sa jej podarilo vypáliť zo služobnej zbrane. Je vážne zranená, trpí obrovskými bolesťami, nehýbe ľavou rukou a nemôže sa vrátiť do práce, ktorú miluje.
O šesť týždňov nájdu ženu zavraždenú vo vlastnej posteli. V izbe sú rovnaké rekvizity ako na mieste predošlej vraždy: fľaša šampanského a červená ruža. Jediná osoba, ktorá sa možno ocitla v blízkosti „vraha s ružou“, je detektívka D. D. Warrenová. Tá však ešte vždy nevládze vziať na ruky svoje dieťa, nabiť zbraň ani si spomenúť na jediný detail z noci, pre ktorú môže toľko stratiť.
„Naším otcom bol Harry Day, povestný sériový vrah, ktorý dobrovoľne odišiel zo sveta pred štyridsiatimi rokmi,“ rozpráva doktorka Adeline Glenová, ktorá necíti bolesť. „Lenže vrah s ružou vie o ňom všeličo, čo by vedieť nemal. Sestra tvrdí, že ho pomôže zneškodniť a ochráni ma. Lenže sama skutočnosť, že necítim bolesť, ešte neznamená, že mi nemôže ublížiť vlastná rodina.“
D. D. Warrenová sa ešte nevrátila do práce, ale je znova na love. Lebo vrah s ružou sa nezameriava len na osamelé ženy, ohrozuje aj samu detektívku a vyhliadol si novú obeť. D. D. vie, že existuje iba jediný spôsob, ako ho dostať:
Prečítajte si úryvok z nového trileru Ničoho sa neboj:
Staršia sestra to o mne zistila, keď som mala tri roky. Keď vošla naša náhradná matka, ktorej nás zverili do pestúnskej starostlivosti, sestra držala v ruke nožnice. Ja som tam stála s poslušne natiahnutými rukami a zo zápästí mi na olivovozelený plyšový koberec kvapkala krv.
„Vyskúšaj, jej to je úplne jedno,“ povedala moja šesťročná sestra. A prešla mi nožnicami po predlaktí. Vyvalila sa čerstvá krv.
Žena skríkla a omdlela.
S údivom som na ňu pozrela. Nechápala som, čo sa stalo.
Po tej udalosti moja sestra odišla. Mňa zobrali do nemocnice. Tam ma lekári celé týždne podrobovali rozličným testom, ktoré mi mali ublížiť viac než nabrúsené prejavy mojej sestry. Lenže ukázalo sa, že všetko je inak: pre neskutočne zriedkavú mutáciu môjho génu SCN9A necítim bolesť. Tlak cítim. Nožnice pritláčajúce sa mi na kožu. Cítim štruktúru povrchu. Hladkosť čerstvo nabrúsených čepelí.
Lenže ten pocit otvárajúcej sa kože, vytekajúcej krvi...
To, čo cítite vy, ja necítim. Nikdy som to necítila a ani nebudem.
***
Odvtedy, čo mi Shana dorezala ruky krajčírskymi nožnicami, som ju dvadsať rokov nevidela. Väčšinu toho času strávila v rozličných zariadeniach, kde si vyslúžila povesť jedného z najmladších deciek štátu Massachusetts, ktorému kedy podávali antipsychotiká. O prvú vraždu sa pokúsila ako jedenásťročná, dokonala ju ako štrnásťročná. Naše zvláštne rodinné dedičstvo.
No kým ona sa stala ďalšou obeťou systému, ja som sa pre štát stala symbolom úspechu.
Pri mojej diagnóze neboli lekári presvedčení, že by pestúnska starostlivosť primerane napĺňala moje potreby. Bolo napokon známe, že deti s rovnakou genetickou mutáciou si pri prerezávaní zúbkov často odhryznú jazyk. Iné batoľatá zasa utrpeli popáleniny tretieho stupňa, keď položili dlane na dočervena rozpálené horáky a nechali ich tam; nehovoriac o sedem-, osem- či deväťročných deťoch, ktoré celé dni behali so zlomenými členkami alebo ktoré zložilo prasknuté slepé črevo, lebo o jeho zápale nemali ani tušenia.
Bolesť je veľmi užitočná. Varuje vás pred nebezpečenstvom, učí vás zbytočne neriskovať a znášať dôsledky svojich činov. Nebyť bolesti, skočiť zo strechy by vám pripadalo ako skvelý nápad. Rovnako tak ponoriť ruku do nádoby s rozpáleným olejom a schmatnúť prvý rezeň. Alebo vziať kliešte a vytrhať si nechty. Väčšina detí s vrodenou necitlivosťou k bolesti vyhlasuje, že koná impulzívne. Otázka neznie prečo, ale prečo nie?
Iné deti vám však s náznakom túžby v hlase povedia, že tak urobili preto, aby zistili, či to bude bolieť. Pretože necítiť niečo, čo pozná toľko ľudí, sa môže zmeniť na Svätý grál celého vášho života. Na jedinečnú hnaciu silu. Na zarytú posadnutosť. Na radosť z konečne precítenej bolesti.
Deti s poruchami vnímania bolesti majú vysoké percento úmrtnosti; iba niekoľko sa nás dožije dospelosti. Väčšina si vyžaduje dvadsaťštyrihodinovú opateru. V mojom prípade potiahol istý genetik, starší muž, ktorý nemal ženu ani deti. Priviedol si ma domov, kde som sa stala jeho milovanou adoptívnou dcérou a zároveň obľúbenou prípadovou štúdiou.
Môj otec bol dobrý človek. Na moje nepretržité monitorovanie najímal len tých najlepších opatrovateľov a zvládaniu môjho stavu obetoval svoje víkendy.
Ak napríklad nedokážete cítiť bolesť, musíte si nájsť iné spôsoby, ako registrovať potenciálne hrozby pre vaše fyzické zdravie. Ako malé dieťa som sa naučila, že vriaca voda sa rovná nebezpečenstvu. To isté platí pre rozpálené platne na sporáku. Vec by som preciťovala najprv podľa povrchu. Všetko, čo som zaznamenala ako ostré, som mala nechať na pokoji. Nesmela som mať nožnice. Ani nábytok s ostrými hranami. Ani mačiatka alebo šteniatka, nič živé s ostrými pazúrmi. Mohla som iba kráčať. Žiadne skákanie, kĺzanie sa, poskakovanie ani tancovanie.
Keď som šla von, nosila som po celý čas prilbu a vhodné chrániče. Po návrate mi potom brnenie sňali a prezreli telo, či nevykazuje známky poškodenia. Raz mi opatrovateľka vyzula topánku a moje chodidlo sa otočilo o plných stoosemdesiat stupňov. Bolo jasné, že som si cestou do záhrady potrhala všetky šľachy. Inokedy som zasa prišla celá doštípaná žihadlami. Narazila som na sršnie hniezdo a s naivitou päťročného dieťaťa som usúdila, že so mnou tancujú.
Ako som rástla, naučila som sa o svoje telo starať. Denne som si merala teplotu, aby som posúdila, či nenaznačuje, že moje telo trpí nejakým druhom infekcie. V noci som stávala úplne nahá pred veľkým zrkadlom a skúmala každý centimeter svojho tela, či nenájdem nejaké modriny a tržné rany, potom som si obzerala kĺby kvôli známkam opuchnutia alebo preťaženia. Ďalej som si prezrela oči: červené oko rovná sa zapálené oko. Skontrolovala som si uši: krv v ušnej dutine mohla byť príznakom prasknutého ušného bubienka, prípadne poranenia hlavy. Potom dýchacie cesty; nos, vnútornú stranu úst, zuby, jazyk a ďasná.
Moje telo je nádoba, užitočná vec, ktorú treba kontrolovať, riadiť ju a starať sa o ňu. Musím sa oň starať viac ako iní, lebo absencia molekulárnych kanálov na usmerňovanie elektrických impulzov z nervov pociťujúcich bolesť do môjho mozgu znamená, že moje telo sa o seba nepostará samo. Človek ako ja si nemôže dovoliť veriť tomu, čo cíti. Musí sa riadiť tým, čo vidí a počuje, chuťou a čuchom.
Víťazstvo ducha nad hmotou, opakoval mi stále znova môj otec genetik. Je to len jednoduché cvičenie víťazstva ducha nad hmotou.
Keď som dovŕšila trinásť rokov a nepodľahla infarktu, vnútornej infekcii ani vlastnej neopatrnosti, posunul otec výskum o krok ďalej. Z niekoľkých stoviek detí na svete, ktoré sa narodili s týmto stavom, ich asi štyridsať bolo ešte nažive a malo šancu dožiť sa dospelosti.
Štúdium týchto prípadov odhalilo ďalšie slabiny života, v ktorom človek nikdy nepocíti fyzickú nepohodu. Mnoho subjektov napríklad hlásilo ťažkosti v pociťovaní súcitu s inými, zaostávanie emocionálneho rozvoja a obmedzené sociálne zručnosti.
Môj adoptívny otec si ihneď vyžiadal komplexné psychologické vyšetrenie. Dokázala by som vycítiť bolesť u iných? Rozpoznať známky rozrušenia v tvári neznámeho človeka? Primerane reagovať na utrpenie blízkej osoby?
Napokon, ak nikdy neplačete pre reznú ranu, budete plakať, keď s vami náhle preruší všetky putá vaša najlepšia šestnásťročná priateľka a nazve vás monštrom? Keď dokážete prejsť kilometre s poškodeným kolenom, zovrie vám srdce, keď vás ako dvadsaťtriročnú znovu nájde vaša vlastná sestra a jej list nesie pečiatku nápravného ústavu?
Ak ste nikdy ani na sekundu nezažili ozajstnú agóniu, môžete úprimne pochopiť svojho adoptívneho otca, keď vám v posledných okamihoch pred smrťou zovrie ruku a zasipí:
„Adeline. Toto... je... bolesť.“
Keď som ako jediná smútiaca stála na jeho pohrebe, mala som pocit, že chápem.
Ako dcéra svojho otca som si však uvedomovala aj to, že to nikdy nebudem vedieť naisto. A tak som robila, čo ma naučil. Prihlásila som sa do špičkového doktorandského programu, aby som mohla študovať, testovať, skúmať.
Z bolesti som urobila svoje povolanie.
Bolo to výhodné z viacerých dôvodov.
Kniha Ničoho sa neboj sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>
