Peter Juščák (1953) vydal zbierku poviedok Komu ujde vlak (1986), románovú novelu Som Ťukot (1999) či dokumetárno-publicistické knihy Odvlečení (2001, 2011) a Michal Kováč a jeho bremeno (2003). Je aj autorom rozhlasových hier, fíčrov a scenárov dokumentárnych filmov. Nedávno mu vyšiel nový román ...a nezabudni na labute! (Kalligram), v ktorom spracúva osudy žien odvlečených na konci druhej svetovej vojny do sovietskych pracovných táborov.
O občanoch Československa, ktorých na konci druhej svetovej vojny deportovali do sovietskych gulagov, kde v neznesiteľných podmienkach vykonávali otrockú prácu, ste najprv napísali dokumentárnu prózu Odvlečení. Teraz ste sa k ťažkému osudu týchto ľudí vrátili románom. Čo však bolo na počiatku? Čo vás priviedlo k tomu, že ste sa vôbec začali zaoberať touto „krutou“ témou?
Boli to prvé otvorené informácie o ľuďoch zavlečených do Sovietskeho zväzu v čase oslobodzovania našej krajiny, ktoré sa objavili po roku 1989. Začiatkom 90. rokov ešte žili mnohí pamätníci, chodil som na ich konferencie a stretnutia, preštudoval som stovky ich listov, zápiskov. Písal som o nich reportáže do Smeny, neskôr do SME, pripravil som umelecké i historické dokumenty pre slovenský i český rozhlas aj niekoľko filmových scenárov. Neskôr som sa dostal k pozoruhodným denníkom odvlečených a začal som pravidelne navštevovať zaujímavých rozprávačov. S doktorom Ivanom Kováčom, spoluväzňom A. Solženicyna, som sa stretával viac ako desať rokov a najväčším prekvapením bolo, keď po jeho smrti prehovorila o svojom táborovom osude jeho manželka Cecília. Prežila Osvienčim, stratila tam rodičov a sestru a po jeho oslobodení putovala ako „špiónka“ do Vorkuty v ZSSR na polárnom kruhu. Každý osud, každý príbeh bol hodný románového spracovania a nebolo jednoduché vybrať taký, ktorý nesie znaky istej univerzálnosti.
Pri písaní knihy Odvlečení, ktorá si vyžadovala veľké úsilie pri zbieraní svedectiev, ste získali bohatý epický materiál. V krátkosti je v nej vyrozprávaný osud ženy, ktorá aj svojím menom nápadne pripomína protagonistku románu ...a nezabudni na labute! Irenu Kalaschovú. Aký je teda v tejto próze pomer medzi realitou a fikciou?
Realita a románová fikcia, to sú kategórie, ktoré by podľa mojej mienky mali byť v istej rovnováhe. Hovorím to preto, lebo románové spracovanie vzdialených príbehov často považujeme za obraz doby a aj na základe literatúry si o nej vytvárame predstavy. Keďže v prípade mojej knihy ide o román na pôdoryse reálnej povojnovej situácie, bolo nevyhnutné dodržiavať historické reálie. Na to, prirodzene, nestačí vypočuť si skúsenosti viacerých ľudí. K celkovému obrazu doby z polovice minulého storočia bolo nevyhnutné naštudovať historické dokumenty z čias oslobodzovania našej krajiny, miestopisné aj vzťahové súvislosti v oblasti pracovných táborov, vrátane táborového systému ZSSR. Každá autorská fikcia má v prípade našej protagonistky svoju podobu v reálnom táborovom živote. Veď práve situácia, v akej sa ocitla Irena Kalaschová, sa pritrafila iným ženám v iných súvislostiach, na inom mieste. Pomohli mi tu skúsenosti ďalších žien, ale aj mnohých mužov, pričom všetci s nezvyčajnou otvorenosťou rozprávali o svojich zážitkoch.
Čo bola náročnejšia spisovateľská práca: vytvorenie dokumentárneho rozprávania alebo napísanie románu na rovnakú, nesmierne náročnú tému?
Dokumentárny text pracuje predovšetkým s faktami, menej s ľudskými túžbami, sklamaniami, nádejou, láskou. Román na rozdiel od dokumentu nemusí mať presilu faktov na to, aby čitateľ spoznal realitu doby alebo prostredia. Prirodzene, to platí za predpokladu, že autor dokáže stopy dôležitých faktov dostať do duše hrdinov a ich vzťahov. Mojím cieľom bolo napísať príbeh, v ktorom na pozadí historickej tragédie postupne vyhasína jedna láska a zároveň vzniká iná. Okolité prostredie ju všelijako determinuje, kladie jej zložité otázky, na ktoré nedokážem odpovedať ani ja ako autor. Podstatná je nádej a tú predstavuje práve láska, pretože sa zjavuje všade tam, kde je muž a žena – a jej podoby sú niekedy nečakané.
V dielach stvárňujúcich osudy nespravodlivo väznených ľudí, ktorí sa stali obeťami totalitných politických systémov, zväčša dominujú skôr chlapi. Čo vás motivovalo k tomu, že vo vašom románe stoja v centre pozornosti ženy trestankyne?
Keďže som chcel vyrozprávať príbeh o veľkej nespravodlivosti a zároveň o láske, o túžbe po dobrých vzťahoch, rodine, o hľadaní hodnôt, ktoré človeka držia nad vodou aj v lágri, bolo mi jasné, že to bude príbeh o ženách. Ženy sa v kritických situáciách vedia správať naoko nepochopiteľne, aby sa napokon ukázalo, že dokážu oveľa viac ako priamočiaro uvažujúci muži. Zvolil som príbeh Ireny Kalaschovej, pretože ide o jednu z dvoch žien zo Slovenska, o ktorých sa vie, že porodili v sovietskom lágri. Jej dieťa sa navyše stalo predmetom bezohľadnej licitácie. Pozoruhodná je i skutočnosť, ako diktátorská spoločnosť dokáže zneužívať ženy na svoje ciele, klame ich, zavádza, zneužíva ich nasadenie a obetavosť. Karpatské Nemky z Medzeva a Smolníka boli takým príkladom v baniach na Donbase. Dnes, keď sme zavalení reklamami s vyretušovanými anjelskými tvárami tínedžerských modeliek, takmer by sme neuverili poznámke z denníka jedného z odvlečených: „Stretli sme zástup otrhaných príšer s ošklbanými vlasmi a až tvárou v tvár sme zistili, že tie sivovlasé bezzubé stvory boli ženy zo susedného lágra.“ Irena v takom tábore na polárnom kruhu našla svoju lásku a tá pre ňu znamenala záchranu a vieru v niečo ľudské. Keď sa skutočná Irena neskôr vrátila, často spievala pieseň o labutiach, veľakrát o tom rozprával jej syn. Ženy ich pozorovali na rieke a celkom prirodzene sa stali symbolom slobody. Pre moje rozhodovanie boli dôležité aj niektoré detaily, napríklad skutočná maďarská tanečnica Katalin sa stratila v bludisku lágrov len preto, že očarujúco tancovala. V knihe má lepší osud a zanechala nám jej názov.
Igor Hochel
Celý rozhovor nájdete v Knižnej revue 24 (26. novembra)!
- reklamná správa -
