Tretí román Rasťa Piška Koniec kankánu (Ikar) hlavnou postavou – Cyrilom Krátkym – a zopár vedľajšími voľne nadväzuje na autorove predchádzajúce diela Hačava a Bohémska kolonáda. Obe boli čitateľskou verejnosťou i literárnou kritikou prijaté priaznivo a myslím, že nie je dôvod, aby to tak nebolo aj pri tomto, zatiaľ ostatnom Piškovom románe.
Dej knihy Koniec Kankánu je zasadený do rokov 1998-1999, do slovenských reálií s mečiarovskou a protimečiarovskou volebnou kampaňou, do striedania na premiérskych postoch, keď sa po Vladimírovi Mečiarovi novým predsedom vlády stal Mikuláš Dzurinda. Tieto politické procesy mimoriadne silno zasahovali do života aj tých najbežnejších ľudí, nehovoriac o tých, ktorí sa, ako Cyril Krátky, politicky vyhraňovali na pódiách a javiskách v rámci vtedy populárnej a často pozitívne prijímanej politickej satiry, účinkovali v rozhlase i televízii, stali sa mediálne známymi osobnosťami. Tým neraz doslovne deštruovali ich dovtedajší stereotypmi zabehaný život.
Ak vzájomne porovnáme všetky tri vydané knižné tituly, možno je to časovým odstupom od opisovaných udalostí, no čím sú súčasnejšie, tým sú smutnejšie, ba Koniec kankánu občas pôsobí až depresívne. Z komickej trpkosti zostáva iba trpkosť a blenová horkosť. Časové roviny sú v kapitolách poprehadzované ako bezmocné perie, čo ešte viac umocňuje dojem, že či včera, či dnes, či zajtra zostáva svet rovnaký: najmä pokiaľ ide o politiku a intrigánstvo. Cyril Krátky v závere akosi až nepatrične užasnuto spoznáva platnosť príslovia, že politika je panské huncútstvo.
Keďže autor je mojím rovesníkom, plne chápem jeho skľúčenosti, ktoré vyplavuje na povrch psychologizácia postáv, do ktorej sa pustil v širšej miere, než je u väčšiny podobných diel zvykom. Práve ponormi do psychiky zdôvodňuje (vysvetľuje? ospravedlňuje?) pohnútky konania Cyrila Krátkeho, do istej miery zrejme svojho alter ega, i ďalších postáv, z ktorých viaceré majú svoj reálny predobraz v živých a dodnes v slovenskej spoločenskej societe aktívnych ľuďoch. Autor, zvyknutý na priamu a aktuálnu politickú satiru, si servítku pred ústa nedáva. Obyčajne sa spisovatelia po rôznych negatívnych skúsenostiach z minulosti vyhýbajú jednoznačným narážkam, ktoré môžu niektoré žijúce osoby dehonestovať, lebo, ako sa vraví, môžu dostať po papuli, alebo demokratickejšie, bude na nich podané trestné oznámenie s požiadavkou o tučné odškodnenie. Nie nadarmo preto viacerí spisovatelia v románoch viac obľubujú zasadenie deja do staršej, už uhladenejšej minulosti. Rasťo Piško však rád trochu provokuje. Bez tejto hry s čitateľom na zvýšenie krvného tlaku alebo na odhaľovanie mravnej skazenosti „elít“ by to zrejme ani známy humorista nebol. Aj keď teraz vidíme do „klaunových“ – bez urážky – smutných očí viac, než nás môže tešiť. Smiech a smútok sú rodní bratia, radi však uhýbame pohľadom len na jedného z nich.
Ľuboš Svetoň
Recenzie nových kníh nájdete v knižnej revue 23 (12. novembra)!
