Jozef Heriban (1953) vlani vydal svoje životné dielo, román Prelet sťahovavých vtákov, obsahujúci jeho už skôr publikované prózy Niekto na mňa stále píska, Intimita vlkov a Posadnutosť. Aktuálne sa prihlasuje s novou novelou Fagotista, ktorého nemiloval Boh (HERIAL).
Do literárneho života si vstúpil v roku 1996 a momentálne ti vychádza už siedma prozaická kniha. Ako sa pozeráš na svoju doterajšiu literárno-umeleckú tvorbu? V čom nachádzaš inšpiráciu? Musíš ju hľadať alebo si Múzy nachádzajú teba?
Debutovú prózu Niekto na mňa stále píska som začal písať niekedy v roku 1987 alebo 1988. Bol som vtedy dramaturgom vo filmových štúdiách na Kolibe a spolu s Jozefom Slovákom sme pracovali na filmových scenároch Utekajme, už ide!, Južná pošta a na rozprávke Šípová Ruženka, ktorá sa zatiaľ nenatočila. Ale aj keď som sa venoval hranému filmu, niekde vo vnútri som vždy inklinoval k písaniu. A tak som sa chcel vyskúšať, či dokážem vytvoriť zaujímavý príbeh, či som schopný zachytiť atmosféru sedemdesiatych rokov, krajinu, ktorá bola dlhé roky v šoku po vpáde ruských vojsk. Novelu som napísal a odložil do šuplíka. Vytiahol som ju až v roku 1993, prerobil som ju, vyhodil šesťdesiat strán zo sto osemdesiatich a poslal do anonymnej súťaže Literárneho fondu. Na moju obrovskú radosť (bol som debutant a všetko som ako správny začiatočník veľmi prežíval) próza vyhrala, a tak som ju o tri roky vydal v našom malom vydavateľstve. Potom bolo moje písanie prerušené manažérskym a politickým obdobím. Vrátil som sa k literatúre až po desiatich rokoch. No aby som zodpovedal tvoju otázku. Ja som intuitívny autor. Keď píšem, som v takom zvláštnom stave medzi realitou a nevedomím, a v tom polosne sa mi v hlave objavujú riešenia, prichádzajú ku mne postavy, o ktorých som predtým nič nevedel, a tie postavy sa milujú, nenávidia, žiarlia, odpúšťajú si a ja to všetko len zapisujem.
Pred rokom ti vyšla „kniha tvojho života“ Prelet sťahovavých vtákov. Obával som sa, že sa po nej autorsky odmlčíš. Našťastie sa tak nestalo. Prichádzaš s ojedinelou novelou, ktorá má prekvapivo rozmarne parodický rukopis. Hlavný hrdina – druhý fagotista z filharmónie – v nej píše svoju sentimentálnu správu o svete. Čo ťa priviedlo k tomuto príbehu?
Protagonista Samuel Gold Baťovanský sa objavil v mojej hlave pred tromi rokmi. Sedel som vo filharmónii a počúval fantastický svetový orchester Academy of St Martin in the Fields s vynikajúcim americkým huslistom Joshuom Bellom. Upútal ma druhý fagotista tohto výnimočného orchestra, a už to bolo. Pravda je ale taká, že som konzervatorista a vždy, keď som v sále Reduty, predstavujem si, ako žijú moji spolužiaci a spolužiačky zo školy. Samozrejme, aj ostatní filharmonici. Predstavujem si, ako si vyzliekajú tie honosné fraky, vešajú motýliky do skrine a odchádzajú z krásne zrekonštruovanej budovy do svojich bytov možno niekde v Petržalke. Za nimi zostáva dokonalá hudba, o ktorej sa hovorí, že je zo všetkých umení najbližšie k Bohu, a oni sa vracajú do svojho obyčajného ľudského života. Predstavujem si ich radosti a trápenia. Ich túžby aj sklamania. Ich lásky. Predstavujem si platy týchto špičkových európskych hudobníkov, ktorí na to, aby mohli zaplatiť nájomné, musia niekedy hrávať aj na svadbách, tak, ako to robí hrdina mojej prózy.
Samuel Gold Baťovanský je svojrázna postavička. Jeho ponosy vyznievajú až roztomilo komicky. Namýšľa si, že ho Boh nemiluje. Máš pocit, že je to skutočne tak? Alebo si to len navráva? Nie je pokrytecké myslieť si, že nás Boh miluje iba vtedy, keď spĺňa naše sny a túžby?
Samuel je veľký nešťastník. Dokonalý lúzer. Nič sa mu nedarí. Rozpadne sa mu rodina, nezoberú ho do mníchovskej opery a viedenského filharmonického orchestra, nechcú ho ženy, býva v jednoizbovom zanedbanom byte v strede sídliska, stále sa háda so svojimi rodičmi a navyše je bitkár, a tak je z času na čas načisto dokaličený. Vždy som sa snažil zakomponovať do svojich textov humor. V pubertálnych rokoch som kreslil vtipy do Roháča a Smeny, potom som písal filmové komédie a neskôr som sa stal spoluautorom komediálneho seriálu Bud Bindi s nezabudnuteľnými hercami Mirom Nogom a Stanom Dančiakom. Samuel Gold Baťovanský je postava, ktorá mi umožnila vrátiť sa k humoru, a navyše je to citlivý a dojímavý hrdina. Myslí si, že za všetko, čo sa deje na tomto svete, by mal byť niekto zodpovedný. Že sa to nedeje len tak, bez nejakého vyššieho zmyslu. Potom je prirodzené, že sa v mojej próze objaví aj On. Priznám sa, že na rozhovory s Bohom som sa veľmi tešil. A Boh Samuela miluje, tak ako miluje všetkých na tomto svete, ale je už z neustáleho boja a huriavku, ktorý je okolo neho, unavený, a ani si už všetko celkom presne nepamätá.
V tvojej tvorbe sa ako zlatá niť vinie téma hudby a hudobnosti. Aké miesto má v tvojej duši hudba a aké literatúra? Vie ti byť skladba, pieseň inšpiráciou aj pri písaní? Máš pri tvorbe radšej ticho a pokoj alebo počúvaš hudbu?
Študoval som hudbu na Konzervatóriu v Bratislave a aj keď som sa ňou potom neživil, v duši som zostal hudobníkom. Moje písanie je ovplyvnené hudobnou teóriou a kompozíciou. Stále počujem v ušiach slová mojich profesorov, ktorí nám vysvetľovali, ako pracovať s hudobnými motívmi, vystavať nosnú tému, skomponovať silnú myšlienku. Preto sa v mojich románoch neustále objavuje hudba a určite aj preto som teraz napísal svoju najnovšiu knihu. Niektoré situácie a obrazy v mojich prózach sú písané priamo na konkrétne hudobné dielo. Vlastne ideálne by bolo, keby si čitateľ pri čítaní pustil spomínanú skladbu. Možno som ovplyvnený aj tým, že som dlhé roky pracoval v hranom filme. Viem, ako dokáže hudba emočne zmeniť filmový obraz. Mozartovo Requiem, Vivaldiho Štyri ročné obdobia, We are the Champions od Queen, alebo Another Brick in the Wall od Pink Floyd – štyrikrát ten istý strih záberov a štyrikrát celkom iný film. Aj keď Samuel Gold Baťovanský, hlavný hrdina z Fagotistu, hovorí, že hudba nie je k Bohu najbližšie, ja s ním v tomto vyhlásení určite nesúhlasím.
Boris Brendza
Rozhovor a ďalšie zaujímavosti o knihách nájdete v Knižnej revue 20 (1. októbra)!
