Malý Ichmad Hámid je výnimočný matematický talent. Žije na okupovanom palestínskom území, v chatrči pri mandľovníku. Trápi ho, že nemôže urobiť nič na záchranu priateľov a rodiny. Dedinčania tŕpnu strachom, že prídu o domov, prácu a majetok. Ich nedôstojné obydlia lemujú mínové polia a na hlavy im mieria zbrane v rukách detí. Najviac sa boja toho, že stratia jeden druhého...
Novinka Mandľovník je inšpiratívny a dojímavý príbeh o odvahe snívať o mieri a práve všetkých detí na vzdelanie. Je to strhujúce, citlivé a realistické čítanie o izraelsko-palestínskom konflikte. „Dramatický príbeh s potenciálom Majstra šarkanov od Khaleda Hosseiniho. Príbeh, ktorý vás chytí od prvých stránok,“ napísal Huffington Post.
Počas oslavy Ichmadových dvanástych narodenín sa strach zmení na skutočnosť. Uväznia mu otca, rodine zhabú majetok. Súrodenci sa začnú utápať v nenávisti k votrelcom. Ichmad je však iný. Odmieta sa poddať osudu a živiť nenávisť. Je odhodlaný zachrániť chudobnú, vymierajúcu rodinu.
Vďaka svojmu učiteľovi Ichmad v učení nepoľaví, práve naopak. Aj popri otrockej práci študuje. Podarí sa mu získať štipendium na univerzitné štúdium. Kedysi otcovi prisahal, že naňho bude hrdý, a mieni to dodržať. Zasvätí svoj život vede a najmä láske k blížnym. Práve tú v detstve nahrádzala nenávisť a násilie.
Kniha Mandľovník je príbeh založený na osobnej skúsenosti autorky Michelle Cohenovej Corasantiovej, ktorá takto chcela čitateľa „obliecť do svojej kože“. Aby sme prežili všetko to, čoho bola ona počas siedmich rokoch svedkom. Vraj to nikoho nezaujímalo, snažila sa o tom hovoriť a napokon takmer rezignovala. „Až kým som si neprečítala Majstra šarkanov od Khaleda Hosseiniho a uvedomila som si, že spisovateľ sa môže dotknúť sŕdc svojich čitateľov a zmeniť ich,“ vysvetľuje Michelle.
Podľa jej slov to nebolo ľahké písanie. „Posledných 40 strán Mandľovníka, ktoré sa odohrávajú v Gaze, som písala dva roky. Bála som sa, že som nevniesla svetlo na všetky tie hrôzy. Že sa stalo moje písanie pre čitateľov príliš zdrvujúce.“
Prečítajte si úryvok z novinky Mandľovník:
Mama vždy vravievala, že malá Amal je hotová zbojníčka. V našej rodine sa žartovne vravievalo, že hoci naša len niekoľkoročná sestrička sotva stojí na roztrasených tučnučkých nôžkach, má viac životnej energie ako ja s mojím mladším bratom Abbásom dohromady. Preto keď som sa šiel na ňu pozrieť a nenašiel ju v kolíske, strach mi srdce zovrel tak mocne, akoby mi ho už nikdy nechcel pustiť.
Leto bolo v plnom prúde a celý dom len sťažka odfukoval od horúčavy. Stál som v jej izbe sám a dúfal, že ticho mi prezradí, kam sa podela. V okne otvorenom dokorán sa mierny vánok zaprel do bielej záclony. Prešiel som k parapetu a v duchu sa modlil, aby som ju, keď sa vykloním, nezazrel pod ním zranenú. Hoci som sa bál vyzrieť z okna, premohol som sa, lebo neistota ma mučila ešte väčšmi. Bože, prosím Ťa, Bože, prosím Ťa...
Pod oknom som uvidel len maminu záhradku: pestrofarebné kvety sa ohýbali pod náporom toho istého vánku.
Prízemie napĺňali fajnové vône, na veľký stôl mama rozložila kopu chutných jedál. S otcom, volali sme ho baba, sme mali radi koláče, preto ich na dnešnú sviatočnú oslavu toľko napiekla.
„Kde je Amal?“ Stála ku mne chrbtom, rýchlo som si do každého vrecka vopchal po jednom datľovom koláčiku. Jeden pre seba a druhý pre Abbása.
„Spinká?“ Mama obliala orechovú baklavu sirupom.
„Nie, mama, nie je v kolíske.“
„Tak potom kde je?“ Mama do drezu vložila horúcu panvicu a schladila ju vodou, okamžite sa zmenila na paru.
„Možno sa hrá na skrývačku?“
Mama sa rozbehla k schodom a pritom sa o mňa obtrela čiernymi šatami. Išiel som tesne za ňou, chcel som si zaslúžiť dobrôtky vo vrecku tým, že sestričku nájdem prvý.
„Nepomôžeš mi ju pozapínať?“ Na konci schodov stál Abbás s rozopnutou košeľou.
Nepekne som naňho zagánil, čím som mu dal jasne najavo, že mame práve pomáham riešiť veľmi vážny problém.
S bratom sme nasledovali mamu do rodičovskej spálne. Pod veľkou posteľou sme však Amal nenašli. Odtiahol som záves, zahaľoval priestor, kam si rodičia odkladali šaty, a dúfal som, že v ňom uvidím sestričku s úškrnom na tvári, ale prerátal som sa. Všimol som si, že mama sa navidomoči preľakla. Z tmavých očí jej šľahali blesky, a tie aj mne naháňali strach.
„Neboj sa, mama,“ ozval sa Abbás. „S Ichmadom ju nájdeme.“
Mama si priložila prst na pery, čím nám obom naznačila, aby sme zmĺkli. Prechádzali sme po chodbe do izby našich mladších bratov. Ešte spali, preto postupovala po špičkách a rukou nám naznačila, aby sme zostali vonku. Vedela sa pohybovať tichšie než Abbás a ja. Amal sme však nenašli ani tam.
Brat pozrel na mňa vystrašenými očami, chlácholivo som ho potľapkal po chrbte.
Na prízemí mama ustavične vyvolávala meno našej sestričky. Prehľadala obývačku i jedáleň, pričom vyšla navnivoč všetka práca, ktorú vložila do prípravy sviatočnej večere s rodinou strýka Kamala.
Keď mama vbehla do zasklenej verandy, boli sme jej s bratom v pätách. Dvere na dvor sme našli otvorené. Mama zalapala po dychu.
Z veľkého okna sme zazreli sestričku, ako v nočnej košieľke uteká po lúke k poľu.
Mama v zlomku sekundy vybehla na dvor. Cestu si skrátila rovno cez záhradku, lámala ruže a tŕne jej trhali šaty. S Abbásom sme bežali tesne za ňou.
„Amal!“ skríkla mama. „Stoj!“ Od behu ma pichalo v boku, ale utekal som ďalej. Pri značke mama zastala tak náhle, že sme s bratom do nej narazili. Amal vbehla do poľa. Sotva som lapal dych.
„Stoj!“ skríkla mama. „Nehýb sa!“
Sestrička naháňala veľkého červeného motýľa, na hlave jej nadskakovali čierne kučeravé vlásky. Otočila sa, pozrela na nás. „Chytím ho,“ zachichotala sa a ukázala na motýľa.
„Nie, Amal!“ Mama ju okríkla najprísnejším hlasom, na aký sa zmohla „Už sa ani nepohni!“
Amal nehybne stála a mama hlasno odfukovala.
Abbás od úľavy klesol na kolená. Ani za nič na svete sme nesmeli prejsť za izraelskú značku. Za ňou sa nachádzalo diablovo pole.
Krásny motýľ si sadol asi štyri metre pred Amal. „Nie!“ skríkla mama.
S bratom sme zdvihli hlavy.
Naša malá sestrička sa nezbedne zahľadela na mamu a vzápätí sa rozbehla za motýľom.
Čo nasledovalo, prebehlo ako v spomalenom filme. Akoby ju ktosi vyhodil vysoko do vzduchu. Pod ňou vyšľahol plameň a vzniesol sa oblak dymu, z tváre jej zmizol úsmev. Zasiahol nás tresk výbuchu – doslova do nás vrazil – a odhodil dozadu. Keď som sa pozrel, kde je, už jej nebolo. Zmizla. Nič som nepočul, lebo mi zaľahlo v ušiach.
Vtom sa ozvali výkriky. Spoznal som mamin hlas a po ňom kdesi spoza našich chrbtov otcov. Až v tej chvíli som si uvedomil, že Amal celkom nezmizla. Čosi som zazrel. Zbadal som jej ruku. Celkom iste som videl jej ruku, ale už nie pripojenú k tielku. Utrel som si oči. Výbuch sestričku roztrhal ako bábiku, keď ju náš strážny pes kmásal v zuboch. Otvoril som ústa a vykríkol tak hlasno, až som mal pocit, že ma rozdrapí napoly.
K značke pribehli baba i strýko Kamal, lapali po dychu. Mama na nich ani nepozrela, ale keď sa k nej postavili, rozvzlykala sa: „Dieťatko moje, dieťatko moje...“
Vtedy baba zazrel Amal, kúsok za značkou – za značkou s oznamom Vstup zakázaný. Chcel sa za ňou rozbehnúť, po tvári mu stekali slzy, ale strýko Kamal ho oboma rukami pevne chytil. „Nie...“ Držal a nepustil.
Baba sa mu pokúšal vytrhnúť zo zovretia, ale strýko nepovolil. Metal sa a krútil, až sa napokon obrátil k bratovi a skríkol: „Nemôžem ju tam predsa nechať!“
„Prišiel si neskoro,“ takmer zreval strýko Kamal.
„Viem, ako uložili míny,“ povedal som otcovi.
Ani na mňa nepozrel, len požiadal: „Tak mi ukáž cestu.“
„Hádam nechceš vložiť svoj život do detských rúk?“ Strýko Kamal sa zatváril, akoby zahryzol do citróna.
„Ichmad nie je obyčajné sedemročné dieťa,“ odvetil baba.
Prikročil som k chlapom a nechal brata s mamou samých. Obaja plakali. „Ukladali ich ručne, nakreslil som si mapku.“
„Bež po ňu,“ prikázal baba a ešte čosi dodal, ale nerozumel som mu, lebo sa obrátil k diablovmu poľu a k mojej sestričke.
Bežal som tak rýchlo, ako som vládal, vybral som mapu z úkrytu na verande, zvrtol sa po babovu vychádzkovú palicu a utekal naspäť k rodine. Mama mi vždy vravievala, že si neželá, aby som bežal, keď nesiem otcovu palicu, lebo sa môžem poraniť, ale teraz išlo o veľmi naliehavú vec.
Baba si vzal palicu a pichal ňou do zeme, kým som sa celkom nevydýchal.
„Od značky pôjdeš rovno,“ vysvetľoval som. Slzy ma oslepovali, soľ štípala, ale ani za svet by som neodvrátil zrak.
Pred každým krokom baba pichol palicou do zeme. Keď prešiel asi tri metre, zastal. Približne meter pred sebou zazrel sestričkinu hlavu. Už na nej nemala kučeravé vlásky. Na miestach, kde jej obhorela koža, vykúkala akási čudná biela hmota. Nemal také dlhé ruky, aby na ňu dočiahol, preto sa prikrčil, predklonil a skúsil znovu. Mama vzdychla. Hlavou mi blyslo, či by nemal použiť palicu, ale bál som sa mu to poradiť, možno nechcel s dcérkou tak surovo zaobchodiť.
Knihy Mandľovník a aj Majster šarkanov sa nachádzajú v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>
