Vysnívaný Nový Zéland

Takto sa začína novinka Vysnívaná krajina, ktorá získala takmer 5 hviezdičiek z piatich na Amazone, množstvo pochvalných recenzií a komentáre typu „Úžasná kniha, dúfajme, že sa čoskoro dočkáme pokračovania.“ či „Fantastický príbeh s nádhernými opismi Nového Zélandu.“

Na neistú cestu za šťastím sa vydá aj rodina Idy Langeovej. Nemeckých vysťahovalcov čaká trojmesačná plavba loďou v nedôstojných podmienkach naprieč búrlivým Atlantikom. Na čosi také neboli ani zďaleka pripravení. Na loď sa vďaka vlastnej šikovnosti dostane aj mladý nádenník Karl. To všetko len kvôli Ide, dievčine, ktorá mu nie je ľahostajná.
Exotický Nový Zéland nevíta prisťahovalcov s otvorenou náručou. Ľudská zloba a prírodné živly spôsobia, že Ida a Karl musia bojovať nielen o svoju lásku, ale aj o holý život.

Čas ohnivých kvetov je prvá časť dvojdielneho románu Vysnívaná krajina od medzinárodne uznávanej autorky bestsellerov Sarah Larkovej. Ešte ako turistická sprievodkyňa navštívila exotické krajiny a miesta, o ktorých bežní ľudia iba snívajú. Jej romány o Novom Zélande upútali čitateľov na celom svete a stali sa bestsellermi.

Prečítajte si úryvok z novinky Vysnívaná krajina:

1.kapitola

„Dobré ráno, pán učiteľ!“

Keď učiteľ Brakel vošiel do triedy, tridsaťpäť detí vo veku šesť až štrnásť rokov poslušne vstalo z jednoduchých drevených z lavíc a zborovo pozdravilo.

Pohľadom preletel po detských tvárach. Minulý týždeň nebola škola, no deti nevyzerali oddýchnuté, skôr naopak – vyzerali ustaté, akoby ospalé a vyčerpané. Nie div, veď deti nádenníkov a sedliakov prežili zemiakové prázdniny na poli. Od svitu do mrku kolenačky hrdlačili na roli. Deti domkárov boli na tom trocha lepšie – aj remeselníci mali zemiačniská, ibaže menšie, a preto boli so zberom zemiakov rýchlejšie hotoví.

„Dobré ráno, žiaci!“ ozdravil a kývol, aby sa posadili. Všetci si sadli, iba Karl Jensch, vysoký, chudorľavý trinásťročný chalan, ostal stáť.

„No čo je, Karl?“ prísne sa spýtal učiteľ. „Chceš celé vyučovanie stáť?“

Chlapec nešťastne zavrtel hlavou. „Nie,“ odvetil, „ja len... len som prišiel povedať, že... zajtra už neprídem, pán učiteľ. Nedá sa, budem robiť na poli aj u junkera. Otec je chorý, potrebujeme peniaze. Takže nemôžem... už nemôžem chodiť do školy...“

Hlas sa mu triasol. Otec mu to zrejme vysvetlil oveľa drsnejšie a chlapcovi rozlúčka určite padla veľmi ťažko.

Aj učiteľovi bolo ľúto. Neprekvapilo ho to, veď deti nádenníkov zvyčajne chodia do školy len pár rokov, ale v Karlovom prípade je to škoda. Chlapec je bystrý a učenlivý, učiteľ sa o ňom dokonca chcel pozhovárať s pastorom. Azda by sa mu dalo pomôcť, aby mohol ďalej študovať v kňazskom seminári. Lenže na to je ešte mladý a otec by mu to asi ani nedovolil. Karl má pravdu, rodina potrebuje, aby zarábal. A veľkostatkár...

Dedina Raben Steinfeld patrila veľkovojvodovi. Brakel by sa mohol pozhovárať s vojvodom i s junkerom o podpore pre šikovného chudobného žiaka. Len keby ten starý Jensch nebol taký tvrdohlavý! Keby sa celá dedina ustavične nestavala proti vojvodovi!

Tunajší junker bol prívržencom reformovanej cirkvi rovnako ako pruský kráľ i väčšina šľachty. V Raben Steinfelde však takmer všetci vyznávali staroluteránsku vieru a zemepána ustavične provokovali. Našťastie, na rozdiel od kráľa, on poddaných za vieru netrestal. Spory s ľuďmi a ich pastorom však junkera zlostili. Určite by žiadnemu z miestnych deciek nezaplatil štúdium, veď neskôr by musel bojovať s ďalším odbojným pastorom.

Brakel si vzdychol. „To je škoda, Karl,“ vľúdne povedal. „Veľmi si vážim, že si sa aspoň prišiel odhlásiť.“ Deti nádenníkov väčšinou dovŕšia trinásty rok života, a viac sa v škole neukážu. „Tak zbohom, chlapče!“

Kým si Karl balil ceruzu, griflík a tabuľku, učiteľ sa obrátil na druhého premianta triedy. Príroda sa s Idou Langeovou veru zahrala. Brakel často uvažoval, prečo Boh potrestal syna Langeovcov takým slabým mozgom, keď Ida, najstaršia dcéra, vstrebávala učivo ako špongia. Jej by stačilo, aby bola krásna a milá – načo má byť ešte aj múdra? Dvanásťročné dievča malo lesklé tmavohnedé vlasy, oči modré ako porcelán, súmerné črty. V oválnej tvári sa jej zračila neha a oddanosť – istotne to bol výsledok otcovej dôkladnej výchovy. Kováč Jakob Lange držal rodinu nakrátko. Na rozdiel od Karlovho otca by si mohol dovoliť, aby jeho dcéra navštevovala školu dlhšie, lenže pre dievča také čosi neprichádzalo do úvahy. Neprejde ani rok a z triedy určite odíde aj Ida.

 Ale zatiaľ je ešte tu, môže sa učiť a prinášať svetlo do Brakelovho nudného života. Brakel bol učiteľ telom i dušou. S ohromnou radosťou vštepoval vedomosti Karlovi a Ide, bolo to iné než učiť abecedu zmorené sedliacke decká. Občas mal pocit, že jeho jediným úspechom bude, ak mu na vyučovaní nezaspia.

„Priniesla si nám novú knižku, Ida? Alebo azda Anton?“

Na lavici pred najstarším synom Langeovcov ležala tenká knižočka – Cesty kapitána Cooka. Chlapec nevyzeral, že by ho ktovieako zaujala, to Ida už včera cestou do kostola nadšene vyrozprávala učiteľovi, že otec priniesol zo Schwerina novú knižku. Občas sa to stávalo, Jakob Lange sa zaujímal o exotické krajiny a usiloval sa získať pre túto záľubu aj synov. Na remeselníka, navyše prísneho luterána, to bolo dosť nezvyčajné a Brakel si pomyslel, že Lange pravdepodobne uvažuje o vysťahovaní. Kováč, uznávaný znalec koní, nemohol byť spokojný s tým, že v dedine nemá možnosť získať pôdu do vlastníctva a vždy si ju bude môcť len prenajímať. Ustavične sa prel s junkerom, takže bolo iba otázkou času, kedy ho pán vyhodí, hoci si jeho prácu veľmi cenil. V posledných desaťročiach sa mnoho luteránov vysťahovalo do Ameriky. Možno má aj Lange do budúcnosti také plány.

Anton Lange ľahostajne prikývol a prisunul knihu Ide. No tá ju nevzala a nezačala zápalisto opisovať spolužiakom, ale dívala sa na Karla – ten akoby sa nevedel rozlúčiť so školskou lavicou. Zmienka o knižke v ňom prebudila záujem. A on zasa očividne prebudil súcit v Ide.

„Ida,“ napomenul ju učiteľ.

Dievčina sa spamätala a zdvihla zrak. „Je to pozoruhodná kniha!“ vyhlásila. Keď Ida čítala, aj tí najväčší spáči so záujmom načúvali jej nežnému, jemnému hlasu. „Hlavným hrdinom je námorný kapitán, čo objavuje cudzie krajiny. Len si predstavte, pán učiteľ, knihu napísali v inom jazyku! Aby sme ju mohli čítať po nemecky, najprv ju museli preložiť!“ Ida ukázala meno autora – John Hawkesworth.

„Z gréčtiny?“ ozval sa Karl.

Chlapec bol úplne očarený. Už dávno mohol odísť, ale nová kniha mu pripomenula iné príbehy o námorných plavbách, ktoré im učiteľ kedysi rozprával.

Brakel pokrútil hlavou. „Nie, Karl, autor napísal knihu po anglicky. A nie je to epos ako Odysea, ale pravdivý príbeh. No teraz sa už musíš rozhodnúť, Karl. Ak chceš ostať, sadni si. Alebo...“

Karl podišiel k dverám. Naposledy preletel pohľadom triedu – zračila sa v ňom ľútosť so závisťou. Znežnel, iba keď sa pozrel na Idu, mal ju rád. Pri práci na poli sa občas zasníval a predstavoval si seba ako mladého muža, čo dvorí Ide Langeovej, založí si s ňou rodinu, každý boží večer sa k nej vracia a ona ho netrpezlivo vyčkáva. Predstavoval si, že deň čo deň počúva jej nežný hlas, a keď ráno otvorí oči, vidí jej mäkké, hladké vlasy a krásnu nežnú tvár. Sem-tam sa v ňom ozvali aj hriešne myšlienky, ale tie si Karl prísne zakázal. Vlastne by si bol mal zakázať aj tie nevinné predstavy o spoločnej budúcnosti s Idou – aj tak sa nikdy nesplnia. Aj keby mu opätovala náklonnosť – hoci zatiaľ tomu nič nenasvedčovalo –, otec by jej nikdy nedovolil vydať sa za syna nádenníka. Karl mu to vôbec nezazlieval, chápal to. Ani sám by predsa nemohol žiadať od Idy, aby žila tak ako jeho matka.

Jenschovci sa horko-ťažko držali nad vodou. Otec i matka celé dni dreli na poli u veľkostatkára alebo vykonávali iné práce. A oddnes sa k nim pridá aj Karl. Chlapi dostávali mzdu jeden fenig za hodinu, ale zamestnávatelia im často nezaplatili ani to a vyplácali ich v naturáliách. Keď dnes po desiatich hodinách hrdlačenia na poli skončí, asi ani on nedostane peniaze, iba vrecko zemiakov...

Hlavou mu vírili chmúrne myšlienky. Dnes ide na zemiačnisko k tesárovi Petrovi Brandmannovi – sám na to nemá čas a ani jeho synovia Ottfried a Erich to cez prázdniny zrejme nestihli. Karl sa čudoval, veď domkár mal sotva jutro pôdy, a aj to bolo rozdelené na zemiačnisko a zeleninovú časť, ktorú obrábala takmer výlučne Brandmannova rázna manželka. Karlovi to zaberie deň, nanajvýš dva. Nuž čo, Erich je ešte malý a Ottfried ani v škole nepatrí medzi najusilovnejších. Asi sa ktovieako neusilovali.

Zato Karl sa pustil do roboty s takou vervou, akoby si chcel vybiť zlosť na motyke. Odkedy mu otec oznámil, že viac nebude chodiť do školy, priam to v ňom vrelo. Vôbec mu neprekážalo, že má robiť, sám dobre vie, že rodina peniaze potrebuje. Tých pár hodín predpoludňajšieho vyučovania by ho predsa nezdržiavalo od práce – mohol to dobehnúť popoludní i večer, niečo by sa určite našlo. Čo na tom, že sa blíži zima. Vzdorovito hádzal vykopané zemiaky do koša.

Trvalo pol hodiny, kým sa ako-tak upokojil. Zotrel si pot z čela a zahryzol si do pery. Nemá právo zlostiť sa na otca. V kútiku duše mu dokonca musí dať za pravdu. V zime bude ťažké nájsť prácu aj za bieleho dňa. Slnko zapadá včaššie a včaššie sa končí aj práca na sedliackych dvoroch. A remeselníci pre nádenníkov aj tak robotu nemávajú. Všetko porobia sami alebo vystačia s jedným tovarišom. Po vyučovaní im pomáhajú vlastné deti, ktoré sa neskôr tiež učia remeslu. On sám sa však nikdy ničomu nevyučí...

Znechutene zaťal motykou do čiernej zeme a kopal ďalej. Jedinou nádejou by bol kňazský seminár, čo mu raz spomínal učiteľ Brakel. Lenže teraz je aj tomu koniec. Veľmi sa premáhal, no napokon sa mu oči aj tak zaliali slzami. Rázne si ich utrel. Chlapci neplačú. A dobrý kresťan musí pokorne prijať, čo mu osud nadelil...

Slnko už bolo vysoko. Vyučovanie sa skončilo a decká sa vracali domov popri Brandmannovom poli – väčšina sedliackych obydlí stála medzi dedinou a junkerovým zámkom. Domy, dielne a pozemky remeselníkov sa zasa sústreďovali v strede obce pri škole a kostole. Vyhňa Jakoba Langeho sa však nachádzala na samom konci dediny. Karl sa pristihol, že vyzerá Idu. Ak nepôjde okľukou, mala by ísť tadiaľto.

Netrvalo dlho a Karl zbadal jej súrodencov – vpredu veselo poskakovala Elsbeth a za ňou namosúrene kráčal Anton. Aj jeho teraz iste čaká robota na poli alebo prinajlepšom vo vyhni. Lange oddych neuznával a jeho deti sa nenadreli o nič menej ako deti nádenníkov. No aspoň mali pred sebou svetlejšiu budúcnosť...

Karl nemohol skryť sklamanie, že nevidí Idu, a odvrátil zrak. Pustil sa znova do práce, no vzápätí sa strhol – začul svoje meno! Niekto naňho zavolal jasným, nežným hlasom.

„Ida!“ Prudko sa obrátil a takmer sa usmial. Rýchlo sa však spamätal a nasadil akoby ľahostajný, no zachmúrený výraz primeranejší pre nádenníka pri práci. „Čo chceš?“

Nechcel byť nezdvorilý, celkom rád by sa s ňou pozhováral. No mrzelo by ho, keby mu zbadala slzy v očiach...

Ida mu niečo podávala. „Na, zabudol si si zošit.“

Karl sa nepohol z miesta. V skutočnosti si zošit nezabudol, lebo učiteľ Brakel vyzbieral zošity s domácimi úlohami ešte pred prázdninami. Keď odchádzal z triedy, ležal na kôpke s ostatnými zošitmi, no Karl sa neopovážil vypýtať si ho. A pritom si ho vždy strážil ako oko v hlave, veď kým mu ho minulý rok učiteľ nedaroval, nikdy nijaký zošit nemal.

„Dostal si jednotku,“ hlásila Ida. „Učiteľ vravel, že si mal najlepšiu úlohu...“

Nemohol odolať. Zatúžil naposledy uvidieť slovko výborne napísané Brakelovým výrazným rukopisom, červený atrament... Pristúpil bližšie, zložil si čiapku a nevdojak si uhladil strapaté plavé vlasy. Pred vyučovaním si ich ešte upravil vlhkou dlaňou, no teraz mu ich vietor celkom rozstrapatil. Mrzelo ho, že takto stojí pred dievčaťom, o ktorom sníval, hanbil sa za obdratú košeľu i široké špinavé pracovné nohavice.

Ida mu podala zošit. V tmavých šatách s bielou zásterkou bola veľmi pekná. Aj ona bola oblečená jednoducho, ale čisto a poriadne. Ida nemala staršie sestry, po ktorých by nosila oblečenie, a občas dostávala aj celkom nové veci.

„Povedala som učiteľovi, že ti ho prinesiem. Ja som...“

Nemôže sa predsa priznať, že po vyučovaní náročky vyčkávala, kým ostatní odídu, až potom sa spýtala učiteľa na Karlov zošit.

„Nemusela si,“ namietol chlapec priškrteným hlasom. „Veď ho už nepotrebujem.“

Ida sa pohrávala s dlhým vrkočom. „Myslela som si, že si ho budeš chcieť nechať,“ zatvárila sa smutne.

Karl si zrazu uvedomil, že Ida ho chápe. Aj jej sa v škole páči, a tiež bude musieť odísť, keď dovŕši trinásty rok.

Neubránil sa úsmevu. „Nemyslel som to tak,“ zamrmlal. „Ďakujem ti... naozaj ho chcem.“

Ida sklopila zrak. „Mrzí ma to,“ zašepkala.

Karl pokrčil plecami. „Čo sa dá robiť,“ odvetil. „Len škoda, že som si už nemohol vypočuť ten príbeh o kapitánovi Cookovi.“

Ida sa usmiala, oči sa jej rozžiarili. „Ach, to je úžasný príbeh!“ zvolala a Karl okamžite podľahol jej zvonivému hlasu. „Predstav si, v Anglicku majú takú spoločnosť, sú tam samí učenci a tí vypravili loď do južného Pacifiku, aby odtiaľ pozorovali hviezdy! Hviezdy, len si predstav! Vieš, čo to muselo stáť peňazí?“

„Veď hviezdy vidieť aj od nás,“ poznamenal Karl. „Načo sa plaviť do južného Pacifiku?“

„Možno tam žiaria jasnejšie,“ odvetila Ida. „A iste ich je tam oveľa viac – veď je to na opačnej strane zemegule... No to ešte nie je všetko! Kapitán mal aj inú úlohu, ibaže úplne tajnú! Na druhom konci zeme mali byť neznáme krajiny a on ich mal prebádať. Na jeho lodi boli vedci, čo skúmajú rastliny a zvieratá... Neveril by si, čo za čudesné zvery tam objavili! A aké nebezpečenstvá tam na nich číhali!“

Ida zápalisto rozprávala a jej úzke ruky s mozoľmi od záhradnej práce maľovali do vzduchu všetky tie čudesá. Karl sa na ňu fascinovane díval, smial sa a žasol, keď opisovala obrovské zajace, ktoré domorodci v novej krajine nazývajú kengurami, a pestrofarebné ryby žijúce pod obrovskými, nádhernými, ale iste aj nebezpečnými útesmi.

Deti celkom zabudli na čas i na fádne, bezútešné okolie, ktorému nepomohlo ani žiarivé jesenné slnko. Ida básnila o snehobielych plážach a palmách kníšucich sa vo vetre...

Do reality ich vrátilo hrkotanie voza ťahaného ťažkým chladnokrvníkom. Strhli sa, až keď začuli hlboký rozkazovačný hlas Jakoba Langeho.

„Ida! Kde toľko trčíš, preboha! Práve som vykrstil Antona, že ťa tak nepekne obvinil. Moja dcéra, vravím mu, sa po vyučovaní neponeviera, a už vôbec nie s oplanom, čo...“

„Len mi priniesla zošit!“ Karl sa opovážil brániť Idu. Tá len mlčky sklopila zrak a previnilo si zahryzla do spodnej pery. „Učiteľ jej to prikázal,“ tvrdil Karl.

Výhovorka mohla zísť na um aj Ide, no pri pohľade na prísneho otca stála ako obarená.

„Nevrav!“ výsmešne zvolal Lange. „Učiteľ poslal akurát moju dcéru, aby ti zaniesla zošit? Tomu predsa sám neveríš, Jensch! Syn mi povedal, že si dnes bol posledný raz v škole, tak načo by ti bol zošit?“

Lange zastal s povozom pri deťoch a zhora zlostne zagánil na otvorený zošit položený na samom vrchu koša plného zemiakov. Karl si ju zložil, aby sa mohol pozhovárať s Idou. Jakob Lange aj z kozlíka dovidel na učiteľovo písmo.

„Klame, a navyše je samoľúby!“ opovržlivo našpúlil pery. „Vystavuješ na obdiv jednotku, akoby to mohlo niečo zmeniť na mieste, ktoré ti určil Pánboh. Hanbi sa, Jensch!“

Karl vedel, že by sa patrilo pokorne sklopiť zrak. Veď aj Jakob Lange zamestnáva nádenníkov. Radšej by ho nemal zlostiť. No nemohol si pomôcť. Nazlostene teda odsekol.

„A odkiaľ vy viete, čo pre mňa Pánboh pripravil?“

Ida sa pri jeho slovách strhla a Karl si uvedomil, že sa bojí ešte aj toho, keď jej otcovi protirečí niekto iný. Postavením ho prevyšovala, no aj tak ju ľutoval.

Jakob Lange ho nepovažoval za hodného odpovede. Namiesto toho sa opäť obrátil na dcéru.

„Pri práci v záhrade budeš mať dosť času premýšľať o svojich hriechoch, Ida!“ prísne vyhlásil. „Iba čo tu postávaš a oberáš Pánaboha o drahocenný čas – a Brandmanna o pracovnú silu tohto fagana, čo sa tu podaromnici motá namiesto toho, aby kopal zemiaky. Môžeš si byť istý, že to ohlásim Petrovi Brandmannovi, chlapče, takže na plácu sa neteš! A teraz poď, Ida!“

Ida už na Karla ani nepozrela. So sklonenou hlavou vyliezla na voz, posadila sa a zvesila nohy. Karl sa najprv začudoval, prečo tak zvláštne sedí, no vzápätí pochopil. Keď sa voz rozbehol, akoby náhodou jej zo záhybu sukne vypadla tenká knižočka – Cesty kapitána Cooka. Karl ju zodvihol a na okamih zaváhal, či má utekať za vozom. Možno jej naozaj vypadla náhodou. No potom zbadal, že zdvihla hlavu a nebadane mu kývla.

Kniha Vysnívaná krajina sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>