Japonec Masahiko Shiraki (1965) sa so svojou slovenskou manželkou zoznámil v Austrálii. Na Slovensku žije už dlhé roky a svoje postrehy z našej krajiny sa teraz rozhodol pretaviť do knižnej podoby: Masahikovými očami (Ikar).
Vaše stĺpčeky pravidelne vychádzali vo víkendovej prílohe jedného denníka a v týždenníku. Čo vás viedlo k tomu, aby ste ich vydali knižne?
Svoje postrehy som publikoval od októbra 2002 do mája 2013. Celkovo ich bolo 533. Vždy som dúfal, že ich raz vydám v knižke. Nabádali ma k tomu aj moji čitatelia. A tak je tu kniha Masahikovými očami, výber z mojich stĺpčekov.
Vo svojom poslednom článku, keď ste sa lúčili s čitateľmi, ste pridali aj prirovnanie ku kvetu sakury, ktorý vie, kedy má odkvitnúť. Vnímate s odstupom času odchod z novinárskeho prostredia ako dobré rozhodnutie alebo vám žurnalistika chýba?
Už je to vyše roka, čo stĺpčeky nepíšem, ale to neznamená, že sa k písaniu ešte niekedy nevrátim. Dal som si pauzu na osvieženie, pripravoval som knižku, ilustroval som ju. Novinárom človek nikdy byť neprestáva. Je to životný štýl.
Nová kniha má názov Masahikovými očami. Keď ste si teraz čítali vaše články v celku, prezradíte nám, aký pohľad kniha prináša?
Keď som vyberal zo svojich stĺpčekov tie do knihy, s niektorými svojimi názormi som s odstupom času nie celkom súhlasil. Články vznikali postupne desať rokov a môj pohľad na mnohé veci sa počas nich formoval, menil. Bývam na Slovensku už dvanásť rokov s manželkou, ktorá je Slovenka, s jej slovenskými rodičmi a všetci naši kamaráti a známi sú Slováci. Po toľkých rokoch som už adaptovaný, zvyknutý, nie som už ten „Superjaponec“, akým som bol, keď som začal žiť na Slovensku a všetko bolo pre mňa nové a neznáme. Ale moje postrehy sú úprimné, autentické, v tom čase, keď vznikli, som cítil presne to, čo som napísal. A z tohto pohľadu je dnes kniha mojich stĺpčekov aj pre mňa celkom zaujímavým dobrodružstvom.
Diana Mašlejová
Foto Pavol Pekarčík
Informácie o nových knihách nájdete v Knižnej revue 13 (25. júna)!
- reklamná správa -
