Spisovateľka a novinárka Ivana Havranová napísala novú knihu poviedok s názvom Kaviarenské tajomstvá. Bohatým, poetickým jazykom, originálnymi novotvarmi a pútavým písaním zavedie čitateľov do slávnych i menej známych kaviarní.
V dvadsiatich príbehoch môžu nahliadnuť do bistier, ktoré si žijú svoj život, svoje i cudzie príbehy. Staré múry sú svedkami vášnivých debát aj milostných vyznaní známych spisovateľov, básnikov, hercov, ale aj študentov či barmanov. Vedia o láskach, rozchodoch aj úmrtiach, ale diskrétne mlčia. „Kaviareň je priestor plný nápadov, uvoľňujúcich sa z osudov ľudí, ktorí sa sem prichádzajú skryť a prežiť malý, krátky príbeh. A keďže som v nich sama prežila nejednu chvíľu, stali sa mojou inšpiráciou na napísanie týchto poviedok. Takmer všetky sú odpozorované zo skutočného života, takmer všetky sa udiali v skutočných kaviarňach,“ povedala Ivana Havranová. Kniha Kaviarenské tajomstvá vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT, nachádza sa aj v ponuke internetového obchodu iPark.s>>
Úryvok z knihy :
Poobzerala sa po kaviarni.
Stretnutie s partiou malo už bežať, ale vedela, ako frčí kaviarenský život. Nik nepríde načas. Dovlečú sa postupne, pomaly a s pocitom, že veď nejde o nič. Iba o pár panákov a káv a nejaké zaručene overené rozprávačky a informácie.
Kráčala kaviarňou a prechádzala povedľa stola Maríny Kráľovičovej s manželom, básnikom a novinárom Mirom Procházkom. Vysokým, šľachovitým chlapom s prísnym pohľadom a trochu zasrienenými vlasmi.
Marína si starostlivo miešala kávu, básnik so zabodnutým pohľadom do Romboidu študoval.
Ktovie, či číta seba, pomyslela si. Samožráčov, čo čítajú najmä seba, poznala možno viac ako tých druhých.
O stôl ďalej posedával muzikant a televízny moderátor Daniel Junas.
Pozdravili sa.
Bol to človek, s ktorým vypila nejednu kávu, prerozprávala nejednu hodinu. Vždy, keď sa s ním stretla, pripomenula si, ako Daniela vykradli a nemohol sa z toho dlho, veľmi dlho spamätať.
Nad dvere dám takú výstražnú trúbu, že keď sa niekto pokúsi vylomiť ich, rozjačí sa ako šialená a chlapec sa posere od strachu, vravel vtedy.
Za skleneným predelom v neveľkom separé sedela skupinka ľudí. Zrýchlila krok, aby bola čo najskôr s nimi.
Čau, Sabi, zakričal niekto keď sa konečne dostavila k takmer plne obsadenému stolu. Ti to trvalo! Meškáš najmenej pol hodinu! pokračoval hlas.
Čau, slušne odpovedala a zdravila tým všetkých. Aj tých, ktorí nepozdravili ju. Napokon... nemuseli. Zdraví vždy ten, kto prichádza alebo odchádza. Našla voľnú stoličku a sadla si. Ešte sa chvíľu hrala so zipsom na ľavej čižme a potom už zrakom skúmavo prebehla stôl.
No pekne, poznamenala. Kto to všetko vypije? Sme šiesti!
A šiesti, čo sa dnes chcú poriadne ožrať, nevypijú trinásť panákov? začula od vrchstola, a keď tam pozrela, poznámka jej bola jasná. Peťko. Peťko truhlík. Tichý chlapec, čo všade bol a všetko počul. No a pravdaže... aj všetko ovláda. Rozprával tak málo, že nikdy si nemohla vybaviť jeho hlas. Vedela, prečo málo rozpráva. Vyzeralo to veľmi intelektuálne, dumateľsky, pravda však bola taká, že bol „blbý“ ako tágo a zvolil taktiku neprezradiť sa. Keď mu na to došla, nemohla sa s týmto objavom nepochváliť, takže o Peťkovej tuposti vedeli už vari všetci.
Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou viac, ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako napr. Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Napísala dvanásť kníh, z toho päť poviedkových. Žije a tvorí v Bratislave.
-Reklamná správa-
