Viete si predstaviť, že sa váš život zmení v jedinej sekunde? Že naozaj prídete o všetko, čo ste mali, zostanete dlhodobo odkázaný na pomoc druhých a bez ich asistencie sa ani nenajete? Dokážete vôbec v takej situácii nájsť zmysel vlastnej existencie a nevzdať sa?
Ján Riapoš to všetko zvládol, a hoci po ťažkej nehode a dlhodobej rehabilitácii zostal pripútaný na vozíček, s úsmevom tvrdí, že mal vždy šťastie. Že sa v jeho živote vlastne nič nezmenilo, len spôsob prepravy.
Nemá tak celkom pravdu – stal sa naším najúspešnejším hendikepovaným športovcom, z paralympiád priniesol štyri zlaté medaily v stolnom tenise vozíčkarov, cestuje po celom svete, šéfuje Slovenskému paralympijskému výboru, prednáša na vysokej škole a aby toho nebolo málo, je tiež nekonvenčným motivátorom.
Chcete vedieť, ako zvládol najťažšie obdobie svojho života? Aký má recept na to, ako nepodľahnúť zúfalstvu a depresii? A prečo tvrdí, že mal vždy šťastie? Prečítajte si príbeh Jána Riapoša v knihe rozhovorov s novinárkou a spisovateľkou Evou Bacigalovou.
Ukážka z knihy Mal som (vždy) šťastie:
Boli ste počas havárie pri vedomí?
Mám výpadok možno tridsať sekúnd. Samotnú haváriu nikto nevidel, takže len dedukujem, aký bol jej ďalší priebeh. Náraz ma vymrštil z auta, zrejme cez predné okno a zrejme som preletel ponad celú cestu a dopadol na jej okraj. Som silno veriaci človek, takže som presvedčený, že to zariadil nejaký môj anjel strážny, lebo ma naozaj položil na krajnicu. Nie do stredu cesty, kde ma mohol niekto prejsť,
ani nie do priekopy, kde ma nemuseli vidieť. Ležal som na krajnici. Auto letelo ešte niekoľko sto metrov do poľa a skončilo úplne zdemolované. Od Nitry vtedy prichádzal vodič, ktorý videl ten rútiaci sa vrak. Zastal a aj privolal prvú pomoc.
Vy si udalosti z toho dňa tak podrobne pamätáte? Ľudská myseľ často vymaže hodiny pred aj hodiny po traumatizujúcom zážitku.
Pamätám si to so všetkými detailmi. Aj dnes mi stačí len ísť okolo miesta tej nehody a pocítim tú istú emóciu. Prežívam ju dennodenne, stačí si len mozog naladiť do tej frekvencie. Alebo stačí malý impulz, napríklad, že je znova február, Valentín, alebo zacítim vôňu, ktorú som vtedy cítil. V Medžugorí som objavil ľalie s nádhernou vôňou, vždy keď ju zacítim, viem, že niečo medzi nebom a zemou naozaj existuje. Mozog si to zapamätá a spustí vám v hlave sériu obrázkov ako z Felliniho filmu. Viem sa napríklad takto pocitovo preniesť aj do detstva. Raz u nás napadlo za hodinu dva metre snehu a ja som sa sám vracal zo škôlky domov. Toho snehu bolo toľko, že som nevládal kráčať. Brodil som sa, vyhrabával sa z neho. Trvalo to strašne dlho. Domov som prišiel ako snežný muž, premrznutý na kosť. Keď ma prastará mama zbadala, rovno ma vyložila na pec a začala kúriť, aby som sa rozmrazil. Aj dnes, keď padá sneh, viem si vyvolať ten pocit chladu.
Vnemové spomienky zachytené čuchom, sluchom alebo emóciou v nás tuším zotrvávajú dlhšie a intenzívnejšie ako naučené informácie. Vraciate sa takto aj do svojich pocitov pri nehode?
Áno, ten mechanizmus je rovnaký. Keď príde podnet do mozgu, cítim tú chvíľu, ako zatváram oči v presvedčení, že to bude len na zlomok sekundy. Otvorím ich a vidím zákrutu a auto v priekope. Potom je čierňava a potom som sa prebral na ceste.
Čo sa udialo počas tridsiatich sekúnd výpadku vo vašom vedomí?
Neviem, preto sa môžem len dohadovať, ako som naozaj vypadol z auta. Už si nepamätám ani tvár človeka, čo ma tam našiel, ale pamätám si všetky slová, ktoré som mu hovoril. Vravel som mu: „Prosím vás, otočte ma, lebo mi je strašná zima a nevládzem sa pohnúť.“ A on povedal: „Nemôžem vás otáčať, možno máte poranenú
chrbticu. Už som volal záchranku zo Zlatých Moraviec, prídu po vás.“ Aj tu som mal obrovské šťastie, lebo s pacientom pri takomto úraze sa nesmie hýbať a ten dobrý človek to vedel. Potom prišla záchranka s mladým lekárom, dodnes neviem, ako sa volal. Neviem ho ani popísať, ale keby som ho znova videl, asi ho hneď spoznám.
Vy teda ani netušíte, kto vám vtedy zachránil život?
Nie, nebolo to ani v policajných záznamoch, žiadne meno, adresa, číslo telefónu. Jednoducho „bola privolaná hliadka“. Musel by som dnes dať do novín výzvu, že hľadám človeka, ktorý ma 14. februára 1993 našiel ležať pri ceste kúsok od Zlatých Moraviec. Nemohol som to vtedy ani zisťovať – nasledujúcich deväť mesiacov som strávil v Kováčovej len hýbaním hlavou a pozeraním do stropu.
