Nina je vysokoškoláčka a nedávno jej zomrel milovaný otec. Práve stretla sympatického, trochu tajomného mladíka, ale čoskoro sa ukáže, že ich stretnutie na autobusovej zastávke nebolo náhodné. Jared ju totiž pozná lepšie než najbližší priatelia z internátu. Preskočí medzi nimi iskra, lenže Jared akoby sa obával naplno prejaviť svoje city, pretože táto láska je z kategórie zakázaných...
Nina milovala svojho otca, obdivovala ho a mala pred ním rešpekt. „Zbožňovala som ho. Bol pre mňa bohom,“ tvrdí. No jedného dňa sa dozvie čosi, čo vôbec nečakala.
Pozrite si TRAILER ku knihe Prozreteľnosť:
Táto kniha pošteklí vašu zvedavosť, niekomu zlomí srdce a po dočítaní si mnohé ženy budú želať, aby aj ony mali svojho Jareda! Novinka Prozreteľnosť je typom knihy, ktorú nebudete schopní odložiť, kým ju nedočítate do poslednej stránky. Paranormálna romanca, ktorej nechýba akcia, napätie, romantika.
Ale poďme späť k príbehu – Ninu na ulici osloví neznámy muž a pýta od nej dokumenty o prevode časti otcovho rozsiahleho majetku. Po vyhrážkach od bývalých otcových spoločníkov sa Nina dozvedá, že otec v skutočnosti žil dvojakým životom. Hoci to znie neuveriteľne, zaplietol sa do nebezpečnej hry so samotným peklom. Temný vojvoda sa dožaduje niečoho, čo im vzal, a Nina spočiatku nemá ani potuchy, o čo ide.
Ochrániť ju môže iba Jared, ktorý má neuveriteľné, priam nadľudské schopnosti a s ktorým ju spája viac než priateľstvo. A Nina sa narodila, aby ju zachránil...
Novinka Prozreteľnosť vychádza pod novou vydavateľskou značkou YOLI – na krídlach príbehov. Je určená pre mladých čitateľov a ponúka hity a bestsellery zo sveta fantasy, dystopie, či romance.
Prečítajte si úryvok z novinky Prozreteľnosť.
Dcéry zvyčajne mávajú pred otcami rešpekt. Buď ich pokladajú za hrdinov, alebo ich tak nesmierne obdivujú, že im žiaden iný muž nesiaha ani po členky. Ja som k otcovi cítila viac než úctu, oddanosť či lásku – zbožňovala som ho. Bol pre mňa bohom.
V jednej zo spomienok z útleho detstva ho vidím stáť v kancelárii pred dvoma mužmi so sklonenými hlavami, čosi im hovoril, ale zmyslu slov som nerozumela. Jeho názor bol vždy konečný a nemenný. V mojich očiach víťazil aj nad smrťou.
No keď som štrnásteho decembra zdvihla telefón, ilúzia otcovej všemocnosti sa rozplynula.
„Nezostáva mu veľa času, Nina,“ vzdychla mama. „Mala by si prísť.“
Mobil som položila vedľa seba na posteľ, silou vôle potláčala trasenie rúk, aby mi nevypadol na dlážku. V posledných týždňoch som žila v inom vesmíre, jedna Jóbova zvesť za druhou. Začalo sa to tým, že ma z nemocnice informovali o otcovej autonehode. Moje číslo bolo v jeho telefóne prvé v zozname hovorov, a tak mi pripadla hrozná povinnosť oznámiť to mame. V posledných dňoch otcovho života, keď správy o jeho nezlepšujúcom sa stave vystriedali opatrné náznaky, aby sme sa pripravili na najhoršie, bola som vďačná, že úlohu posla zlých novín na seba prebrala mama.
Ako v sne som prešla internátnou izbou po kabát a kľúče. Bolo to také obyčajné. Mizerný začiatok rozlúčkovej cesty za otcom. Kráčala som k autu oplakávajúc dovtedajší všedný život, ktorý sa mi teraz zdal na kilometre vzdialený.
Otec sa vyšplhal na čelo lodného priemyslu. Vládol mu železnou päsťou, no ja som poznala jeho vľúdnu stránku. Rušil dôležité stretnutia, len aby prijal moje bezvýznamné telefonáty, bozkával mi škrabance, ktoré som mu otŕčala, a v jeho rozprávkach to bola princezná, čo zachránila princa. Teraz však bezvládne ležal na posteli v obrovskej rodičovskej spálni a chradol.
Na prízemí nášho domu ma privítala Agáta, naša gazdiná: „Zlatko, mama ťa čaká na poschodí. Ponáhľaj sa.“
Vzala mi kabát. Keď som kráčala po schodoch, napínalo ma.
Vstúpila som do izby, otcova ošetrovateľka sa prešmykla popri mne von. Pri pohľade na jeho tvár som zaťala zuby. Sivá pokožka sa leskla od potu, bradu zvyčajne oholenú nahladko lemovalo tmavé strnisko, pery vysušené. Mama sedela pri ňom a prihovárala sa mu tichým upokojujúcim hlasom. Hrudník sa mu pri každom namáhavom nádychu prudko nadvihol, tlmené pípanie a bzukot púmp a monitorov tvorili zvukovú kulisu k mojej najhoršej nočnej more.
Nohy mi ako pri každej návšteve od nehody zostali prikované k drevenej dlážke. Nevládala som sa pohnúť.
Mama zdvihla hlavu, v očiach mala bolesť a únavu.
„Nina,“ oslovila ma. „Poď sem, dievčatko.“ Kývla na mňa, ale nohy ma neposlúchali. Mama vzdychla a vykročila ku mne s natiahnutou rukou, no ani keď ma chytila za plecia a jemne potiahla, neodtrhla som zrak od otca, márne sa pokúšajúceho o nádych. Po niekoľkých zdráhavých krokoch mi nohy opäť vypovedali poslušnosť.
„Viem, ako ti je,“ zašepkala mama.
Odliepajúc päty od dlážky, dala som sa odviesť k posteli. Túžila som otcovi pomôcť, ale jediné, čo sa dalo robiť, bolo čakať na koniec jeho utrpenia.
Mama ho potichu oslovila: „Jack, drahý, Nina prišla.“
Chvíľu som sa bezmocne dívala, ako zápasí s dychom, potom som sa k nemu sklonila a zašepkala mu do ucha: „Som tu, ocko.“
Dych sa mu zadrhol, zamrmlal niečo nezrozumiteľné.
„Nerozprávaj. Odpočívaj.“ Roztrasenými prstami som ho chytila za ruku: „Zostanem pri tebe.“
„Cynthia?“ Zavolal z kúta spálne na mamu otcov právnik a priateľ Thomas Rosen. S bolesťou pozrela na otca, objala ma a potichu vykročila k Thomasovi. Zhovárali sa tak potichu, že neprehlušili zvuk prístrojov, ku ktorým bol otec pripojený. Znova sa namáhavo nadýchol. Odhrnula som mu šedivé vlasy z vlhkého čela.
„Nin...“ preglgol. „Nina.“
Pohľadom som zablúdila k mame zahĺbenej do rozhovoru, v jej tvári som hľadala aspoň stopu nádeje. Vyčítala som z nej len žiaľ, preniesla som pohľad znova na otca a pripravila sa na rozlúčku.
„Ocko...“ zlomil sa mi hlas. Zatvorila som oči, z celej duše som si priala zmierniť jeho utrpenie. Trhane som vydýchla a začala odznova: „Mala by som ti povedať, že je to v poriadku... Že tu kvôli mne nemusíš zostávať. Ale nemôžem.“
Dych sa mu spomalil. Počúval ma.
„Nechcem, aby si odišiel. Želám si, aby si sa uzdravil, no viem, že si vyčerpaný. Ak sa ti chce spať... pochopím to.“ Kútiky úst sa mu zachveli v jemnulinkom úsmeve.
Očami som sa smutne usmiala. „Budeš mi chýbať, ocko. Tak veľmi mi budeš chýbať.“ Sťažka som vzlykla. Otec vtiahol do pľúc vzduch, no tentoraz to znelo inak. Všetka sila ho opustila.
Pozrela som na mamu. Sledovala ma nešťastnými očami plnými sĺz. Otec sa ešte raz zhlboka nadýchol a pomaly vydýchol. So zvyškami kyslíka z neho odchádzal život. Pripomenulo mi to deravú pneumatiku, z ktorej uniká vzduch. Telo sa mu uvoľnilo, oči rozostrili a stratili iskru.
Kým som prechádzala pohľadom po jeho pokojnej tvári, ošetrovateľka stíšila neprerušovaný tón kardiografu. Otec zomrel, toto poznanie mi búšilo v spánkoch. Zovrelo mi vnútro, ruky a nohy akoby patrili komusi cudziemu. Kývla som hlavou a usmiala sa. Otec prijal, čo som mu povedala, a odišiel.
Thomas mi stisol plece a potom podišiel k čelu postele. Ruku položil otcovi na oči a zašepkal krásne slová v hebrejčine. Sklonila som sa k otcovi a objala ho. Prvý raz v živote mi objatie neopätoval...
-Reklamná správa-
