Mladá vdova po markízovi Alexandra Morleyová nešťastne investovala a hrozí jej, že príde nielen o všetky peniaze, ale aj o miesto v najvyšších londýnskych kruhoch. A tak sa rozhodne odísť na taliansky vidiek a prečkať tam najhoršie časy v nádeji, že sa jej finančná situácia zlepší. Vyjde jej tento úskok? Láska totiž na nás číha kdekoľvek a nie vždy jej dokážeme odolať, hoci vieme, že nemusí byť bez následkov...
Dáma nikdy neklame je pôvabná historická romanca z viktoriánskeho obdobia. „Vynikajúci román, v ktorom sa autorke podarilo skĺbiť nevšednú zápletku, príťažlivé, nekonvenčné postavy, nebezpečenstvo, vášeň a lásku do výnimočného príbehu,“ chváli knihu Romance Junkies.
Alexandra nahovorí na ročný pobyt v čarovnom Toskánsku aj sestru a sesternicu. Prenajmú si starobylý hrad, ktorý sa však úplnou náhodou stane dočasným domovom aj troch anglických džentlmenov. Úspešný a bohatý vynálezca Finn Burke si zaumieni stráviť rok v ústraní, ďaleko od spoločnosti žien, a k rovnakému záväzku donúti aj svojich priateľov – vojvodu z Wallingfordu a jeho brata. Finn sa chce sústrediť na svoj najnovší vynález, no plány mu skríži tvrdohlavá krásavica Alexandra...
Americká spisovateľka Juliana Grayová začala písať pomerne nedávno, no napriek tomu si už získala veľkú čitateľskú popularitu aj uznanie odbornej verejnosti. Na svojom konte má zatiaľ okrem piatich historických romancí aj dva romány pre ženy, ktoré vydala pod pseudonymom Beatriz Williamsová.
Prečítajte si úryvok z novinky Dáma nikdy neklame.
Alexandre bolo jasné, že mala po večeri podľa očakávaní odísť. Muži sa naisto domnievali, že odíde s Lilibet a Abigail, ktoré šli na poschodie uložiť zívajúceho chlapca do postele. Angličanky mali jednoducho vo zvyku dovoliť chlapom užívať si brandy, cigary a rozhovory o politike, hoci aj v preplnenom vidieckom hostinci niekde v Taliansku.
Dnes večer však neodišla. Odjakživa túžila zostať a zhovárať sa o politike. Koniec koncov, bola už vdova, nachádzala sa ďaleko od anglických salónov a v hostinci sa podávala grappa. Abigail jej navyše pri pečenej toskánskej husi prezradila, čo objavila v stajni, a Alexandra si hneď spomenula, na čo Phineas Burke v súčasnosti sústreďuje svoju geniálnu myseľ. A do čoho vkladá peniaze.
Do kočov bez koní.
Mala pocit, že jej ho v núdzi zoslal sám Pánboh.
Po večeri teda zostala sedieť na mieste. Len čo Lilibet vyšla na prvé odpočívadlo, obrátila sa k Phineasovi Burkovi a s provokatívnym úsmevom prehodila: „Povedzte, pán Burke, čo vás privádza do tejto odľahlej divočiny? Nečudujem sa výstrelkom Wallingforda a Penhallowa, ale vy ste podľa mňa racionálny človek.“
Skúmavo sa na ňu zadíval ponad stôl, akoby sa usiloval preniknúť jej hlbšie do mysle. „Tú istú otázku by som mohol položiť ja vám, lady Morleyová.“
„Nie, nie, takto to nepôjde. My dámy smieme mať svoje tajomstvá. Je to naše privilégium.“ Prinútila sa hľadieť mu do očí a vytrvať. „Vy muži nám, žiaľ, musíte povedať všetko. Nič si nesmiete nechať pre seba. Vravte, som celá bez seba od zvedavosti. Cestujete po Európe? Hľadáte stratenú renesančnú maľbu? Alebo má Wallingford v Taliansku kontesu s dieťaťom?“
„Uráža ma, ak si myslíte, že by som mohol byť taký neopatrný,“ zamrmlal vojvoda.
Alexandra naňho s úľavou pozrela. Väčšina žien sa mohutného lakonického vojvodu obávala, no ona pri ňom už dávno nedávala najavo nervozitu. Keď človek zistí, aký je ten druhý v skutočnosti, začne sa mu zdať obyčajný ako hlina a zhruba rovnako príťažlivý.
Sedela na stoličke a prstami prechádzala po cínovom pohári s poslednými zvyškami zakaleného vína od hostinského. Bolo silné, trpké, dráždilo ju na jazyku. Chcela, aby jej vydržalo čo najdlhšie. „Hovorí sa všeličo, Wallingford. Neviem, čomu mám veriť.“
„Ubezpečujem vás, lady Morleyová, nejde o nič vzrušujúce. Naším cieľom je štúdium, nič viac.“
Zasmiala sa. „Štúdium? Hlúposť! V prípade pána Burka by sa tomu ešte dalo uveriť, ale čo sa týka vás dvoch...“ Obzrela sa na lorda Rolanda. „Štúdium čoho, vaša milosť? Whistu? Rímskych orgií?“
„Pravdaže nie.“ Vojvoda si oprášil rukáv. „Keby sme mali v pláne orgie, lady Morleyová, naisto by sme vás prizvali.“
Alexandre vošla do tváre horúčava a v duchu si poriadne vynadala. Myslela si, že vo svojom veku sa už nebude červenať. A navyše pri takej hrubej a neférovej poznámke!
„Preboha, Wallingford,“ zamrmlal Burke a tresol vínovým pohárom o stôl.
„Si akýsi drsný, braček.“ Penhallow zdvihol zrak a zatváril sa, akoby ho čosi vytrhlo zo zamyslenia.
Vojvoda pokrčil plecami. „Ospravedlňujem sa.“
Alexandra sa spamätala. „Nepresvedčíte ma, že máte čisto akademické ciele. Len pred niekoľkými týždňami som sa dopočula, že...“
„Určite je to pravda. Nepochybne.“
Predklonila sa. „Mám vari uveriť, že ste po desiatich či dvanástich rokoch zanechali hýrivý život a išli hľadať filozofické pravdy? Do Talianska?“
„Samozrejme, znie to nepravdepodobne, ale je to tak,“ odvetil Wallingford.
„Dohodli sme sa na prísnom rozvrhu pozostávajúcom zo štúdia a cvičenia. Nijaké mestské neresti,“ dodal hlbokým hlasom Burke.
Alexandra preniesla pohľad z jedného muža na druhého. Ako veľmi sa od seba odlišujú! Jeden je tmavý a cynický, druhý bledý a jemný. „Predpokladám, že váš pobyt súvisí s letnou výstavou motorov v Ríme, nemám pravdu? Venujete sa tejto oblasti, však, pán Burke?“
Vytreštil na ňu sýtozelené oči a zatváril sa prekvapene. „Odkiaľ to viete?“
Pokrčila plecami. „Aj ja sa o ne zaujímam. A vy, Wallingford? Pomôžete pánu Burkovi v dielni?“
„Bože, len to nie.“ Vojvoda sa zatváril zhrozene. „Budem sa venovať oveľa intelektuálnejším činnostiam.“
„Naozaj?“ Vyčarila milý úsmev. „Kúpite si mozog hneď alebo si ho budete prenajímať vždy iba na mesiac?“
„Veľmi smiešne, milady.“
„Alebo sa rozhodnete ušetriť a budete sa s Penhallowom deliť o jeden.“
Lord Roland zdvihol zrak a žmurkol na ňu. „Na to ani nepomyslite! Mimochodom, mozog je zvláštna, zákerná vec. Len sa pozrite, čo spôsobil tuto úbohému Burkovi.“
Zasmiala sa. „Veru. Vďaka nemu je z vás najlepší.“
Len čo jej tie slová vyšli z úst, najradšej by ich vzala späť. Všetci traja znehybneli a upreli na ňu zrak. Burke si pritískal pohár k perám a Wallingford dvíhal obočie.
Skvelé. Prečo to povedala, dofrasa?
Odkašľala si. „Nestrácajte nádej, Penhallow. Wallingford vám ho možno požičia každý druhý štvrtok výmenou za vaše čaro a zmysel pre humor, čo sa mu naisto nesmierne zíde. Prezraďte, koľko sa tu zdržíte?“
„Rok,“ vyštekol vojvoda.
Rok.
Stuhla. „Vravíte rok?“
„Áno.“
Premerala si všetkých troch. Na ich tvárach sa zračila dokonalá úprimnosť. Po chrbte jej prebehol mráz, no rozhodla sa nevšímať si ho. „Ide vám to,“ prehodila veselo. „Skoro ste ma dostali.“
„Neuťahujem si z vás, drahá lady Morleyová. Koniec koncov, ako ste pred chvíľou poznamenali, nemám zmysel pre humor.“
„Haha. Zhovárali ste sa so slečnou Harewoodovou? Alebo s lady Somertonovou?“
„Netuším, na čo narážate,“ vyhlásil Wallingford unudeným tónom.
Srdce jej tĺklo až kdesi v hrdle ako varovný signál. Určite to nie je náhoda, alebo áno? Prezradil niekto Wallingfordovi, aké majú plány? Kto? Kto ešte o nich môže vedieť?
S námahou prehovorila pokojným tónom: „Vravíte rok. Rok štúdia filozofie. To je čudné!“
„Čudné?“ zopakoval Penhallow. „Prečo? Súhlasím, náš plán je číre bláznovstvo. Priam šialenstvo! Som tu len preto, lebo chcem vidieť, ako hrozne sa to skončí. Ale prečo vravíte, že je to čudné?“
Kniha Dáma nikdy neklame sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk za zvýhodnenú cenu>>
