Charizmatický básnik Walt Whitman (1819 – 1892) sám seba znázorňoval na portrétoch a obálkach svojich kníh ako bieleho tajomného starca plného vitality. V tomto autosugestívnom poňatí plnom prírodných síl a hedonistického mysticizmu je zobrazený aj na obálke slovenského prekladu jeho básne Spev o mne (Skalná ruža, preklad Juraj Kuniak). Je súčasťou monumentálnej zbierky Steblá trávy, ktorá položila základy modernej poézie.
Jeden z najvýznamnejších básnikov americkej literatúry Walt Whitman sa snažil život nielen prijímať, ale aj hľadať v jeho rôznorodosti („sú ešte milióny sĺnk, som iba svedkom a čakám“), a tak napĺňal básne životnou esenciou a vôňou. Jeho verše sú podľa Roberta Hassa „o fantázii a prírode, o vzťahoch človeka k týmto silám, meditatívne s prekvapujúcimi zvratmi“. Usiloval sa nájsť obsah búrlivého telesného zmyslu pre život („do očí bijúce slnko, nepotrebujem tvoju páľavu – ustaň, osvetľuješ len povrchy, ja vládnem povrchom aj hĺbkam“).
Keďže Whitman vyrastal na vidieku, jeho najsilnejšou inšpiráciou bola príroda. Vo svojich básňach nachádzal oporu práve v prírodných živloch, ale aj rečníctve a hudbe. Vo veľkej miere to súviselo s inšpiráciou romantizmom a jeho ideou naturizmu, aj keď sa k tomuto literárnemu smeru priamo nehlásil. Zároveň však bol i nadšeným čitateľom filozofických traktátov a esejí Ralpha Walda Emersona. Zo všetkého najviac obdivoval veľkosť diela gréckych filozofov (predovšetkým Platóna), oceňoval ich snahu o zachytenie mravnosti univerza. Aj keď sám seba považoval za veriaceho človeka a s najväčšou pravdepodobnosťou bol ovplyvnený učením kvakerov a protestantov, náboženstvo prijímal kriticky. Odmietal jeho elitárstvo a hľadal skôr všeobecnú univerzálnosť.
Whitman rád a často využíval jazyk ulice, takzvaný „bľabot dlažby“, pretože okrem vrúcneho vzťahu k prírode bol i typickým flanérom. Aj v tejto básni je jeho jazyk mimoriadne rozmanitý a bohatý na reč rôznych povolaní. Pravidelne chodieval do knižnice, aby si pomocou slovníkov rozširoval vlastnú slovnú zásobu. Hravosť jazyka súvisí priamo s dobou, v ktorej autor písal, keďže v 19. storočí nastal prudký rozmach gramotnosti. Snažil sa tiež povzniesť národnú slovesnosť. Ako básnik pociťoval zodpovednosť za spoločenské vlastníctvo jazyka, ktorý bol pre neho médiom aj hlavnou platformou. Veril, že slová majú magickú silu zvratu premietajúcu sa aj do konania ich užívateľov – básnikov.
Verše z knihy Spev o mne citlivo preložil do slovenčiny Juraj Kuniak. Opieral sa o poslednú verziu amerického básnika Roberta Hassa a Paula Ebenkampa: „Najneočakávanejšou črtou básne bola jej základná technika. Predstavuje jeden z prvých rozsiahlych experimentov vo voľnom verši v anglickom jazyku.“ Whitmanove verše sú „bohaté na súzvuk samohlások“, zvláštne posuny v intonácii predurčujú ich charakteristický ráz a výsledné tempo kolíše vďaka rozdeleniu očíslovaných častí.
Daniel Hevier ml.
Viac recenzií nájdete v Knižnej revue 7 (vychádza 2. apríla)!
