Knižky o Júliusovi Satinskom (1941 – 2002) majú celkom slušnú tradíciu: v roku 2003 vydal Ikar titul Momentálne som mŕtvy, zavolajte neskôr, potom to boli Listy z Onoho sveta, pred časom vo Vyd. Slovart a Edition Ryba vyšli Expedície 1973 – 1982...
Nuž a aktuálne do tejto spomienkovej rieky znovu vkročil Slovart knihou Listy Oľge, ktorá eleganciou spracovania, kombináciou decentného farebného podania s nápaditým dizajnom určite zaujme porotu Najkrajších kníh Slovenska 2013, ako sa to vlastne stalo aj s Expedíciami...
Tvorí ju chronologicky zoradená výmena listov známeho herca a jeho prvej manželky, baletky a prekladateľky, Oľgy Lajdovej (1943 – 1985) od roku 1962 do roku 1965, ktorý predchádzal ich sobášu. Do konečnej podoby texty zostavila Satinského dcéra z druhého manželstva Lucia Satinská so zachovaním obsahovej i jazykovej autenticity: tú podčiarkuje aj zalomenie strán, kde sa často vyskytnú reprodukované rukopisy, obrázky, známky, pohľadnice či telegram.
Áno, ide o ľúbostnú korešpondenciu, a tak sa asi nevyhneme otázke, či je vôbec namieste zverejňovať intímnu oblasť života, vyvŕtavať to spod desaťročí a ukazovať na verejnosti. Lucia Satinská na prezentácii v kníhkupectve Panta Rhei v Bratislave i na Bibliotéke v rozhovore s Dadom Nagyom upozornila, že výčitky by sme v tomto zmysle nemali mať: „Julo bol exhibicionista a extrovert, neprekážalo by mu to!“
Navyše je tu ešte o čosi hlbší semiotický aspekt dnešného vnímania celej korešpondencie. Technicky sme totiž dospeli do štádia, keď si papierové listy nepíšeme – starý spôsob nahradili e-maily, sms a sociálne siete. Komunikácia je rýchlejšia a uznáte, že sa z nej dosť intenzívne vytráca štýl a aj čosi materiálnejšie: esencia pozvoľného písania perom pritlačeným o papier, tiché chvíle atramentových viet nahrádzajú kliky klávesníc a vlastné tempo i písmo dnes supluje frekvencia úderov prstov a povedzme Times New Roman...
Keď sa však zahĺbite do tejto korešpondencie, osloví vás živý epištolárny štýl; v podaní Júliusa Satinského humorne teatrálny, v podaní Oľgy Lajdovej striedmejší, civilnejší, ale pritom neraz možno aj nechcene aforistický. Kým z listov Satinského cítiť pôžitok, s akým ich komponoval, Oľga Lajdová je na tom s písaním opačne, dokonca si povzdychne: „Ja asi zomriem na diagnózu písania listov.“ Aj tento úsmevný kontrast evokuje literárnosť. Dvaja mladí ľudia z konkrétneho času akoby v terajšom našom čítaní písali až tam niekde zo zašlého obdobia literárnej klasiky, keď sa patrilo pekne osloviť, rozpísať udalosti a adekvátne svoj list ukončiť, popritom ho občas rozsvietiť lyrikou: „stačí slovo a zmiznem v modrú diaľ“. Spôsob korešpondencie, štýlovo i technicky, nás pokúša prejsť z danej reality k fikcii, knihu čítame ako príbeh dvoch zaľúbencov...
Radoslav Matejov
Recenziu môžete dočítať spolu s ďalšími info o nových knihách v Knižnej revue 24 (vychádza 27. novembra)!
Knihu Listy Oľge nájdete v internetovom kníhkupectve iPark.sk so zľavou 20%.
-reklamná správa-
