Gabriela Futová (1971) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2002 je metodičkou pre prácu s deťmi a mládežou v Knižnici P. O. Hviezdoslava v Prešove. Debutovala v roku 2000 knihou Naša mama je bosorka!, po ktorej nasledovali tituly Hľadám lepšiu mamu, Štyri kosti pre Flipra, Dokonalá Klára či Poškoláci. Spolu s Romanom Bratom napísala Zmätené dvojičky zo slepej uličky a Chlapci padli z višne, dievčatá z jahody.Obľúbená autorka vdýchla humor a nadhľad aj svojej najnovšej knihe Nejdem a basta! (SPN – Mladé letá 2013).
Ste jednou z mála slovenských autoriek, ktoré píšu výlučne pre deti a mládež. Bolo to vždy vaším zámerom?
Písanie pre deti nebolo mojím zámerom. Pôvodne som chcela tvoriť bestsellery pre dospelých a naivne som si myslela, že budem slávna a bohatá. Potom som však dostala nápad na knihu Naša mama je bosorka a zistila som, že práve písanie pre deti je pre mňa to pravé orechové. Na slávu a bohatstvo som nejako zabudla.
Necítite sa preto tak trochu ako večné dieťa?
Priznám sa, že kedysi som sa stále cítila ako dieťa. Ale čím som staršia, tým menej tým dieťaťom dokážem byť, pretože ma v jednom kuse ubíjajú a frustrujú mnohé okolnosti.
Napísali ste vyše tucta čitateľsky úspešných kníh. Zaujímavé je, že ide zväčša o reálne príbehy bez abstraktných, rozprávkových postáv. Čím to je?
Je to tým, že sám život prináša také neuveriteľné príbehy, že si ani nemusím veľmi vymýšľať. A ešte je to spôsobené aj tým, že keby som si vymyslela vlastný fantastický svet, mala by som po chlebe. Medzi tými, čo ma poznajú, som totiž známa svojou neuveriteľne zlou pamäťou.
Nemáte teda chuť „zabŕdnuť“ aj do sveta škriatkov, víl, obrov či strašidiel?
Raz som už zabŕdla. V šlabikári pre prvákov, na ktorom som spolupracovala. Vymyslela som si tlačiarenského škriatka Hupsa, ktorý robí voloviny. A o Hupsovi je aj rukopis určený takisto prvákom, ktorý je však ešte stále v mojej zásuvke.
Hlavnými postavami vašich próz sú zväčša školáci a školáčky, nezbední, hraví, s prvými problémami. Podľa čoho si vyberáte ich príbeh a skladáte ich osobnostné črty?
Stačí mi stretnúť zaujímavé dieťa s nezvyčajnými záľubami. To ma dokáže naštartovať. Kvôli mojej pamäti je pre mňa jednoduchšie písať o niekom, koho poznám, hoci aj úplne zbežne, lebo pri dotváraní charakteru postavy sa nemusím vracať k textu. Jednoducho si spomeniem na tú osobu. Veľa vecí si vymýšľam, ale základ je väčšinou vždy v konkrétnom dieťati.
Detstvo väčšinou vnímame ako bezstarostné obdobie. Chápete ho tak aj vy?
Detstvo podľa mňa vôbec nie je bezstarostné obdobie. Deti majú starostí vyše hlavy, aj keď, pravda, zvyčajne nemusia riešiť otázku prežitia, bývania, jedenia a podobne. Nemusia sa zaoberať politikou a inými hnusnými vecami, ale aj tak to nemajú ľahké. Veď už len problém vzťahov – s kým sa kamarátiť, s kým nie, učenie, záujmy. Niekto s tým problém nemá, iný áno.
Detské trápenia napriek tomu mnohí dospelí podceňujú. Predpokladám, že vy ich beriete vážne...
Detské trápenia beriem skutočne vážne, pretože dieťa často nevidí všetky súvislosti, nemá odžité skúsenosti na to, aby vyriešilo niečo, čo ho sužuje. Preto je veľmi dôležitá komunikácia. To, čo je nám dospelým niekedy na smiech, môže pre dieťa znamenať neprekonateľnú prekážku. A hlavne vtedy, ak sa nemá s kým poradiť.
V knihách Hľadám lepšiu mamu či Lepší otec v hrsti ako kamoš na streche citlivo prenikáte do psychiky dieťaťa, ktoré túže po pochopení a láske. Tento motív sa objavuje aj v mnohých ďalších príbehoch. Skrýva sa za ním hlavné posolstvo vašich diel?
Pochopenie a láska sú tie najdôležitejšie veci, bez ktorých by nemal vyrastať žiadny človiečik. Tam, kde sú, prekonávajú sa aj problémy ľahšie, život je krajší a jednoduchší. Keď sa niekedy zamýšľam nad tým, čo všetko si ľudia navzájom dokážu urobiť, ako si dokážu zámerne škodiť a ubližovať, je mi strašne smutno a upadám do depresií.
Diana Mašlejová
Foto Roman Pavlík
Recenziu na novinku G. Futovej nájdete a rozhovor si dočítate v Knižnej revue 20 (vychádza 2. októbra)!
-reklamná správa-
