Karin Krausová: Márnivá sezóna

Dávno neplatí, že na prahu päťdesiatky má mať žena ambíciu už len v pokoji sa dožiť dôchodku, striehnuť na výpredaje v supermarketoch a kočíkovať vnúčatá. Ak aj áno, určite sa tým neriadi hlavná hrdinka knihy Márnivá sezóna Hilda. Šéfuje slušne prosperujúcej reklamnej agentúre, k zdanlivo nudnému a nepriebojnému manželovi si „zadováži“ aj mladého milenca, na radu svojich „dobrých priateliek“ podstúpi niekoľko skrášľujúcich a omladzujúcich procedúr. Pocit spokojnosti samej so sebou je však zradný, bezohľadne a sebecky sa nespráva len Hilda k svojmu okoliu, ale aj jej najbližší k nej. Keď to však zistí, je už neskoro.

Ukážka z knihy

Ten bláznivý nápad vyjsť si v štvorke na obed bol Ritin. Ona so svojím príležitostným plavčíkom a serióznym študentom medicíny a ja spolu so svojím podriadeným a milencom v jednej osobe Maxom. Viktor bol na jednej zo služobných ciest, na ktoré som sa pre istotu zbytočne nepýtala. S kým ideš, načo ideš, kde budete spať a je to nutné, to boli iba moje vnútorné otázky, ktoré navonok lišiacky prezentovala veta: „Máš toho veľa, Viktor, ozvi sa, keď sa budeš vracať.“

Viktor vždy mlčky prikývol a ozýval sa s presnosťou švajčiarskych tissotiek. Vždy s dostatočnou rezervou pred príchodom domov mi zavolal, aby som poprípade stihla ešte aj vymaľovať, keby sa mi náhodou šantenie akéhokoľvek charakteru vymklo z rúk. V podstate som mala dokonalé manželstvo. Založené na tolerantnosti a vzájomnej dôvere.

Hm, alebo na zbabelosti a absolútnom nezáujme jedného o druhého? Jedno alebo druhé. Ale načo sa v tom rýpať.

Usmiala som sa na Maxa.

Sedel oproti mne a pozorne si ma obzeral. Vedľa mňa sedela Rita a oproti nej jej Marek. Chlapčiatko. Maxim vyzeral inteligentnejšie a sebaistejšie, Marek zase mužnejšie a vyplávanejšie, bol plavčík, logické.

My s Ritou sme si objednali zeleninový šalát s mozzarellou a „chlapci“ si dali hovädzí steak.

Nenápadne sme si s Ritou vymieňali pohľady.

„Čo vlastne študuješ?“ Maxim sa rozhodol začať debatu, ktorá bola doteraz na bode mrazu a o ktorej som vedela, že bude trápna.

„Medicínu,“ povedal Marek ticho a neisto, akoby sa ho Maxim pýtal, či HIV testy boli negatívne.

„Raz z neho bude skvelý chirurg, možno až taký ako Eugen, vieš, Hilda, o ktorom Eugenovi hovorím!“ škodoradostná Rita mi touto zvolacou vetou chcela čosi naznačiť.

„Myslíš Bibinho ex?“ napichla som olivu s kapiou na vidličku.
„Áno, presne toho...“

„Podaj mi soľ, Rita,“ zastavila som ju tesne predtým, ako by malo padnúť slovné spojenie plastický chirurg.

Rita mi podala soľničku a usmiala sa na Marka.

„Mark, honey, ja verím, ja dokonca viem, že z teba raz bude skalpelový mág.“

Maxim sa nervózne pozrel na hodinky.

„O druhej máš to stretnutie s Ervínom, Hilda, mala by si sa pripraviť. Ide o firmu a Ervín by vedel pomôcť,“ nahodil Maxim pracovnú tému a mne sa nechcelo reagovať. Chcela som flirtovať. Chcela som, aby sme sa bavili o sexe, hádzali dvojzmyselné poznámky a aby sa na mňa Maxim pozeral ako na obrázok Panny Orleánskej.

Zbožne a žiadostivo zároveň.

Čo má stále s tou firmou?

„Prepáčte,“ povedala Rita a vybrala mobilný telefón. Niečo doň naťukala a pozrela sa milo na Marka.

Mobil v mojej kabelke potichu zapípal. Odpila som si kávy, dorazila minerálku a s ospravedlnením som vybehla na toaletu.

Daj si slnečné okuliare! Vrásky! Čítala som esemesku od Rity. Neostala som jej nič dlžná. Naťukala som do mobilu:

Tvoje okuliare sú fajn, ale daj si ofinu do čela! Vrásky!

Opláchla som si ruky, na krk dala pár kvapiek parfumu, nasadila slnečné okuliare a vyšla z WC. Po dvoch metroch som skoro narazila do čašníčky s vrchovato naloženou táckou.

„Prepáčte, naozaj prepáčte,“ zahabkala som a z diaľky som videla vyškerenú Ritu. Chlapci boli síce dobrí v posteli, ale na level nášho humoru ešte nedorástli. To nič.

Nemôžeme mať všetko.

Rita sedela pri stole s ofinou, akú nemala ani Mireille Mathieu.