NICKELSDORF – Sýrske rodiny a mladí muži, v drvivej väčšine zo Sýrie, opäť šliapu pešo, tak ako to robili za posledné dni už mnohokrát. Prechádzajú na vlakovú stanicu v rakúskom Nickelsdorfe, aby chytili spoj, ktorý ich odvezie zase o kúsok bližšie k vytúženému cieľu. Po ceste ich čakajú fľaše s vodou a jablká. Domáci stoja pri bránach a ukazujú im, kade majú kráčať ďalej. Taká je realita v mestečku od Bratislavy vzdialenom asi 35 kilometrov.
Tieto tváre však vyzerajú úplne inak ako tie, ktoré vidíme na fotografiách z gréckych a talianskych ostrovov. Jednak ide primárne o rodiny s vicerými deťmi, samostatne cestujúcich mužov nie je až toľko, ako by ste čakali. Zároveň z ich tvárí srší číre šťastie a úľava, netreba sa ani pýtať, na čo myslia.
Vlak, ktorý smeruje do Viedne alebo ďalej do Nemecka, prichádza na zaplnenú stanicu každé dve hodiny. Množstvo policajtov ani nie je potrebných, sýrskym utečencom stačí iba voda a toalety. Aj keď ich od rána touto stanicou prešlo asi 4-tisíc. A tak rakúska polícia stojí uprostred cesty a čaká, či ich niekto neosloví s prosbou o pomoc.
Viacerí, ktorí prišli do Európy bez príbuzných, pretože už žiadnych nemajú alebo prosto preto, že mali viac odvahy, našli na cestách priateľov. Nechcú sa odlúčiť, dúfajú, že budú môcť ostať spolu. V cudzej krajine predsa len nechcú byť sami, nie je to domov. Bude však niekedy ich domovom?
