Iveta Radičová sa stala prekážkou, musela skončiť. Nepomohlo ani to, že pravici vlani vyhrala voľby.
V čierny utorok jej kariéry premiérky pritom nedúfali ani najväčší optimisti v Smere. Padla vláda. Môže za to spojenie hlasovania s vyslovením dôvery. Táto nátlaková akcia skončila fiaskom. Po hlasovaní sa koalícia vrhla na Richarda Sulíka. Ten skutočný vinník sa však usmieval popod fúzy a to doslova.
Sulík len urobil to, čo vyhlasoval vyše roka. Určite nechcel pochovať stranu. A nie je ani gambler, ktorý by to riskoval. Odohraný scenár očividne vyhovoval niekomu inému. Kto pozná Dzurindu, vie, že od chvíle, keď prepustil miesto Radičovej, trpel a trpezlivo čakal kedy príde jeho chvíľa. Radičovej napriek nepopulárnym opatreniam neklesala dôvera. Hrozilo, že jej moc porastie aj v strane.
Hlasovaním o eurovale sa na Mikiho usmialo šťastie v podobe postoja SaS. Ukázal, že veľkú hru hrať ešte nezabudol. Dokonalý úspech: Odpálenie liberálov, dve ďalšie strany koalície sa budú chodiť vyplakávať a žiadať o láskavosti, Ficovi bude rovnocenným protivníkom. Miki bude opäť capo di tutti capi. Rýchla dohoda na predčasných voľbách s Ficom to len zaklincovala. Sulík, v ktorom rástla konkurencia v boji o pravicového voliča, je odpísaný. Do marca má málo času. Grécko aj euro sa dovtedy aj vďaka miliónom zo Slovenska udrží. Pri riadnom termíne volieb by to však bolo inak. Kríza čoskoro v Európe prepukne naplno. S eurovalom alebo bez. Každý to vie, niekto však presne kedy. Aj keď Sulík nepriniesol riešenie ako krízu vyriešiť, politicky by vyhral. Stačilo, aby euroval prešiel a on by bol proti. Dzurinda tomu zabránil. Zbavil sa konkurenta číslo jedna.
Keď bola Radičová u Obamu, využil Mikloš (a Dzurinda) situáciu. Financmajster rozohral veľkú hru. Z ničoho nič dostal potrebu vyhlásiť, že vraj premiérka spojí hlasovanie o eurovale s dôverou. Dokonalé. Skôr ako sa sama premiérka dozvedela, čo sa doma deje. Návrat vyšťavenej Radičovej po náročnom programe a nákupoch na Manhattane nepriniesol zvrat. Miesto toho, aby sa bránila vzbure z vlastných radov už v zárodku, odolala len dočasne, Dzurinda to vycítil. Nikto z vlastných ju nevaroval a tým, čo ju varovali, neverila. Spojenie hlasovania s dôverou mala odmietnuť navždy a hneď. Nestalo sa.
Nasledoval maratón rokovaní, neúspechy, náznak dohody, až nakoniec slová o demisii pred rokovaním. O ničom. Radičovej vláda skončila v tej chvíli, ako sa o jej konci začalo verejne hovoriť na pôde SDKÚ. Teda na ihrisku Dzurindu, nie Radičovej. To muselo byť ťažké počúvať. Pripravili ju na to, ako to asi bude vyzerať v Bruseli, ak tam prinesie NIE. Blamáž. Bububu. Toto duševné vydieranie Radičovú zlomilo a prinútilo ju napokon spojiť hlasovanie o dôvere. Sulík potom musí zahlasovať, šepkali jej do ucha. Vzdá sa. Blufuje. Zatiaľ Dzurinda zrušil návrh SaS, že podporia euroval s vetom. Pritom mesiac predtým to sám Dzurinda SaS navrhol.
Riešenie pritom bolo také jednoduché. Všetci okrem politológa Tótha, ktorý bol schopný vypustiť taký blábol, že Radičová demisiu vykšeftovala za lukratívny post, vedeli, že záchranou je Fico a koalícia nemusí ani pohnúť prstom. Priznal to aj Lipšic. Treba počkať na Európu. Išlo by to hladko a všetci v Smere s tým už tiež rátali.
Ak by Radičová zvolila vyčkávaciu taktiku, Nemci, Francúzi, Brusel, eurosocialisti, všetci by Smer do podpory eurovalu dokopali. Fico by sa ani nebránil, pretože by to opäť zvládol aj pred kamerami. Zahral by niečo v štýle „zajtra padne euro a my sme ho zachránili.“ „Pravicový zlepenec by vás najchudobnejších nechal napospas osudu.“ „Dôchodcom zoberú ako prvým.“ Hrdina dňa, Robo. Všetci by boli spokojní.
Až na jedného. Branisko, vláčiky, skupinka, alternatívny Gabo, schránkové firmy. Minister Radičovej vlády sa sťažoval. „Je to zlé. Nemôžeme kúpiť bez čistého tendra ani ceruzku. Ani keby som veľmi chcel, neuhnem si bokom nič. Nedá sa.“ Ak toto tvrdil niekto, kto predtým neokúsil moc ministerského bavoráku, čo potom iní ostrieľaní veteráni? Veď len za kauzu daňového riaditeľstva, za drobáky pre kamoša, sa museli Dzurinda s Miklošom poriadne obracať, aby to ustáli. A čo potom skutočné milióny a miliardy?
Protikorupčné opatrenia, zmluvy na webe, elektronické aukcie. Čo štát ušetrí, stratia sponzori. Burzová matematika je jasná, podobne ako v 90. rokoch pred Hotelom Kyjev. A platí v prípade Grécka (zaplatia daňoví poplatníci) aj štátnych zákaziek (zaplatia daňoví poplatníci). Rozdiel je len v počte núl a rokov, ktoré na ne budeme robiť.
Radičová nikdy nemala v SDKÚ silné postavenie. Ak by podala demisiu počas kauzy daňového riaditeľstva mohla zvíťaziť. Založiť vlastnú stranu, pritiahnuť slušných ľudí z SDKÚ a zobrať Dzurindovi voličov. Zostala a prehrala.
Podporu v SDKÚ za vyše roka ako premiérka nezískala. Jej najväčších spojencov buď zničili alebo upratali mimo diania strany, ako Freša. Musela by Dzurindovým poskokom z regiónov, ktorí sú mu zaviazaní ešte z čias 1998 – 2006, niečo ponúknuť. Ale tým by pošliapala práve to, čo ju zdobilo. Morálku, česť a slušnosť. A to je jej úspech. To je pokrok celého Slovenska. Pokus, ktorý si zaslúži vďaku. Konečne niekto nevymenil moc a majetok za vlastnú dušu. Mečiar, Fico a Dzurinda to nikdy mať nebudú. A nekúpia si to ani za všetky peniaze svojich sponzorov dokopy. Len škoda, že Radičovej skúška skončila tak skoro.
Braňo Karvaš
Vedúci spravodajstva
