BRATISLAVA - Slovensko zaplavila eufória. Neporaziteľný marketingový politik Robert Fico prehral a väčšina národa sa teší. Takmer ako po úspešných majstrovstvách sveta v hokeji.
Demokratickí Slováci majú čo oslavovať a vidieť to na reakciách zo sveta. Najmä v Čechách vedia naši susedia najlepšie oceniť, o čom táto voľba bola a čo znamená. Slováci môžu byť pyšní a verejne sa chváliť tým, ako rozhodli. Tí doma, aj v cudzine. Či už robia čašníkov v Írsku a prišli na víkend odvoliť, alebo žijú dokonca v USA a práve na tento víkend si naplánovali návštevu rodiny. Keď sa vrátia domov a budú hovoriť o voľbách, môžu tak urobiť s hrdosťou v hlase. Podobné to bude už takmer v každom kúte Slovenska, keďže 7 z 8 krajov rozhodlo proti Robertovi Ficovi.
Už nerozhodli len veľké mestá, občania maďarskej národnosti a Bratislava. Celé Slovensko ukázalo jednotu a poslali Fica späť do kresla predsedu vlády.
Kto sa však cíti byť víťazom a nemá pritom čo oslavovať, je (až na pár výnimiek) pravica. Väčšina jej politikov by mala byť ticho a doma potajomky namiesto šampanského otvoriť okno, nadýchnuť sa čistého vzduchu a dať si predsavzatie, že konečne začnú pracovať.
Väčšina z nich totiž neurobila nič a tí, čo niečo urobili môžu vďačiť Bohu, že Ficovi nepomohli vo voľbách viac. Úprimne, KDH, SDKÚ a Most-Híd, SaS aj Obyčajní ľudia nesplnili za dva roky z povinností opozície takmer nič. A to ani nehovorím o neschopnosti sa spojiť v tak zásadnej veci, akou voľby boli. Národ ukázal pravici návod na úspech. Zjednoťte sa a vytvorte platformu bez hádok a osobných záujmov.
Ľudia dali najavo, že chcú žiť v demokratickom štáte aj bez ich rečí. Dokázali to sami, spontánne. Antikampaň proti Ficovi nebola riadená, ale vznikla odspodu a bola založená na humore. Podobne ako pri porážke Mečiara. A výsledky nakoniec ukázali, že už sme skutočný Západ, za ktorý sme štrngali kľúčmi. Aj keď v platoch a životnej úrovni to tak ani zďaleka nie je, dospeli sme do štádia, keď sme si uvedomili, že vieme rozhodovať o svojom osude. Stačí málo.
Zdvihnúť zadok a využiť svoje právo dané Ústavou. Ísť voliť v referende, ktorého kampaň posledné dva týždne pripomínala hororovú nočnú moru a napriek tomu skončilo ako v rozprávke.
Nebolo to rozhodovanie o osobe Róberta Fica, ale o tom, čo predstavuje jeho politika a ako ovplyvňuje životy nás všetkých. Ľudia odmietli to, čo vnímali ako aroganciu, náznaky komunistických manierov, ignorovanie akýchkoľvek názorov, tolerovanie mafiánskych praktík a nulovú snahu riešiť problémy, s ktorými ľudia musia bojovať každý deň. Či sa už týkajú ekonomickej situácie alebo neprispôsobivých spoluobčanov.
Za zmienku stojí aj to, že ich v tomto konaní nezastavila ani dlhodobá ambícia ich predsedu stať sa prezidentom. Aj napriek tomu, že každý v strane o nej vedel minimálne odvtedy, čo sa stal Fico premiérom, členovia SMERu sa nedokázali umravniť. Tí malí starostovia, politickí nominanti aj regionálni politici mu pritom môžu vďačiť za všetko, čo v politike dosiahli. Napriek tomu sa svojmu lídrovi otočili chrbtom, možno v strachu, že prídu o pozície a pohodlie. Báli sa, že s jeho odchodom do paláca príde veľa zmien. Fica tak napokon potopili aj vlastní ľudia a on to vie. V strane nastanú zmeny, v ktoré dúfali jeho najväčší odporcovia, paradoxne v prípade jeho výhry a odchodu zo Smeru.
Smerákom víťazstvo v roku 2012 uškodilo. Spyšneli. Mysleli si, že im patrí celý štát a dávali to aj dosť jasne najavo. A to nedokáže vyžehliť ani ten najlepší marketing.
Voľby sú preto aj odkaz toho, aby politici zmenili svoje správanie. Odteraz musia rátať s tým, že ľudia vedia vycítiť neprávosti a bezbrehú aroganciu. Majú pud sebazáchovy. Voliči ukázali, že takéto správanie sa neodpúšťa. A zobrali si štát späť. Prostredníctvom doteraz neohrozeného lídra, ich symbolu, modly, na ktorej stojí celá strana. To bola motivácia ísť voliť ako hrom.
Netreba sa však uspokojiť, Slovensko čaká ešte veľa zápasov s konečným cieľom vzniku občianskej spoločnosti. Spoločnosti ľudí, ktorí dokážu ovplyvniť všetko, čo budú chcieť. Všetko, pri čom vycítia neprávosť a nespravodlivosť, a to bez ohľadu na to, kto bude tam hore ťahať najväčšie páky. Voľby ukázali jednotu. Odmietli sme diktatúru, výborne. Netreba sa však spájať len pri veľkých vojnách, dôležité sú aj každodenné bitky.
Keď sa rozhádaní susedia spoja proti developerskému projektu ničiacemu poslednú prírodu pri ich dome. Keď celá obec povie jasné "nie" chamtivému starostovi, ktorý zneužíva moc. Keď ľudia spoločnými silami zabojujú proti „veľkým“, zneužívajúcich neznalosť starších či proti zneužívaniu moci nemorálnymi sudcami, policajtmi, prokurátormi, úradníkmi. Proti všetkým, ktorých platia zo svojich daní a preto chcú, aby vykonávali činnosti v ich prospech a nie v svoj.
Ospravedlňujem sa budúcemu prezidentovi Kiskovi, že som ho nespomenul ani raz. Ale pravdou je, že nešlo ani tak konkrétne o jeho osobu. Získal vyše 1,3 milióna hlasov, ale faktom je, že bol v správny čas na správnom mieste. Pri rozhodovaní medzi dvomi kandidátmi bol pre väčšinu jasnou voľbou. Stačilo s pokorou čakať a nenechať sa vyprovokovať do ostrej výmeny názorov. To zvládol, stal sa symbolom dobra a preto bude prezidentom.
Pre väčšinu občanov totiž tieto voľby boli práve o boji dobra proti zlu. Nie o Ficovi či Kiskovi. Boli o strachu zo zla a motivácii zabojovať za dobro. V konečnom dôsledku to pomôže všetkým. Aj sklamaným voličom Fica.
Demokracia neprehrala. Slovenská rozprávka pokračuje dobrým smerom. Konečne možno aj smerom k ľuďom. To, že nebudeme mať za prezidenta človeka s neresťami východného typu (Zeman), komunistu (Gašparovič, Schuster) a politika (Kováč) je len bonus.
Braňo Karvaš
Vedúci spravodajstva Topky.sk
