Miesto tragédie v Devínskej Novej Vsi (Zdroj: SITA)
BRATISLAVA/PRAHA - Každý človek môže v nejakom období svojho života zažiť stav, kedy by najradšej "všetkých zabil," píše český týždenník Reflex, ktorý sa vracia k bratislavskému masakru z pohľadu psychológa Daniela Štrobla. Reaguje pritom na názory, podľa ktorých veľkú časť zodpovednosti za správanie sa masových vrahov majú často úrady, ktoré sú hluché a slepé k ich často oprávneným sťažnostiam.
Problém je v tom, že medzi fantáziou a uskutočnením leží dlhá cesta. Pripomína prípad muža, ktorému psychopat znásilnil a brutálne zavraždil jeho jedinú dcéru a za tento čin strávil desať rokov za mrežami. „Tento muž po celý čas vrahovho uväznenia plánoval, že akonáhle tohto človeka prepustia, tak ho zastrelí aj s vedomím všetkých následkov, ktoré pre neho budú znamenať. Nakoniec to neurobil. Prečo? Zjednodušene povedané preto, že nebol vrah. Každý človek môže zabiť. Z afektu alebo z nedbanlivosti. Naplánovať a uskutočniť úkladnú vraždu je však úplne iný prípad a dopustí sa ho len ten, kto je k takémuto činu nejako osobnostne predisponovaný,“ konštatuje psychológ.
V súvislosti s bratislavským vrahom pripomína dve otázky: Čo stálo za tak obrovskou mierou zloby a deštruktívnosti a ďalej, či sa tomuto činu dalo zabrániť. Prvú otázku sa snaží vo všeobecnej rovine riešiť kriminológia. Profilovanie páchateľov pritom zďaleka nevyzerá tak, ako to občas predkladajú niektoré televízne relácie, pripomína autor. „Masoví vrahovia, tak ako ich poznáme napríklad z USA, však majú určité črty vo zvýšenej miere spoločné. Sú to ľudia spravidla nenápadní, zakríknutí a nezriedka sa dostávajú do úloh obetí, napríklad šikanovania. Dalo by sa opäť zjednodušene povedať, že títo ľudia nevedia kultivovaným spôsobom dať najavo svoju agresiu, moderne povedané asertivitu a presadiť to, čo chcú. Namiesto toho sa uchyľujú do ríše snov a fantázií o tom, ako sa raz všetkým za svoju frustráciu a ústrky pomstia. Ich čin sa pripravuje mesiace, mnohokrát roky a okolie si ničoho nevšimne. Naopak, po čine sa často čudujú, ako ten či onen tichý pán alebo dobrý chlapec mohol vykonať niečo tak hrozné.“ Pripomína aj prípad z českého Kolína z roku 1989, kedy syn známeho lekára so svojím kamarátom vyvraždil celú rodinu - oboch rodičov, babičku a sestru, ktorú navyše ešte mučili. Nevýrazný študent gymnázia, ktorý len - podobne ako snáď v tej dobe všetci jeho rovesníci - obdivoval akčné filmy.
Otázka, či je možné takýmto činom zabrániť, je vopred zodpovedaná – nedá, píše psychológ. „Môžeme len sledovať a študovať vplyvy, ktoré budúcim vrahom umožňujú prejaviť svoju agresiu viac či menej brutálne,“ konštatuje. V tejto súvislosti spomína dva faktory - voľný predaj strelných zbraní a mediálne vytváraný pocit neustáleho ohrozenia a strachu, keď nás televízia „dennodenne zahlcuje senzáciami plnými krvi a násilia, v nás mimovoľne buduje pocit, že svet, v ktorom žijeme, je zlý a nebezpečný.“
Môžeme pri káve dlho intelektuálne debatovať o zlej a zložitej dobe, v ktorej žijeme. „Nič z toho však nezmení fakt, že vonkajšie okolnosti môžu síce spustiť našu agresívnu reakciu, ale to ako zlí, násilní a deštruktívni v takej chvíli budeme, vždy záleží len a len na nás a žiadna sila - a tým menej úrad - nás nemôže prinútiť, aby sme sa stali masovými vrahmi,“ konštatuje psychológ v týždenníku Reflex.
V súvislosti s bratislavským vrahom pripomína dve otázky: Čo stálo za tak obrovskou mierou zloby a deštruktívnosti a ďalej, či sa tomuto činu dalo zabrániť. Prvú otázku sa snaží vo všeobecnej rovine riešiť kriminológia. Profilovanie páchateľov pritom zďaleka nevyzerá tak, ako to občas predkladajú niektoré televízne relácie, pripomína autor. „Masoví vrahovia, tak ako ich poznáme napríklad z USA, však majú určité črty vo zvýšenej miere spoločné. Sú to ľudia spravidla nenápadní, zakríknutí a nezriedka sa dostávajú do úloh obetí, napríklad šikanovania. Dalo by sa opäť zjednodušene povedať, že títo ľudia nevedia kultivovaným spôsobom dať najavo svoju agresiu, moderne povedané asertivitu a presadiť to, čo chcú. Namiesto toho sa uchyľujú do ríše snov a fantázií o tom, ako sa raz všetkým za svoju frustráciu a ústrky pomstia. Ich čin sa pripravuje mesiace, mnohokrát roky a okolie si ničoho nevšimne. Naopak, po čine sa často čudujú, ako ten či onen tichý pán alebo dobrý chlapec mohol vykonať niečo tak hrozné.“ Pripomína aj prípad z českého Kolína z roku 1989, kedy syn známeho lekára so svojím kamarátom vyvraždil celú rodinu - oboch rodičov, babičku a sestru, ktorú navyše ešte mučili. Nevýrazný študent gymnázia, ktorý len - podobne ako snáď v tej dobe všetci jeho rovesníci - obdivoval akčné filmy.
Otázka, či je možné takýmto činom zabrániť, je vopred zodpovedaná – nedá, píše psychológ. „Môžeme len sledovať a študovať vplyvy, ktoré budúcim vrahom umožňujú prejaviť svoju agresiu viac či menej brutálne,“ konštatuje. V tejto súvislosti spomína dva faktory - voľný predaj strelných zbraní a mediálne vytváraný pocit neustáleho ohrozenia a strachu, keď nás televízia „dennodenne zahlcuje senzáciami plnými krvi a násilia, v nás mimovoľne buduje pocit, že svet, v ktorom žijeme, je zlý a nebezpečný.“
Môžeme pri káve dlho intelektuálne debatovať o zlej a zložitej dobe, v ktorej žijeme. „Nič z toho však nezmení fakt, že vonkajšie okolnosti môžu síce spustiť našu agresívnu reakciu, ale to ako zlí, násilní a deštruktívni v takej chvíli budeme, vždy záleží len a len na nás a žiadna sila - a tým menej úrad - nás nemôže prinútiť, aby sme sa stali masovými vrahmi,“ konštatuje psychológ v týždenníku Reflex.
