BRATISLAVA – Slovensko dnes ako siedma krajina Európskej únie súhlasila s budúcou európskou ústavou. Za hlasovalo v parlamente 116 poslancov koalície aj opozície. Ústavu teraz podpíše prezident. Doteraz ju ratifikovala Litva, Maďarsko, Slovinsko, Taliansko, Grécko a Španielsko, kde bolo referendum.
Dnes s ňou súhlasila dolná komora rakúskeho parlamentu, problémy sa neočakávajú ani v hornej. Aby platila, musia ju ratifikovať všetky členské štáty. Vo štvrtok o nej začne rokovať nemecký parlament. Z 25 krajín 15 vyslovuje súhlas v parlamentoch, zvyšok v referendách. Najviac obáv vyvoláva referendum vo Francúzsku a vo Veľkej Británii.
Európska ústava, nazývaná tiež ústavná zmluva alebo Zmluva, zakladajúca ústavu pre Európu, bude nadradená národnému právu okrem druhej časti - Charty základných práv. Tu by nemali ísť rozhodnutia súdov nad rámec národného práva. Súdy majú byť viazané vysvetleniami, ktoré vzhľadom na precedentné právo presadila do ústavy Veľká Británia. Charta deklaruje základné občianske a sociálne práva ako právo na život alebo na prácu. Reálny dopad na občanov však bude mať ústava v časti o spoločných politikách, kde predpokladá zosúladenie sociálneho zabezpečenia pre migrujúcich pracovníkov a ich rodiny.
Ústava Európskej únie pozostáva z preambuly a štyroch častí. Občanovi sú určené najmä prvé dve, zvyšné považujú experti za ťažko zrozumiteľné a potrebné najmä pre pracovníkov exekutívy a právnikov. Prvá časť definuje úniu a jej ciele, základné slobody, vzťahy medzi úniou a štátmi, dáva únii právnu subjektivitu, popisuje základné práva a priznáva občianstvo EÚ ako dodatočné k štátnemu.
Hovorí tiež o základných zásadách únie vrátane právomocí a pôsobnosti v hospodárstve a zamestnanosti, zahraničnej a bezpečnostnej politike. V hlave IV prvej časti popisuje ústava orgány EÚ, pričom vytvára nový post voleného predsedu - prezidenta a ministra zahraničných vecí. V prípade súhlasu všetkých umožňuje vznik prokurátora EÚ, ktorý by dohliadal na jej finančné záujmy. V hlave VII popisuje peňažné zdroje únie a tvorbu rozpočtu, záver 1. časti patrí článku o možnosti vystúpiť z EÚ.
Charta základných práv, prijatá v roku 2000 ako politická deklarácia tvorí druhú časť budúcej európskej ústavy. Hovorí o nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti, práva na život, slobodu a bezpečnosť, na ochranu súkromia a rodinného života, na vzdelanie a zamestnanie.
Zakazuje trest smrti, otroctvo, obchodovanie s ľuďmi, akúkoľvek diskrimináciu. Potvrdzuje právo na ochranu osobných údajov, slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, slobodu prejavu, zhromažďovania, rovnosť pred zákonom. Únia v nej deklaruje rovnosť mužov a žien a rešpektovanie kultúrnej, jazykovej a náboženskej rôznosti. Hovorí tiež o právach detí, starých ľudí a postihnutých.
V časti o solidarite dáva pracujúcim právo na informácie a konzultácie v rámci podniku, právo na kolektívne vyjednávanie, spravodlivé pracovné podmienky a ochranu pred prepustením. Uznáva právo na sociálnu a zdravotnú pomoc, ochranu životného prostredia a spotrebiteľa, právo voliť a byť volený, na prístup k dokumentom, petičné právo a právo obrátiť sa na ombudsmana a garantuje voľnosť pohybu a pobytu v EÚ.
Tretia časť ústavy EÚ popisuje spoločné politiky, teda oblasti, kde už je alebo bude možná harmonizácia systémov v členských štátoch. Hovorí tiež o základných princípoch fungovania únie. Konkrétne sa zameriava na vnútorný trh, voľný pohyb osôb, služieb, tovaru a kapitálu, pravidlá hospodárskej súťaže, rozpočtové ustanovenia, hospodársku a menovú politiku, pravidlá eurozóny, sociálnu politiku, hospodársku, sociálnu a územnú súdržnosť, poľnohospodárstvo a rybolov, životné prostredie, ochranu spotrebiteľa, dopravu, transeurópske siete, výskum, technický rozvoj a vesmír, energetiku.
Stanovuje tiež politiku pri hraničných kontrolách, prisťahovalectve, azyle, v súdnej a policajnej spolupráci, priemysle, kultúre, vzdelávaní. Obsahuje pravidlá spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, spoločnej obchodnej politiky, spolupráce s tretími krajinami a humanitárnej pomoci. V hlave VI sú ustanovenia, ktorými sa riadia orgány EÚ.
Štvrtá časť ústavy zahŕňa záverečné ustanovenia a dodatky vrátane protokolu o úlohe národných parlamentov a o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality v záujme toho, aby sa rozhodnutia prijímali čo najbližšie k občanom.
Európska ústava, nazývaná tiež ústavná zmluva alebo Zmluva, zakladajúca ústavu pre Európu, bude nadradená národnému právu okrem druhej časti - Charty základných práv. Tu by nemali ísť rozhodnutia súdov nad rámec národného práva. Súdy majú byť viazané vysvetleniami, ktoré vzhľadom na precedentné právo presadila do ústavy Veľká Británia. Charta deklaruje základné občianske a sociálne práva ako právo na život alebo na prácu. Reálny dopad na občanov však bude mať ústava v časti o spoločných politikách, kde predpokladá zosúladenie sociálneho zabezpečenia pre migrujúcich pracovníkov a ich rodiny.
Ústava Európskej únie pozostáva z preambuly a štyroch častí. Občanovi sú určené najmä prvé dve, zvyšné považujú experti za ťažko zrozumiteľné a potrebné najmä pre pracovníkov exekutívy a právnikov. Prvá časť definuje úniu a jej ciele, základné slobody, vzťahy medzi úniou a štátmi, dáva únii právnu subjektivitu, popisuje základné práva a priznáva občianstvo EÚ ako dodatočné k štátnemu.
Hovorí tiež o základných zásadách únie vrátane právomocí a pôsobnosti v hospodárstve a zamestnanosti, zahraničnej a bezpečnostnej politike. V hlave IV prvej časti popisuje ústava orgány EÚ, pričom vytvára nový post voleného predsedu - prezidenta a ministra zahraničných vecí. V prípade súhlasu všetkých umožňuje vznik prokurátora EÚ, ktorý by dohliadal na jej finančné záujmy. V hlave VII popisuje peňažné zdroje únie a tvorbu rozpočtu, záver 1. časti patrí článku o možnosti vystúpiť z EÚ.
Charta základných práv, prijatá v roku 2000 ako politická deklarácia tvorí druhú časť budúcej európskej ústavy. Hovorí o nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti, práva na život, slobodu a bezpečnosť, na ochranu súkromia a rodinného života, na vzdelanie a zamestnanie.
Zakazuje trest smrti, otroctvo, obchodovanie s ľuďmi, akúkoľvek diskrimináciu. Potvrdzuje právo na ochranu osobných údajov, slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, slobodu prejavu, zhromažďovania, rovnosť pred zákonom. Únia v nej deklaruje rovnosť mužov a žien a rešpektovanie kultúrnej, jazykovej a náboženskej rôznosti. Hovorí tiež o právach detí, starých ľudí a postihnutých.
V časti o solidarite dáva pracujúcim právo na informácie a konzultácie v rámci podniku, právo na kolektívne vyjednávanie, spravodlivé pracovné podmienky a ochranu pred prepustením. Uznáva právo na sociálnu a zdravotnú pomoc, ochranu životného prostredia a spotrebiteľa, právo voliť a byť volený, na prístup k dokumentom, petičné právo a právo obrátiť sa na ombudsmana a garantuje voľnosť pohybu a pobytu v EÚ.
Tretia časť ústavy EÚ popisuje spoločné politiky, teda oblasti, kde už je alebo bude možná harmonizácia systémov v členských štátoch. Hovorí tiež o základných princípoch fungovania únie. Konkrétne sa zameriava na vnútorný trh, voľný pohyb osôb, služieb, tovaru a kapitálu, pravidlá hospodárskej súťaže, rozpočtové ustanovenia, hospodársku a menovú politiku, pravidlá eurozóny, sociálnu politiku, hospodársku, sociálnu a územnú súdržnosť, poľnohospodárstvo a rybolov, životné prostredie, ochranu spotrebiteľa, dopravu, transeurópske siete, výskum, technický rozvoj a vesmír, energetiku.
Stanovuje tiež politiku pri hraničných kontrolách, prisťahovalectve, azyle, v súdnej a policajnej spolupráci, priemysle, kultúre, vzdelávaní. Obsahuje pravidlá spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, spoločnej obchodnej politiky, spolupráce s tretími krajinami a humanitárnej pomoci. V hlave VI sú ustanovenia, ktorými sa riadia orgány EÚ.
Štvrtá časť ústavy zahŕňa záverečné ustanovenia a dodatky vrátane protokolu o úlohe národných parlamentov a o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality v záujme toho, aby sa rozhodnutia prijímali čo najbližšie k občanom.
