Vážení spoluobčania,
prihováram sa vám v predvečer sviatku 17. novembra, kedy sa už v tento deň roku 1989 konali v Bratislave prvé protesty študentov za vyššie občianske práva a lepšie študijné podmienky. Tieto protesty pokračovali o deň neskôr v Prahe a skončili sa krvavým zásahom bezpečnostných zložiek. Na odmietnutie tohto násilia sa zmobilizovala obrovská časť spoločnosti a postupne začala žiadať viac práva, viac slobody a viac demokracie.
archívne video
Pri pohľade na to, ako sa ideály Novembra 1989 dnes napĺňajú v našom každodennom živote, sa však nevyhneme rozčarovaniu a sklamaniu.
Ak sme niečo na novembrových námestiach spoločne a rozhodne odmietali, bolo to násilie. Čo je však dnešnou slovenskou realitou? Čoraz agresívnejšie slovné násilie, ktoré stále viac a viac otravuje politickú a spoločenskú diskusiu, a prostredníctvom sociálnych sietí a médií sa šíri do každej oblasti ľudského života. Ale žiaľ, už aj skutočné fyzické násilie s politickým pozadím, ktoré sme za 35 rokov demokratického života nepoznali.
Slovensko sa pred pol rokom stalo svedkom atentátu na demokraticky zvoleného predsedu vlády. A namiesto toho, aby tento atentát na demokraciu aspoň na chvíľu krajinou zatriasol, aby sa spamätala a zastavila tie najhoršie vášne, slovenská politická i občianska scéna naďalej žije spôsobom, ako by sa vlastne nič nestalo. Preto v tento deň dôrazne pripomínam: ak nezastavíme šírenie nenávisti, môže sa stať jednou z najväčších hrozieb pre stratu toho, čo sme si v Novembri 1989 nenásilnou a pokojnou cestou vybojovali.
A podarilo sa nám to aj preto, lebo rovnako, ako v iné míľniky našej histórie, sme dokázali byť súdržní a jednotní. Spomeňme si, prosím, aká spolupatričnosť a dobrá vôľa vládla na novembrových námestiach. Ľudia boli ksebe ohľaduplní, usmievali sa, ochotne si pomáhali asilnú túžbe po zmene nesprevádzali nenávisťou, zlobou a anivolaním po pomste. Dnes je slovenská spoločnosť rozdelená a mnohí jej predstavitelia aktívne konajú proti jej súdržnosti, pretože to vyhovuje ich politickým cieľom.
Všetci však môžeme urobiť pre tak potrebnú súdržnosť národa jeden krok. Prosím, skúsme vystúpiť zo svojich úzkych okruhov ľudí, či ako sa moderne zvykne hovoriť, "bublín", s ktorými zdieľame len a len svoje názory. Skúsme sa pochopiť a skúsme pochopiť aj iné postoje ako tie, ktoré každý deň zdieľame na sociálnych sieťach alebo o nich hovoríme so svojimi blízkymi. A ak sa nám to aj nepodarí, skúsme aspoň uznať, že každý má právo vidieť svet svojimi očami a tie oči môžu čerpať z úplne iných zdrojov poznania než tie naše.
Ak hovoríme o odmietnutí násilia a snahe o väčšiu slobodu ako o atribútoch Novembra 89, nezabudnime ani na to, že mnohých ľudí na námestiach spájala aj túžba po lepšom a dôstojnom živote. Ak dnes mnohí z nich zápasia s ťažkými životnými podmienkami, nerovnosťou šancí a obrovskými sociálnymi rozdielmi, nemôžeme sa čudovať, že prevládajúcou emóciou v spoločnosti je skepsa a sklamanie.
Sloboda a demokracia, odmietnutie násilia, ale aj snaha o zmierenie spoločnosti a prirodzená túžba po lepšom živote sa budú navždy spájať s novembrom 1989. Tieto hodnoty však nie sú žiadnou samozrejmosťou. A je povinnosťou nás všetkých pripomínať si ich a zdôrazňovať ich význam pre celú našu spoločnosť.
Preto ma veľmi mrzí, že 35. výročie jedného z najvýznamnejších dní v našej histórii nesprevádzajú žiadne oficiálne oslavy pripravené vládou SR. Presne tak ako príchod svätého Cyrila a Metoda, Slovenské národné povstania či Duklianska operácia, ale aj 17. november znamenal zásadnú zmenu v našich životoch. Umožnil nám prihlásiť sa k hodnotám, ktoré dodnes tvoria jadro vyspelého sveta a zároveň bol historickým predpokladom k vzniku našej samostatnej a zvrchovanej Slovenskej republiky.
Sedemnásty november nie je dňom, ktorému máme dávať stranícku či politickú nálepku. Nie je to deň, kedy si máme pripomínať vlastné politické úspechy, alebo naopak, protestovať proti súčasnej, demokraticky zvolenej moci. Mrzí ma, že na pripomenutie významu 17. novembra pre celé Slovensko rezignovala tak vláda, ako aj opozícia. Nikto však nemá právo prisvojovať si tento sviatok a ohýbať výsledok vzopätia sa obrovskej časti spoločnosti podľa vlastného úzkeho politického presvedčenia.
Sedemnásty november patrí všetkým nám, občanom Slovenskej republiky!
Vážení spoluobčania,
najbližšie okrúhle výročie, ktoré si v súvislosti so 17. novembrom budeme pripomínať, nás čaká o päť rokov. Štyridsať rokov od Nežnej revolúcie v roku 2029 však už bude rovnako dlhým obdobím, aké na Slovensku vládol komunistický režim. A stále bude žiť mnoho ľudí, ktoré si tento režim bude pamätať – a či sa nám to páči alebo nie, budú oba režimy porovnávať.
Niektorí určite z pohľadu demokracie, ľudských práv či slobody jednotlivca. Ale mnohí aj z pohľadu, ako Slovensko napredovalo kedysi a ako napreduje dnes. Čo sa v našej vlasti postavilo, vybudovalo, aká je úroveň sociálnej starostlivosti štátu o svojich občanov.
Ak chceme obstáť nielen v porovnaní slobody a demokracie, kde sú výhody demokratického režimu nespochybniteľné, ale ak chceme obstáť aj z hľadiska rozvoja štátu a jeho sociálnych vymožeností, má pred sebou Slovensko jedinú cestu. Súčasná i ďalšie vlády musia bez otáľania začať dobiehať zameškané a ponúknuť svojim občanom skutočnú, realistickú a možno aj odvážnu víziu do budúcnosti.
Potrebujeme nielen dokončiť základné infraštruktúrne projekty a konečne dostať na vyššiu úroveň naše nemocnice, školy, cesty, železnice či fabriky, ale musíme aj vedieť, kam naše úsilie smeruje, a kde je miesto Slovenska na mape sveta v 21. storočí. Čo chceme svetu ponúknuť, v čom sa chceme zdokonaľovať, čo sú naše najväčšie prednosti a kam sa budú upierať nádeje mladej generácie, ktorá postupne prevezme spravovanie našej vlasti.
Ak takúto víziu nedokážeme pomenovať a potom veľmi rýchlo aj začať napĺňať, nevyhneme sa nielen spomienkovej nostalgii za starými časmi pred Novembrom 89, ale aj dlhodobému a vážnemu sklamaniu ľudí z demokratického politického zriadenia a jeho schopností postarať sa o každého jedného človeka v každej fáze jeho života. A to už môže byť vážny problém pre všetko, čo 17. november do našich životov priniesol a čoho sa za žiadnych okolností nechceme a nemôžeme vzdať.
Vážení spoluobčania,
Skúsme si spoločne pripomenúť azda to najkrajšie, s čím sa priamym účastníkom novembrových udalostí spája sviatok 17. novembra. So vzájomným porozumením, solidaritou, so schopnosťou meniť veci k lepšiemu bez násilia a v prospech celej spoločnosti. Hovorme o nich tým, ktorí ich vtedy nezažili, pripomínajme si spoločne ich význam a predovšetkým, konajme tak, aby sme sa k ideálom Novembra 1989 približovali, a nie vzďaľovali.
Prajem Vám krásny sviatočný deň!
