BRATISLAVA - Už štvrtýkrát sa bude snažiť presadiť to, čo za hranicami je bežná prax. Reč je o práve detského pacienta na doprovod počas hospitalizácie v nemocnici. Doteraz sa na zákone nenašla politická zhoda, aj keď pediatri a rodičia by zmenu privítali. Aké má predkladateľka ešte možnosti, a aký koniec predpovedá svojmu zákonu? Podarí sa ho konečne presadiť? A čo hovorí na aktuálnu situáciu v politike? O tom, aj o ďalších veciach sa Topky.sk rozprávali s poslankyňou parlamentu za SaS Vladimírou MARCINKOVOU.
Pani poslankyňa, minulý týždeň v utorok (10. septembra - poznámka redakcie) začala septembrová schôdza parlamentu. Ak môžete vypichnúť jeden zákon, ktorý sa na nej bude riešiť, a na ktorý chcete upozorniť – ktorý by to bol a prečo?
-Bol by to môj zákon, o ktorého presadenie sa usilujem už niekoľko rokov. Je o tom, aby každé dieťa v nemocnici, mohlo mať pri sebe blízku osobu, ideálne rodiča. Všetky dáta, všetky výskumy nám ukazujú, že sprievod dieťaťa blízkou osobou má len benefity. Deti lepšie spolupracujú v prípade, ak je pri nich prítomný aj rodič, rýchlejšie sa zotavujú, vieme tým predísť aj rôznym posttraumatickým stavom. Pre mňa je až nepochopiteľné, že musím tak dlho bojovať o niečo, čo je tak samozrejmé, rodič skrátka patrí k dieťaťu. No napriek tomu sa mi novelu presadiť nedarí. Ministerka zdravotníctva dlhodobo túto moju snahu sabotuje a ignoruje.
Veľmi ma mrzí, že pani ministerka Zuzana Dolinková už trištvrte roka na túto tému nekomunikuje, hoci som za ňou so zákonom proaktívne prišla. Priniesla som aj podrobný podzákonný predpis, ako by celá novela fungovala v praxi, keďže som čerpala z dát z Českej republiky, kde tento zákon funguje, prispôsobili sme ho na naše pomery. Rovnako sme priniesli aj 14-stranový podrobný manuál, ako postupovať v jednotlivých prípadoch, ak by bolo dieťa na ARO, na psychiatrickom oddelení, a podobne. Naozaj ma mrzí tento prístup pani ministerky, pri deťoch by mala ísť politika bokom. Cieľom každého z nás je predsa zlepšiť ich situáciu.
Človek by si povedal, že tento zákon by nemal prekážať žiadnemu zo 150 poslancov. Napriek tomu vám tieto zákony neprechádzajú. Prečo?
-V uplynulom volebnom období tejto zmene paradoxne bránili pediatri, ktorí boli poslancami, čo ma veľmi zaskočilo. Akoby si neboli istí svojou prácou, nechceli pri starostlivosti o detského pacienta rodiča, ktorý by ich pri tom sledoval. Naopak lekári z praxe, napríklad z detskej onkológie, kardiológie a ďalších oddelení ma vyzývali, aby som to nevzdávala. Na oddeľovanie rodičov od dieťaťa v čase hospitalizácie upozorňovala už predo mnou ochrankyňa práv profesorka Mária Patakyová. Je porušovaním detských práv, že v tej istej nemocnici na prvom poschodí môže byť rodič hospitalizovaný s dieťaťom, no ak sa dieťaťu stav zhorší a musia ho presunúť na iné oddelenie, tam to už možné nie je a rodiča za dieťaťom pustia len cez návštevné hodiny.
Rodič predsa nie je návšteva. Rodič patrí k dieťaťu. Na dieťa to vplýva tak, že nie len, že je ubolené a choré, ale ešte je aj osamotené a zažíva veľký stres a rekonvalescencia a liečba tým trvá dlhšie. Mojím cieľom je aby sme zabezpečili jednotný štandard pre všetky deti na Slovensku bez ohľadu na to na akom oddelení a v akej nemocnici sa vyskytnú. Každé dieťa musí mať možnosť mať pri sebe blízku osobu. Niektorí zdravotníci sa akoby obávajú verejnej kontroly zo strany rodiča, ktorý by dieťa sprevádzal a videl zdravotníctvo, ktoré nie je v ideálnom stave, ale predsa lekári za stav, v akom zdravotníctvo je, nie sú vinní, všetci vieme, aká je realita, že systém kolabuje z viacerých príčin. Domnievam sa, že práve táto časť zdravotníkov má vplyv aj na postupy na ministerstve zdravotníctva, a preto je zmena v nedohľadne.
Aké iné možnosti máte ešte, ak by sa to opäť nepodarilo v slovenskom parlamente?
-Tie možnosti som, pravdupovediac, vyčerpala už aj v súčasnosti všetky, pretože som absolvovala dlhé rokovania s predchádzajúcim vedením ministerstva zdravotníctva, našli sme konsenzus, všetko vyzeralo sľubne, no len potom sa zmenilo vedenie a boli sme opäť na začiatku. Dáta hovoria jasne – máme tu stovky, ba až tisíce detí, ktoré boli oddelené od svojich rodičov. Nielen, že deti si z takéhoto zážitku odnášajú traumu, ale aj rodičia, ak nevedia, čo je s ich dieťaťom a musia stáť za sklenenými dverami, nesú psychické dôsledky. V spolupráci s organizáciou INEKO, ktorá robila prieskum kvality nemocníc, sme urobili prieskum v ktorej nemocnici sú ako dodržiavané práva detských pacientov na prítomnosť blízkeho. Čísla boli desivé – z 3400 prípadov, ktoré sme monitorovali, až 1400 bolo takých, kde dieťa bolo nejakým spôsobom oddelené od rodiča, čo je markantné percento. Ďalšou možnosťou, ktorú sme využili, bola petícia, prostredníctvom ktorej sme vyzvali ľudí, aby sa vyjadrili a ukázali kompetentným, teda politikom, že im záleží na tom, aby bola takáto zmena prijatá...
....s ňou to vyzerá ako?
-Až 60-tisíc ľudí v priebehu 4 dní zareagovalo a podpísalo tú petíciu, aby zatlačili na politikov a zmenu prijali. Novelou sme pritom mysleli aj na prípady jednorodičov, kedy s dieťaťom z akéhokoľvek dôvodu nemôžu byť, ale sprievod by bol napríklad starý rodič, krstný, a podobne, proste niekto z rodiny, s kým má dieťa vybudovaný vzťah. A toto je veľmi dôležité, pretože ide o prípady z praxe, kedy najmä jednorodičia upozorňujú na tento problém, no lekári a nemocničný personál dáva túto možnosť len zákonnému zástupcovi, čomu prispieva aj to, že to v zákone nemáme ošetrené.
Ako predpokladáte, že dopadne hlasovanie o tomto zákone?
-Nerobím si ilúzie, už sme o ňom niekoľkokrát hlasovali a nikdy sa ho nepodarilo presadiť a dotiahnuť do úspešného konca. Pritom nejde o tému, na ktorej by sme sa mali politicky rozlišovať. Rovnako ma prekvapilo, že z koalície nebol záujem na tému diskutovať, počas niekoľkohodinovej rozpravy boli prítomní len asi traja koaliční poslanci, ktorí ju boli ochotní počúvať. Žiaľ, toto, aj spolu s ignoráciou pani ministerky Dolinkovej na túto tému diskutovať, mi naznačujú, že zákon nemusí byť úspešný ani tentokrát. To ale neznamená, že to vzdám. Naďalej budem hovoriť, aké je to prínosné a kľúčové pre naše deti, aby neostávali za stenami nemocníc osamotené. Doteraz som hovorila len o pozitívnych dopadoch na detského pacienta, ale treba povedať, že novela by mala pozitívny vplyv aj na štátny rozpočet. Prítomnosť rodiča vie totiž urýchliť proces zotavenia o 10 až 20 percent. Ak by teda dieťa bolo za normálnych okolností, bez rodiča, hospitalizované 10 dní, prítomnosť rodiča by ju vedela skrátiť v priemere na 8 dní. To sú 2 dni k dobru, o 2 dni to štát menej stojí. A je štúdiami podložené, že ak je s dieťaťom v nemocnici blízka osoba, je potrebné podávať menej analgetík, lebo lepšie znáša bolesť,...
...a odbremení sa zdravotný personál...
-Presne tak. Ten rodič totiž vie základné hygienické úkony alebo kŕmenie spraviť sám, nemusí to robiť zdravotník, ten sa môže tým pádom venovať inými pacientom a prípadom, inej práci. Novela o prítomnosti rodiča v nemocnici má teda výrazné benefity. Čo by to znamenalo pre nemocnice? Stačilo by rodičovi prisunúť len stoličku k postieľke. Ja neťahám rodičom medové motúzy popod nosy, nehovorím im, že novelou budú mať garantované lôžko na izbe, ale že budú mať postarané o stravu, zvýšený komfort, mnohým by stačila aj tá stolička. Podmienky v nemocniciach sa totiž zo dňa na deň nezlepšia, ale zabezpečiť stoličku by možné bolo. Tým pádom sa nebude rodič vyhadzovať od toho lôžka, aj keď to pre rodiča nebude komfortné, podmienky budú bojové, ale bude pri svojom dieťati. A to stojí aj za ten diskomfort.
O tom, čo Vladimíra Marcinková hovorí na krok Richard Sulíka opustiť lavice parlamentu a odísť z poslaneckého klubu SaS, ako aj to, čo hovorí na aktuálnu situáciu v politike, sa dozviete vo VIDEU.
