PAECHOVANY - Tragický skon len 15-ročného Romana, ktorý neuniesol šikanu a skočil zo strechy miestnej školy v Parchovanoch v trebišovskom okrese silno zasiahol aj 40-ročného Imricha. Rozhodol sa vystúpiť z anonymity a na sociálnej sieti opísal svoj príbeh, ktorý zdieľa množstvo ľudí. Je naozaj silný a môže otvoriť oči mnohým obetiam šikany, ktoré bojujú s podobnými pocitmi, s akými bojoval v mladosti aj on. Pochádza z toho istého kraja ako nebohý Roman a ako napísal, nikto z jeho okolia netušil čo prežíva, lebo bola hanba ukázať "slabosť".
archívne video
Imrich sa rozhodol nič neprikrášľovať. "Mal som 14 rokov. Prijali ma na gymnázium do Trebišova. Od nás z dediny sme boli dvaja. Prechod z dedinskej školy do “veľkého mesta” bol náročný. Okrem kamoša z dediny som tam nikoho nepoznal a bežne som chodil po škole na stanicu a odtiaľ domov sám. Niekde na tej autobusovej stanici sa ku mne po pár týždňoch prihovorili dvaja cigáni. Som z východu a cigáň pre mňa nie je hanlivé označenie, aby bolo jasno," začína opisovať svoj príbeh, o ktorom nikto z jeho blízkych netušil. Ako poznamenal, bol ideálnym typom na šikanu - vážil 50 kg, nosil veľké dioptrie a bol typickým vydeseným chlapcom z dediny v meste.
Zbaviť sa agresorov, ktorí stále stupňovali svoje požiadavky, nebolo jednoduché. Keď neprišiel na stanicu, vyhliadli si ho priamo pred školou. Vyústilo to do toho, že im odovzdal všetky svoje našetrené peniaze a keď im už nemal čo dať, vyslúžil si od nich facky, kopance a pľuvance do tváre. Nestalo sa to raz. Postupne našťastie pochopili, že Imrich im už naozaj nemá čo dať a nechali ho na pokoji. Cesta k tomu však bola dlhá, bolestivá a plná strachu.
Mama doteraz netuší, čím všetkým prešiel
"Vieš čo je na tomto príbehu zaujímavé? Mám 40 rokov a toto je prvýkrat, kedy o ňom hovorím. Moji rodičia, moje 3 sestry, moji spolužiaci a učitelia na gymnáziu. Nikto z nich nemal celé tie mesiace šajnu, čo sa deje. Pretože tam, odkiaľ som, chlapci neplačú," vysvetľuje. Pojem šikana podľa neho jednoducho neexistoval a psychológovia boli vnímaní ako tí, za ktorými chodia magori a mentálne narušení. To vysvetľuje dôvody, prečo za nikým so svojím problémom nešiel. "Vzišiel som zo sveta, kde chlapci ani chlapi emócie neukazujú. Vyfackaný, dokopaný a opľutý so slzami v očiach, ale iba po bráničku domu. Po bránu školy," opísal.
Zážitky s partiou na stanici neboli jedinými hrôzostrašnými zážitkami. Bitiek a pľuvancov si užil omnoho viac aj od iných chlapcov a to hlavne preto, lebo študoval na gymnáziu, zatiaľ čo väčšina z nich chodila na učňovku. Jednoducho nezapadal. "Vyrovnal som sa s tým po svojom. Začal som cvičiť, ostrihal si vlasy nakrátko. Holá hlava a široké ramená po čase zafungovali všeobecne. Na vysokej škole som po návrate domov takmer úplne prestal chodiť do krčmy, našej kultúrnej dedinskej ustanovizne. Vlastne som prestal takmer chodiť domov. Moja mama si doteraz myslí, že to bolo kvôli učeniu sa na skúšky. Po nejakom čase som tak bol už na šikanu jednoducho príliš veľký," pokračuje.Za najdesivejšie označil to, že aj po 25 rokoch si pamätá všetky detaily.
"Prečo tento príbeh zverejňujem? Pretože pár dní dozadu skočil zo strechy školy v Parchovanoch v mojom rodnom kraji chlapec, ktorý to nedal. Jeho spolužiaci na neho kričali nech skoči. Skočil a zomrel. Nemal šťastie ako ja. Všetci sú teraz zhrození. Všetci sa čudujú. V kraji tvrdých chlapov, tvrdých pästí a tvrdej pálenky sa takéto niečo predsa nedeje. My vychodňare vytrimeme šicko, ta ne?! Ta ne. Prekliatie tejto krajiny nie sú tí, ktorí kričia, nadávajú, vyhrážajú sa a ubližujú. Prekliatím tejto krajiny sú tí, ktorí mlčia…," končí silný príbeh chlapa, ktorý už nechcel ďalej mlčať a zverejnil ho na sociálnej sieti.
