BRATISLAVA - Vznik prvej Československej republiky (ČSR) sa v Slovenskej republike (SR) po roku 1993 pripomínal ako pamätný deň - Deň vzniku samostatného Československa. V novembri 2020 poslanci Národnej rady (NR) SR schválili dve novely zákona, na základe čoho sa 28. október zmenil na štátny sviatok - Deň vzniku samostatného československého štátu. Sviatok však nie je dňom pracovného pokoja.
Národný výbor československý v Prahe prijal 28. októbra 1918 zákon o utvorení samostatnej ČSR, vyhlásil jej vznik a prevzal štátnu moc. Od vzniku ČSR uplynie dnes (28. októbra) 105 rokov. Slováci mali sformulovaný národný politický program už od polovice 19. storočia. Program, ktorý vypracoval Ľudovít Štúr, vychádzal z faktu, že Slováci sú samostatný a svojbytný národ, a požadoval slovenskú samosprávu v rámci Uhorska. Nemal však šancu na realizáciu najmä po neúspešnom povstaní Slovákov voči Maďarom v rokoch 1848 - 1849 a po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867.
Prezidentka Čaputová si pripomenula 105. výročie vzniku prvej ČSR
Vypuknutie prvej svetovej vojny v lete 1914 prinieslo oživenie slovenskej otázky. Keď priebeh vojny naznačoval, že Nemecko a Rakúsko-Uhorsko vojnu prehrajú, začali sa vytvárať rôzne úvahy o možnostiach postavenia Slovákov v Európe. Ako najvýhodnejšie sa ukázalo riešenie vytvoriť československý štát. Postavila sa zaň slovenská komunita v USA, ktorá 22. októbra 1915 spolu s českými predstaviteľmi podpísala Clevelandskú dohodu. Na čele zahraničného československého odboja stál Tomáš Garrigue Masaryk. Vo februári 1916 vznikla v Paríži Československá národná rada (ČSNR), na sformovaní ktorej sa výrazne podieľal aj Slovák Milan Rastislav Štefánik.
Diplomatickému úsiliu Masaryka, Štefánika a Edvarda Beneša výrazne dopomáhali úspechy československých légií, ktoré boli ozbrojenými zložkami budúceho československého štátu a podliehali ČSNR. Do konca prvej svetovej vojny pôsobilo v Rusku, Taliansku, Srbsku a vo Francúzsku okolo 100.000 legionárov.
V máji 1917 českí politici na zasadnutí ríšskeho parlamentu predniesli vyhlásenie, v ktorom žiadali spojenie českých krajín so Slovenskom. Vyhlásenie podporil aj slovenský politik Vavro Šrobár, ktorý 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši vsunul do rezolúcie aj požiadavku práva na sebaurčenie národov. Predstavitelia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a predseda Československej národnej rady Masaryk podpísali 30. mája 1918 Pittsburskú dohodu a 14. októbra 1918 vznikla v Paríži dočasná československá vláda. Snahu vytvoriť spoločný a demokratický štát Čechov a Slovákov deklarovala aj Washingtonská deklarácia zverejnená 18. októbra 1918. V jej závere sa píše: "Veríme v demokraciu - veríme v slobodu - a v slobodu vždy väčšiu a väčšiu."
Vzniku ČSR predchádzalo stretnutie predstaviteľov zahraničného a domáceho odboja v Ženeve. Na tomto stretnutí bola 28. októbra 1918 utvorená dočasná československá vláda. V ten istý deň prijalo Rakúsko-Uhorsko podmienky definitívnej kapitulácie a československý Národný výbor v Prahe vydal zákon o vzniku ČSR. Podpísali ho Vavro Šrobár, Anton Švehla, Alojs Rašín, František Soukup a Juraj Stříbrný. Týmto aktom oficiálne vznikla Československá republika.
V Turčianskom Svätom Martine sa 30. októbra 1918 konalo verejné zhromaždenie, na ktorom bola prijatá deklarácia, v ktorej sa Slováci jasne prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi. Dočasné Národné zhromaždenie 14. novembra 1918 zvolilo Masaryka za prezidenta republiky, zároveň vznikla československá vláda, ktorej predsedom sa stal Karel Kramář. Existenciu ČSR aj jej hraníc potvrdili mierové zmluvy: Versaillská s Nemeckom (1919), Saintgermainská s Rakúskom (1919) a Trianonská s Maďarskom (1920).
Česko-slovenskí legionári dláždili cestu pre vznik prvej ČSR
Česko-slovenské légie, ktoré mali viac ako 100.000 príslušníkov, z toho 7200 Slovákov, mali zásadný význam pre vznik prvej Československej republiky (ČSR), od vzniku ktorej uplynie dnes (28. októbra) 105 rokov. Dobrovoľnícke vojsko sa formovalo na troch hlavných územiach – v Rusku, Francúzsku a Taliansku a ich cieľom bolo presadenie myšlienky samostatného Československa u dohodových mocností. V légiách pôsobili mnohí neskorší poprední predstavitelia slovenského kultúrneho, politického a vojenského života.
"Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa slovenskí a českí krajania žijúci v štátoch združených v Dohode (Rusku, Francúzsku i Anglicku) dostali do ťažkého postavenia. Tamojšie úrady hľadeli na nich ako na cudzincov pochádzajúcich z nepriateľského štátu. Začali preto vytvárať politické i vojenské skupiny ochotné bojovať po boku dohodových štátov," vysvetlila vedecká pracovníčka Vojenského historického ústavu (VHÚ) Jana Zaťková.
Vo Francúzsku vytvorilo 300 dobrovoľníkov z radov krajanov v auguste 1914 rotu Nazdar. Rovnako v auguste 1914 vznikla v Rusku Česká Družina. Jej poslaním bola agitácia a tlmočnícke služby po prekročení rakúsko-uhorských hraníc ruskou armádou. V januári 1916 bola Česká družina premenovaná na Česko-slovenský strelecký pluk a o 4 mesiace neskôr sa pretransformovala do Česko-slovenskej streleckej brigády.
"Rozhodujúcu úlohu pri formovaní sa česko-slovenských légií mala Československá národná rada, ktorá vznikla vo februári 1916 v Paríži. K tomu prispelo predovšetkým diplomatické úsilie Milana Rastislava Štefánika a jeho kontakty v politických a vojenských kruhoch vo Francúzsku. Štefánik presadzoval ako cestu na vytvorenie samostatného Česko-slovenského štátu vytvorenie vojska, ktoré by bojovalo po boku dohodových štátov," priblížila Zaťková.
Štefánik podľa nej vychádzal z tzv. "zajateckej koncepcie", teda náboru dobrovoľníkov z radov rakúsko-uhorských zajatcov českej a slovenskej národnosti. Od apríla 1916 pôsobil v Taliansku, kde organizoval letákovú akciu, ktorá nabádala slovanských vojakov rakúsko-uhorskej armády k dezertovaniu. V tom istom roku rokoval aj v Rusku o nábore česko-slovenských dobrovoľníkov z radov zajatcov a ich presune do Francúzska. Následne od mája 1917 pôsobil v USA, kde organizoval nábor dobrovoľníkov z radov krajanov, čo viedlo k úspešnému sformovaniu sa légií. Vláda USA súhlasila s náborom na jej území a na základe toho začali do Francúzska prichádzať aj dobrovoľníci z tejto krajiny.
Dekrét povoľujúci zriadenie samostatného česko-slovenského vojska vo Francúzsku bol podpísaný 19. decembra 1917. Legionári boli ako bojová jednotka nasadení na jeseň 1918 neďaleko Mylhúz pri Remeši a Vouziers. V česko-slovenských légiách vo Francúzsku slúžilo 9957 mužov, z toho 1591 Slovákov.
Obrat v organizovaní československých jednotiek v Rusku nastal v roku 1917 v súvislosti s ruskou revolúciou. Československá strelecká brigáda bola počas tzv. Kerenského ofenzívy začlenená do 49. armádneho zboru 11. ruskej armády v oblasti Zborova. V legionárskom vojsku sa koncentrovalo stále viac dobrovoľníkov a vytvoril sa Česko-slovenský zbor.
"Po podpísaní Brest-litovského mieru medzi Ruskom, Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom v marci 1918 bol dohodnutý odchod zboru z Ruska. Zmluva zaručovala légiám voľnú cestu do Vladivostoku. Jednou z rozhodujúcich akcií vedúcich k vystúpeniu česko-slovenských légií v Rusku proti sovietskej vláde bol tzv. Čeľjabinský incident v máji 1918, kedy sa neozbrojení legionári dostali do konfliktu s miestnym sovietom. Sovietska vláda sa pokúsila česko-slovenské jednotky odzbrojiť. Legionári však siahli po zbraniach a v priebehu niekoľkých týždňov ovládli takmer celú trans-sibírsku magistrálu," uviedla Zaťková.
V novembri 1918 minister vojny ČSR Štefánik prišiel na Sibír a rozhodol, že česko-slovenské pluky opustia protiboľševický front. V dôsledku zhoršenej situácie sa zrealizovala lodnými transportmi z Vladivostoku evakuácia legionárov do vlasti. Tá trvala do konca novembra 1920. Počas existencie československých légií v Rusku ich radami prešlo 71.310 dobrovoľníkov, z toho 5104 Slovákov.
V Taliansku nábor prebiehal len medzi zajatcami. Dňa 15. januára 1917 v tábore Santa Maria Capua di Vetere došlo k vytvoreniu spolku zajatcov pod názvom Československý dobrovoľnícky zbor. "V máji 1917 bola väčšina zajatcov presunutá do tábora v Certose di Padua, ktorý sa stal základňou budovania česko-slovenských légií v Taliansku. Po porážke talianskej armády pri Kobaride na jeseň 1917 nastala zmena v postoji talianskej vlády k formovaniu česko-slovenského vojska v Taliansku," vysvetlila Zaťková.
Vznikli česko-slovenské pracovné prápory a 21. apríla 1918 bola uzatvorená zmluva o zriadení samostatného česko-slovenského vojska. "Zmluva určovala, že vojenské jednotky budú súčasťou česko-slovenskej armády vo Francúzsku, vojensky však budú podliehať talianskemu veleniu. Presun legionárov na front sa uskutočnil v polovici augusta 1918. Česko-slovenský armádny zbor v Taliansku mal 19.476 mužov, z toho 591 Slovákov a bol prvou zložkou čs. zahraničného vojska, ktorá sa už v priebehu decembra 1918 vrátila do Československa a zapojila sa do vojenského obsadzovania a bojov o Slovensko," dodala Zaťková.
V Rusku ako legionári pôsobili mnohí neskorší poprední predstavitelia slovenského života. Boli nimi napríklad spisovatelia Janko Jesenský, Jozef Gregor Tajovský a Mikuláš Gacek, diplomat Vladimír Hurban, politik a v roku 1920 minister obrany ČSR Ivan Markovič, generál a veliteľ povstaleckej armády počas Slovenského národného povstania (SNP) Rudolf Viest či generál a minister obrany vojnovej Slovenskej republiky Ferdinand Čatloš. Príslušníkmi légií na západe boli napríklad aj významní diplomati Štefan Osuský a Ján Papánek.
