BRATISLAVA – Herec Lukáš Vaculík (61) sa na začiatku kariéry preslávil filmami o láske a kamarátstve. Pre jemné črty tváre a modré oči mal veľa fanúšičiek, no na prelome tisícročí sa z televíznych obrazoviek vytratil. A potom sa vrátil v rolách z celkom iného súdka, najmä detektívov. Prvýkrát zosobňoval vyšetrovateľa aj v slovenskom seriáli Prokurátorka, ktorý vysielala televízia JOJ.
Z rozhovoru sa dozviete:
• či sa stretáva s dcérou a vnukmi, ktorých má na Slovensku,
• čo študuje jeho syn,
• prečo istý čas uprednostňoval divadlo pred filmom,
• ako ho uštvali depresívne role,
• prečo nemá výčitky z ničnerobenia,
• a kedy by chcel ukončiť kariéru.
Máte povesť herca, ktorý si veľmi chráni súkromie. Možno mi neodpoviete, ale aspoň sa spýtam. Len pred pár rokmi vyšlo najavo, že na Slovensku máte vyše tridsaťročnú dcéru Alexandru. Nemáte tu aj vnúčatá? Stretávate sa?
Alexandra je veľmi fajn. Občas sa stretneme a áno, vďaka nej mám aj dve vnúčatá, tiež sa vídame.
V Česku máte zas syna vo veku, kedy sa volí povolanie. Nechce byť tiež herec?
Našťastie nechce, študuje scenáristiku.
Prečo našťastie? Vás herectvo sklamalo alebo ste prežili vyhorenie z práce?
V tomto povolaní som prešiel niekoľkými fázami. S nakrúcaním filmov som začal veľmi skoro, ešte v časoch, keď som spoznával život, čo bolo na prvom mieste. Stále ma ťahalo niekam za kamarátmi, na čunder, chalupu, párty... Potom som mal obdobie, kedy ma veľmi bavilo hrať v divadle, vďaka čomu som sa naučil poctivému hereckému remeslu. Nakrúcanie filmov išlo trochu bokom. No mal som aj šťastie, že som nemusel brať filmové role, ktoré by ma nebavili, dokonca som sa vedel divadlom veľmi dobre uživiť.
V 1989. roku sa Mestské divadlá pražské rozdelili na tri samostatné divadlá a ja som išiel do divadla Komedie, vtedy sa volalo divadlo K. Bola v ňom výborná partia ľudí, ale hrali sme ťažké, depresívne hry, ako napríklad Zmar.
Doliehalo to na vás?
Raz som na stretnutí divadelného súboru povedal, že už neviem, ako tú depresiu hrať ani ako s tým žiť. Nielenže ja som to nechcel, ani diváci už na nás nechodili. Skrátka, dal som výpoveď. Vedenie divadla však pokračovalo vo svojom trende a napokon sa rozpadlo. Vtedy som už bol v Činohernom klube, ktorému práve šéfoval Slovák Vladimír Strnisko a čoskoro som zistil, že ma nebaví. Nie ako režisér, ale ako človek. Pod jeho vedením sa navyše divadlo rozdelilo na dva znepriatelené tábory. Odišiel som na voľnú nohu a svoju profesiu som poňal celkom pragmaticky. Občas som hosťoval v nejakom divadle a nakrúcal som to, čo bolo dobre zaplatené. Vďaka tomu som mohol mať istú dobu pokoj.
Až po mnohých rokoch som stretol partiu z divadelnej spoločnosti Háta, s ktorou mi je aj ľudsky dobre. V Prahe hráme asi dvakrát do mesiaca, inak jazdíme s predstaveniami po celej republike. Keď to poviem veľmi nadnesene, tá partia je pre mňa najdôležitejšia, divadlo je až na druhom mieste.
Ako trávite tie dlhšie voľná, keď si na ne zarobíte?
Najdlhšie voľno som mal teraz v lete, skoro tri mesiace a naozaj som ani jeden jediný deň nepracoval. Nechcem povedať, že som športoval, ale hýbal som sa, čítal, relaxoval...
Nehrýzlo vás svedomie, že čas uteká a nič nerobíte?
Vôbec. Lebo keď mám voľno počas divadelnej sezóny, neznamená to, že nehrám. Ale že nič nenakrúcam a hrám len hru, ktorú už máme naštudovanú, ale novú neskúšam. Takže s kolegami sa stretávam večer pred predstavením a domov sa vraciam okolo polnoci.
Niekto si povie, preboha, štyri hodiny cestuje s divadlom do Ostravy a potom späť, ale s touto partiou to sú hodiny veľkej srandy. Niekedy sa prichytím pri tom, že sa usmievam na svet a ani neviem prečo. Navyše, čím som starší, tým menej peňazí potrebujem, takže sa za nimi nemusím naháňať. Je veľmi oslobodzujúce, keď môžete povedať: s tebou robiť nechcem.
Viete si predstaviť, že by ste vôbec nehrali a boli len na dôchodku? Čo by ste robili?
Áno. Asi by som trávil viac času na chalupe. Dôchodku sa nebojím. Bojím sa len, aby som rozoznal, že je čas to zabaliť. Nedávno som totiž na jednom predstavení videl hrať kolegu, ktorý bol veľmi vetchý, neistý, bál sa, či hovorí správny text. Celý čas som si hovoril, Ježiš, hlavne nech sa mu nič nestane.
