Sobota9. november 2024, meniny má Teodor, Teo, zajtra Tibor

ROZHOVORY s rodičmi transrodových synov: Naše deti nie sú pliagy, ktoré ničia krajinu

Renáta a Peter Zaklaiovci (vľavo) a Mojmír a Martina Vajglovci (vpravo). Zobraziť galériu (5)
Renáta a Peter Zaklaiovci (vľavo) a Mojmír a Martina Vajglovci (vpravo). (Zdroj: Ján Zemiar/Topky.sk)

BRATISLAVA – Manželia Zaklaiovci, Vajglovci aj Elena s manželom majú transrodové deti. Otvorene priznávajú ako najprv boli ich pocitmi zaskočení a čo im ich pomohlo prijať. Aj preto, že farári, ktorí majú prijatie a lásku v náplní práce, krátko pred voľbami strašia národ konšpiráciou o rodovej ideológii. Mýtus na mnoho ľudí platí viac ako vedecké dôkazy a farári aj politici to veľmi dobre vedia. Aj preto sa mnohí z nich do predvolebného súboja vyzbrojili hoaxami a konšpiráciami. Bez ohľadu na to, že pred necelým rokom viedli na Slovensku k vražde dvoch LGBT+ ľudí.

Z článku sa dozviete:
•    ako odlišne sa s transrodovosťou svojich detí vyrovnávali otcovia a mamy,
•    čo pre nich bolo najťažšie a čo im najviac pomohlo,
•    ako to prijali ich priatelia, príbuzní, pedagógovia detí,
•    ako vnímajú vyjadrenia politikov o transrodových ľuďoch,
•    že na Slovensku existuje Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí.

Psychologička Katy Franeková vysvetľuje :
•    prečo sa v súčasnosti viac mladých ľudí považuje za transrodových,
•    ako môže ovplyvniť ich zdravie, keď ich rodina a spoločnosť neprijímajú, 
•    či existuje „prenos homosexuality“,
•    čo hovoria vedecké štúdie o vplyve výchovy detí LGBT+ rodičmi na ich psychické zdravie,
•    čo pomáha zmeniť negatívne predsudky voči LGBT+ ľuďom.

Peter a Renáta Zaklaiovci: „Veď aj my sme tradičná rodina. Naše deti sú slušné, vzdelané a pre štát môžu byť prospešné.
Zobraziť galériu (5)
Peter a Renáta Zaklaiovci: „Veď aj my sme tradičná rodina. Naše deti sú slušné, vzdelané a pre štát môžu byť prospešné."  (Zdroj: Ján Zemiar/Topky.sk)

Peter a Renáta Zaklaiovci

Peter (48) je strojár, Renáta (46) je telefonická operátorka a majú dvoch synov. Pred tromi rokmi by ešte povedali, že majú syna a dcéru. Zaklaiovci o nej dnes, na znak prijatia, hovoria ako o Patrikovi aj keď spomínajú minulosť, v ktorej ešte netušili, že sa vnútorne cíti byť chlapcom. Transrodových ľudí totiž traumatizuje, keď sa spochybňuje ich rodová identita.

V spoločnosti pretrváva zastaraný názor, že transrodovosť (nesprávne transgenderovosť – pozn.red.) sa prejavuje už od ranného detstva. Napríklad tak, že dievča, ktoré sa cíti byť chlapcom protestuje proti sukničkám a mašličkám vo vlasoch. V skutočnosti tomu tak nemusí byť. Deti často na seba berú rolu, ktorú im okolie prisúdi na základe ich biologických znakov a až v puberte, alebo dospelosti identifikujú svoju transrodovosť. Vnútorné prežívanie identity a rodový prejav človeka nie je závislý od sexuálnej orientácie (ani naopak). Aj transrodový človek môže byť heterosexuál, homosexuál a tak ďalej.

Nie preto, že by som  chcela transrodovových ľudí spochybňovať, práve naopak, ale pre lepšie pochopenie ich rodičov, budem používať slovo dcéra až do momentu, kedy sa ich dieťa rozhodlo pre oficiálnu zmenu rodu (proces vyjadrenia vlastnej rodovej identity, ktorý má niekoľko stupňov, od sociálneho, cez medicínsky až po právny a je na danom človeku, ktoré z nich podstúpia a za ako dlho - pozn.red.)

Všetko nám vychádzalo. A zrazu to začalo padať

Keď sa Renáte zhruba dvanásťročná dcéra zdôverila s tým, že sa jej páčia dievčatá, neprikladala tomu zvláštny význam: „Povedala som jej, že to je pochopiteľné, veď baby sú pekné. A že to nič neznamená.“ O štyri roky rodičom napísala  list o tom, že má priateľku. „Najprv sme nereagovali dobre, nemali sme o tom nič naštudované,“ vysvetľuje Renáta. Dcéra sa preto v osemnástich rokoch odsťahovala z domu a začala žiť s priateľkou, no rodičia napokon situáciu akceptovali a stretávali sa s nimi. I keď Peter priznáva, že vnútorne s tým mal problém, hoci to nedával najavo.

Ďalší zlom nastal v dcérinej dvadsiatke. „Chcela nám niečo povedať na neutrálnej pôde, stretli sme sa teda mimo domu. Tušil som, o čo ide, rovno som povedal: ty chceš byť chlapec,“ hovorí Peter a dodáva, že dcéra sa rozplakala a manželka najprv nebola schopná slova. „Povedal som, dobre, to nevadí. No vnútorne som trpel. Bol som na ňu pyšný aj preto, že bola krásna. Vtedy som nevedel jej pocity pochopiť.“

Renáta približuje ako odlišne túto informáciu s manželom prežívali. Kým on prestal komunikovať, ona emočne vybuchovala a plakala: „Pripadalo mi to ako trest. Ale za čo? Boli sme ukážková rodina. Všetci sme sa mali radi, veľa sme spolu komunikovali, hrali sme sa s deťmi, všetko nám vychádzalo. A zrazu to začalo padať. Rozmýšľala som, kde sa stala chyba, či v tehotenstve, či pri výchove... V jednej chvíli som mala pocit, že to dokážem prežiť, len keď sa so starším dieťaťom prestaneme vídať.“ 

Zvíťazila láska

No napokon k tomu nedošlo. „Lebo zvíťazila láska. Videla som, že manžel sa vnútorne zožiera a vravela som si, že táto informácia nás nemôže rozdeliť. Keď sme si začali o téme transrodovosti čítať, dozvedeli sme sa, že to nie je porucha, ale prirodzený jav, ktorý sa vyskytuje aj v prírode.“ Vedci pozorovali pestrú škála sexuality u vyše 1 500 zvierat. Podľa ich zistení je dielom evolúcie a v prírode má svoj význam – slúži na upevnenie vzťahov, odbúranie agresivity, či záchranu nechcených mláďat.

Peter si potreboval byť istý, že u dcéry nejde len o pubertálny vzdor, preto s ňou navštívili psychologičku aj sexuologičku. „Všetko nám pekne vysvetlila. Že Paťo si želá, aby sme ho volali mužským menom, má v hlave jasno, vie čo chce a mali by sme to akceptovať. A že to bude zdĺhavý proces pod vedením mnohých odborníkov, ale keby si ho rozmyslel, do určitej doby sa dá zvrátiť,“ približuje Renáta, ktorá krátko na to objavila  Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí (rovnako ako rodičia z nasledujúcich dvoch príbehov). „Víkendové stretnutie s nimi nám veľmi pomohlo. Spoznali sme na ňom bežných ľudí ako my s podobným príbehom. Tam sme pochopili, že to, čo prežívame je normálna vec,“ hovorí Peter a Renáta dopĺňa, že po tomto víkende manžel znovu ožil.

Zaklaiovci mali obavy, ako na tranzíciu ich dieťaťa zareagujú priatelia a rodina. „Z najbližších kamarátov to nikto neodsúdil, v pohode Paťa oslovujú v mužskom rode. Veľmi som sa bála povedať o tom otcovi, lebo na LGBT+ ľudí nikdy nemal dobrý názor. No aj on Paťa prijal. Povedal, že asi bude mať problém oslovovať ho v mužskom rode, ale bude ho ľúbiť takého aký je.“

Pomáhajú podobným tradičným rodinám

Paťo dnes diaľkovo študuje vysokú školu pedagogickú a popri tom pracuje v IKEA „Nabádam ho, aby mal väčšie pracovné ambície, no on je vďačný, že v IKEA sú progresívni a s jeho transrodovosťou nemajú žiaden problém. Bojí sa, že iní zamestnávatelia ho pre ňu odpíšu, veď Slovensko je veľmi transfóbne. 

Zaklaiovci vnímajú ako politici robia z LGBT+ ľudí hrozbu pre tradičnú rodinu a ako to ich syna sužuje. „Veď aj my sme tradičná rodina. Naše deti sú slušné, vzdelané a pre štát môžu byť prospešné. Politici  ich pritom nazývajú živlami, pliagou, nebezpečenstvom. Paťo len čaká, ako dopadnú voľby a potom sa rozhodne, či tu ostane žiť.

Zaklaiovci dnes už nepovažujú synovu transrodovosť za trest a veria, že naša spoločnosť len potrebuje čas a informácie, aby ľudí ako on prijala. „Spomeňte si ako sa za socializmu každý, kto mal tetovanie považoval za basistu. Teraz je potetovaných plno ľudí a nikto to nerieši. Keby sa aj vnímanie sexuality a rodovosti takto posunulo,“ želá si Peter. Renáta si myslí, že by sa o tom malo učiť na školách. Zatiaľ spolu šíria osvetu tým, že vystupujú na besedách o LGBT+ ľuďoch po celom Slovensku. Snažia sa tak pomôcť rodinám, ktoré sa konfrontujú s tranrodovosťou bez dostatočných informácií, aby nerobili tie isté chyby ako oni. 

„Môj syn je múdry aj empatický. Akým právom o ňom nejaký ,kádéhák´ rozpráva ako o pliage?
Zobraziť galériu (5)
„Môj syn je múdry aj empatický. Akým právom o ňom nejaký ,kádéhák´ rozpráva ako o pliage?" Pýta sa Mojmír po boku s manželkou Martinou.  (Zdroj: Ján Zemiar/Topky.sk)

Mojmír a Martina Vajglovci

Mojmír je informatik (55), Martina (50) je zubná lekárka a majú dvoch synov. Starší Tobias (22) sa narodil ako dievča,  tak ho aj vychovávali, dnes si však uvedomujú, že transrodovosť prejavoval od malička. „Nezaujímali ho bábiky ani sukničky. Na oblečenie vlastne vôbec nedbal, vždy ho mal rozgajdané, vyzeral ako lajdák,“ hovorí Mojmír. Objasňuje, že keď si zhruba v pätnástich dcéra našla priateľku, nemali s tým problém: „Vedela, že sme v tomto smere otvorení.“ 

Martina si myslí, že jej vnútornej mužskej identite sama pomohla na povrch: „Práve bežala kampaň Ligy proti rakovine s názvom Vystrihaj sa Slovensko. Vyzývala k darcovstvu vlasov na parochne pre onkologických pacientov. Dcéra mala dlhé blond vlasy, ale väčšinou rozcuchané, tak som jej povedala, nech ich radšej daruje na dobrú vec.“ Urobila to a neskôr sa rodičom zdôverila, že keď ju raz na rodinnej večeri čašník považoval za chlapca, páčilo sa jej to.

Ponaučenie zo Shreka

Martinu mrzí ako zareagovala, keď ich dcéra požiadala, aby ju volali Tobi: „Budem ťa volať ako chceš, len sa nedaj preoperovať.“ Dcéra síce na nich v tomto smere netlačila, ale Martina vycítila, že jej na mužskom mene záleží. „Nerešpektovaním by sme ubližovali. Vieme, že syn jedného umelca s rovnakým problémom preto spáchal samovraždu. Veľmi sme sa obávali, že to môže zájsť tak ďaleko. Povedali sme si, že nie my, ale Tobi musí byť šťastný,“ dodáva Mojmír. 

Martine sa do očí tlačia slzy: „Chvíľu som mala pocit, akoby dcéra zomrela. Ale keď som sa prinútila pozerať na vec racionálne, podarilo sa mi ho zbaviť. Párkrát som si poplakala, ale zvládla som to bez psychologickej pomoci. Kamarátky sa mi smejú, keď im hovorím, že krízu mi pomohla spracovať rozprávka Shrek. Tá scéna, v ktorej sa krásna princezná Fiona z lásky k zlobrovi Shrekovi premení na zelenú obryňu. A jej rodičia to vôbec neriešia, lebo sú šťastní, že ona je šťastná. Uvedomila som si ako perfektne zareagovali, na rozdiel odo mňa.“

Vychovali sme dobrého človeka 

Aj Tobi sa k svojim pocitom podľa Martiny postavil racionálne: „Vravel, že svoj problém musí vyriešiť rýchlo, lebo ho až duševne bolí (nesúlad s biologickým pohlavím sa môže prejavovať úzkosťami a depresiami – pozn.red.).“ Mojmír dodáva, že tranzícia (proces vyjadrenia vlastnej rodovej identity, ktorý má niekoľko stupňov, od sociálneho, cez medicínsky až po právny a je na danom človeku, ktoré z nich podstúpia a za ako dlho - pozn.red.) mu veľmi pomohla: „Je sebavedomejší, kľudnejší.“ Našťastie aj príbuzní vrátane starých rodičov a rodinných známych jeho rozhodnutie bez problémov prijali.  

Tobi ovláda dva cudzie  jazyky a študuje vysokú školu v Brne. Mojmír Vajgel opisuje stretnutie s jeho pedagógom: „Hovorí mi: ,Známky má dobré, to neriešte. Dôležitejšie je, že pomohol spolužiačke, ktorá mala problémy. Gratulujem, vychovali ste dobrého človeka.´ Takže môj syn je múdry aj empatický. Akým právom o ňom nejaký ,kádéhák´ rozpráva ako pliage?“ (Predseda Kresťanských demokratov Milan Majerský povedal o LGBT+ ľuďoch, že sú to pliagy, ktoré ničia krajinu – pozn.red.) Manželka ho opravuje, že mal na mysli LGBT+ ideológiu, ale vzápätí dodáva: „Aká je to ideológia? Cirkvi majú ideológie.“ 

Mojmír si myslí, že zmena postoja väčšiny slovenskej spoločnosti voči LGBT+ ľudom, potrvá roky. „Uvidíme ako sa situácia vyvinie po voľbách. Keď takým, ktorý považujem za horší, radšej nech Tobi ostane v Čechách, alebo sa odsťahuje do inej, ale tolerantnejšej krajiny. Tu by sme sa báli o jeho bezpečnosť.“ 

ROZHOVORY s rodičmi transrodových
Zobraziť galériu (5)
 (Zdroj: Topky/ Ramon Leško)

Elena Slušná

Elena (49) je manažérka ľudských zdrojov. Pretože dieťa, o ktorom rozpráva je maloleté, jej aj jeho meno sme zmenili. Elenin manžel pracuje v banke a nášho rozhovoru sa nemohol zúčastniť, lebo bol na služobnej ceste. Pred troma rokmi by Elena povedala, že majú tri dcéry, jednu staršiu a mladšie dvojičky. Jedno z dvojčiat je transrodový syn Noel, ktorý je práve v procese tranzície”. 
Rovnako ako Zaklaivoci a Vajglovci, aj Elena hovorí o dvojčati v mužskom rode, aj keď spomína minulosť, kedy ho považovali za dievča.

O tom, že sa cíti byť chlapcom, sa rodičom zdôverilo v štrnástich rokoch. „Objala som ho a povedala som mu, že viem, aké to bude mať v živote ťažké. A že dúfam, že nás bude mať rád aj ako chlapec. Manžel je introvertnejší, mlčal. Sedeli sme s Noelom (vtedy ešte nemal chlapčenské meno – pozn.red.) na gauči a objímali sa. Neskôr mi manžel poďakoval, že som tak vhodne zareagovala,“ opisuje Elena. Podobne ako rodičia z predchádzajúcich príbehov, aj oni dcérinu vonkajšiu premenu pozorovali už dlhšie, z návštevy u kamarátky prišla s ostrihanými vlasmi a začala si kupovať chlapčenské oblečenie. „No pretože sme nikoho transrodového dovtedy nepoznali, táto možnosť nám ani nezišla na um. Skôr sme to pripisovali puberte a rebelstvu, ktoré k tomu veku patria. I keď, spätne vidím, že Noel napríklad vždy rád s otcom majstroval, mal rád technické veci a to mu aj ostalo.“ 

Krízu prinieslo až množstvo hejtu

Elena s manželom si asi po týždni uvedomili, že by dcéru mali oslovovať chlapčenským menom, zatiaľ len doma. „Kríza ma zasiahla až asi po dvoch či troch týždňoch, keď sme už mali o transrodovosti dosť načítané a videli sme to množstvo nenávisti s akou na ňu reagujú politici a ľudia na internete. Ale mala som šťastie, že sa mi podarilo skontaktovať so skvelou poradkyňou, Zarou Kromkovou z košickej Prizmy (poradenské centrum pre LGBT+ ľudí – pozn.red.). Napísala mi krásny nápomocný mail a poradila mi odborníkov, na ktorých sa môžeme obrátiť, ako postupovať, ako riešiť zmenu mena...“  

Elena sa veľmi bála ako Noela prijmú v škole.  „Asi mesiac pred jeho coming outom v škole niekto postriekal jej múry hanlivými nápismi proti LGBT+ ľuďom.  Riaditeľ vtedy všetkým žiakom aj rodičom napísal  správu, že názory môžeme mať rôzne, ale takto sa ľudia v civilizovanej krajine nesprávajú. To nás trochu posmelilo a veľmi som to ocenila.“

V skratke, Noelovu situáciu v škole prijali bez problémov spolužiaci aj učitelia. 
A napokon aj starí rodičia z oboch strán, ktorých reakcie sa tiež veľmi obávali. „Všetci štyria sú totiž veriaci. Môj otec má už osemdesiat rokov, nepredpokladala som, že to pochopí. Ale bola som prekvapená, lebo naši otcovia to zobrali ľahšie ako naše mamy, hoci aj oni na to potrebovali istý čas.“

Možno mám mylnú predstavu o tom ako rodiča reagujú na transrodovosť svojich detí, ale pozastavujem sa nad tým, že Elena prijala Noela s takou samozrejmosťou a bez výčitiek. „Nemala som pocit, že by som mala mať pre niečo výčitky. Tie podľa mňa často vyvoláva najmä okolie a tiež cirkev, ktorá mala kedysi problém s kadekým, ľavákmi, ženami, inými náboženstvami... Moja mama je ľaváčka, ktorú preučili na praváčku. Aj ja som ľaváčka, ale tomuto preúčaniu som sa už vyhla. Takže to beriem tak, že ja som sa narodila ako ľaváčka a moje dieťa ako transrodové. Možno to beriem bez predsudkov aj preto, že nie som veriaca.“

Noel má dnes šestnásť rokov, študuje výberové gymnázium. S tranzíciou mu pomáhajú v Čechách. Podľa Eleny je zatiaľ na Slovensku šťastný, má tu svojich kamarátov, koníčky a od ľudí ktorí ho poznajú, cíti prijatie. 

Psychologička Katy Franeková vyvracia mýty o LGBT+.
Zobraziť galériu (5)
Psychologička Katy Franeková vyvracia mýty o LGBT+.  (Zdroj: Archív KF)

Psychologička Katy Franeková: „Prenos homosexuality" neexistuje

Nemecký sexuológ Magnus Hirschfeld  už v roku 1910 tvrdil, že rodová identita a sexuálna orientácia existujú nezávisle od seba. Zoológ a psychológ Alfred Kinsey na prelome 40-tych a 50-tych rokov minulého storočia preskúmal sexualitu vyše 12-tisíc Američanov a zistil, že väčšina ľudí  je v rôznej miere bisexuálna a čistá heterosexualita ako aj čistá homosexualita sú vzácne. No prečo je zrazu, možno zdanlivo, transrodových ľudí viac ako kedysi?
Odborná obec sa zhoduje na tom, že viac mladých ľudí sa dnes identifikuje ako transrodových, lebo majú k dispozícii rámce, jazyk, cez ktorý môžu skúmať svoje  identity. Vedia preto lepšie zadefinovať čo prežívajú a dať tomu názov. Významnú rolu v tom určite zohráva internet a prístup k informáciám. Sústrediť sa však bez kontextu na nárast transrodových ľudí môže byť zavádzajúce. Aktuálnu situáciu z môjho pohľadu lepšie objasňuje nárast odvahy byť autentickí vo svojej rodovej identite a informovanosti o ničivom dopade potláčania seba na psychické zdravie. To sa následne odráža v štatistikách.

Hovoria vedecké štúdie aj o tom aký dopad má na psychiku a celkové zdravie transrodových ľudí, keď ich rodina a spoločnosť neprijíma?
Áno, transrodovým ľuďom hrozí väčšie riziko rozvinutia depresie, úzkosti a vzniku závislosti. Zvýšené riziko prežívania týchto ťažkostí nespôsobuje ich rodová identita, ale práve zážitky odmietnutia, šikany, diskriminácie a násilia. Prijatie a podpora rodiny patrí medzi jeden z najsilnejších ochranných faktorov, ktorý naopak prispieva k vyššej kvalite života a bráni vzniku spomínaných ťažkostí. Medzi ďalšie ochranné faktory patrí prístup k zdravotnej starostlivosti, možnosť obliekať a prejavovať sa spôsobom, ktorý je v súlade s ich identitou, možnosť používať doma, v škole, v práci preferovaný rod a zámeno, mať podpornú sieť - či už komunitu iných transrodových ľudí alebo cisrodových ľudí (čiže ľudí, ktorých biologické pohlavie sa zhoduje s ich rodom – pozn.red.), ktorí umožňujú zážitok rešpektu a prijatia. 

Odporcovia registrovaných partnerstiev a výchovy detí LGBT+ ľuďmi svoj postoj obhajujú obavou z „prenosu homosexuality“ na deti pri výchove. V pokrokovejších krajinách už existujú dospelí ľudia, ktorých vychovali LGBT+ rodičia. Potvrdzujú štúdie, že by ich rodičovstvo malo na deti takýto dopad?
Nič také ako „prenos homosexuality" neexistuje. Dlhodobé štúdie zaoberajúce sa dnes už dospelými deťmi vychovávanými v LGBT+ rodinách nám hovoria o podobnostiach aj rozdieloch oproti dospelým deťom vychovávaným v „tradičných" rodinách. Čo sa týka ich psychického zdravia, nelíši sa od miery psychickej pohody dospelých detí heterosexuálnych a cisrodových rodičov. Deti LGBT+ rodičov majú však väčšiu skúsenosť so stigmatizáciou. Možno aj preto vykazujú vyššiu mieru otvorenosti a prijímania rôznych foriem inakosti vo svojom okolí. Vo svojich vzťahoch v dospelosti nie sú determinované rodovými stereotypmi, oceňujú rovnocennosť v partnerských vzťahoch. Vyššia miera otvorenosti sa odzrkadľuje aj v skúmaní vlastnej identity. To neznamená väčšiu mieru výskytu neheterosexuality a transrodovosti, ale to, že zažívajú väčšiu mieru slobody v objavovaní seba.

V mnohých krajinách pomohlo lepšiemu prijatiu LGBT+ väčšinovou spoločnosťou, keď sa vyoutovali politici a iní verejne známi ľudia. Na Slovensku sa to už od vraždy pred Teplárňou čiastočne deje. Malo by byť takýchto ľudí viac? Čo by ešte pomohlo akceptácii LGBT+ ľudí na Slovensku?
Dnes už vieme, že negatívne predsudky voči LGBT+ ľuďom sú postojmi, ktoré dokážeme meniť. K tomu sú zväčša potrebné dve premenné - osobná skúsenosť, čiže ak niekto, ku komu máme vzťah tieto negatívne predsudky odhalením svojej identity naruší a naša ochota k zmene svojich postojov. Väčšej akceptácii určite nepomáha šírenie nenávistných postojov voči LGBT+ ľuďom na národnej úrovni v politickej kampani.

Viac o téme: Transrodoví ľudiaLGBT+Konšpirácie o LGBT+Rodičia transrodových detí
Nahlásiť chybu

Odporúčame

Predpredaj.sk - Tu sa rodia zážitky

Predpredaj.sk - Tu sa rodia zážitky

Stream naživo

Predpredaj.sk - Tu sa rodia zážitky

Celý program

Ďalšie zo Zoznamu