BRATISLAVA – Českú mezzosopranistku Dagmar Peckovú (62) oceňuje celý svet. Pritom v Prahe si zamlada vypočula, že na operné role nemá hlas, jeho krásu ocenili až v Drážďanoch. Porozprávala nám o tvrdých začiatkoch v cudzine, mame, perfekcionizme, deťoch, divadle aj o blížiacom sa siedmom ročníku Hudobného festivalu Zlatá Pecka, ktorý založila.
V rozhovore sa dozviete:
• ako každý večer v Drážďanoch plakala na zbalenom kufri,
• čo povedala riaditeľovi Národného divadla v Prahe, keď ju opakovane zhodil,
• v akej pracovnej atmosfére žijú operné divy,
• čomu sa venujú jej deti,
• ako sa jej splnil sen,
• ako si vysvetľuje, že jej ponúkli hrať mužskú rolu,
• prečo je témou aktuálneho ročníka Festivalu Zlatá Pecka vymyslený génius Jára Cimrman.
Na prelome augusta a septembra sa uskutoční vo vašom rodnom meste Chrudim siedmy ročník Hudobného festivalu Zlatá Pecka, ktorý ste založili. Hovorievate, že je vašim poďakovaním mestu, v ktorom sa začal vytvárať váš vzťah k hudbe. Ako vznikal? Boli ste dieťa, ktoré si stále pospevovalo, alebo vás k spevu niekto priviedol?
Doma sme počúvali rozhlasovú stanicu Vltava, kde sa neustále hrala vážna hudba a často aj opera, o ktorú sa mama zaujímala. Mama veľmi rada spievala, mala krásny zamatový hlas a rada ho aj predvádzala, keď ju o to niekto z rodiny, alebo priateľov požiadal. Moju staršiu sestru prihlásila na ľudovú školu umenia na klavír. A keďže tento nástroj zaobstarala aj domov, aby sme ho využili ešte viac, zapísala naň aj mňa a neskôr ma dala ešte aj na spev. Brala som to veľmi vážne, hneď ma to totiž začalo baviť. V pätnástich som sa prihlásila na spev na konzervatórium, ale nevzali ma. Na rok som išla na matematicko-fyzikálne gymnázium, čo bolo pre mňa strašné. Ale na druhýkrát som talentovky spravila.
Raz som sa vás počula rozprávať o vašom perfekcionizme. Z čoho pramení?
Som z rodiny, v ktorej chýbal mužský vzor. Otec od nás odišiel, keď som mala päť rokov a dedka som tiež dlho nezažila. Ostali sme štyri ženy, babička, mama, staršia sestra a ja. Aby nás mama uživila, mala tri zamestnania. Od pondelka do piatku pracovala v kancelárii, potom napriek silnému exému na rukách upratovala v gumových rukaviciach a počas víkendov pracovala v cukrárni. Ak to všetko chcela zvládnuť, musela byť perfekcionistka. Vždy mala dokonalý poriadok, navarené, napečené. Aj počas socializmu, keď sa máločo dalo kúpiť, mali sme sa vďaka nej veľmi dobre.
Zrejme som tú vlastnosť zdedila po nej, alebo som ju od nej odpozorovala. Tiež musím mať vždycky všetko veľmi dobre usporiadané, pripravené a naštudované. No a keď som prišla do Nemecka, najskôr do bývalej NDR a potom na západ, pochopila som, že bez absolútneho načasovania a perfekcionizmu sa v tejto brandži nikam nedostanem, takže sa ešte zvýraznil.
Nemecko veľmi rýchlo ocenilo váš talent, kým v Národnom divadle v Prahe vás odmietli. Ako ste to prežívali vtedy a ako to hodnotíte dnes?
Rozhodne to nebolo jednoduché. Cítila som to ako veľké krivdu. Vtedajší riaditeľ Národného divadla, Zdeněk Košler, mi vtedy povedal nielen to, že nemám talent, ale že by som operu vôbec nemala robiť. Posielal ma späť k muzikálu a operete, kde som síce mala veľké úspechy, ale mne to nestačilo. Chcela som robiť umenie s veľkými písmenami.
Z jeho odmietnutia som bola veľmi nešťastná. Na koncerte víťazov Karloveskej súťaže som plakala na ramene kolegovi barytonistovi, že ma tu nikto nechce. Zhodou okolností pracoval v Drážďanskej opere, ktorá sa práve znovu otvorila po rekonštrukcii. Napadlo mu, aby som sa do nej ponúkla na predspievanie. Tak som tam napísala list, ktorý som si dala preložiť, lebo nemecky som nevedela a skutočne ma tam pozvali.
Hneď vám ponúkli angažmán?
Hneď po predspievaní za mnou prišiel riaditeľ, objal ma a povedal mi „mein Schatz", čo znamená môj poklad, a dodal, že taký nádherný hlas dlho nepočul. Nemohla som tomu uveriť. Do Drážďanskej opery som nastúpila v novembri 1985, ale začiatky neboli ľahké. Bývala som síce v krásnom hoteli, ale každý večer som plakala na zbalenom kufri, lebo mi bolo smutno za priateľmi, za pražským životom, za Karlínskym divadlom, kde sme zvykli žúrovať až do rána. V Drážďanoch som sa cítila veľmi osamelo. Ale hovorila som si, že keď ma v Prahe nechcú, musím to vydržať. Dnes si myslím, že to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo v živote stať a Zdeňkovi Košlerovi by som mala nosiť kvety na hrob.
Stretli ste sa s ním ešte ?
Áno. Vtedy som už spievala v Berlínskej opere a do Prahy som prišla odpremiérovať jej prevedenie Mozartovej opery Così fan tutte, kde som spievala rolu Dorabelly. Hoci som za ňu dostala cenu Berlínskej kritiky, Košler mi povedal, že v Nemecku ma vedú zle a opäť celé moje umenie zdevastoval.
Povedali ste mu na to niečo?
Poslala som ho priamo do zadku.
Kým ste boli vyťažená ako operná diva, do veľkej miery prebral starostlivosť o syna a dcéru váš manžel. Ako to hodnotia dnes, keď sú už dospelí?
Na to som sa ich pre istotu nepýtala. Ale nedrogujú, pracujú, majú priateľov a usporiadaný život. Okrem toho nás majú radi. Čo viac si priať? Síce ani jedno nechce robiť hudbu, ale keby v detstve citovo strádali, asi by to takto nedopadlo. Obe sú veľmi pracovité a veľmi dobre vedia čo chcú. I keď, syn sa hľadal trochu dlhšie ako dcéra, ale pre mužov je to prirodzené.
Má nezvyčajné povolanie rybieho someliéra. Čomu sa venuje dcéra?
To už je minulosťou, syn teraz predáva bagre. Jednak ho vždy zaujímali autá a jednak v tomto povolaní zarobí viac ako rybí someliér. Ale vždy, keď k nám príde na návštevu, donesie aj nejakú chutnú rybu v biokvalite a niečo vynikajúce nám uvarí. V tomto smere má veľké znalosti. Dcéra študuje architektúru na Bauhause vo Weimare. Veľmi sa na mňa podobá, nielen vizážou, ale aj povahou.
Posledné roky vás divadelní režiséri objavili aj pre činohru. Hráte v predstavení Carmen Y Carmen v divadle Kalich, v Majstrovskej lekcii v Mestskom divadle Mladá Boleslav. Museli ste sa naučiť aj nové veci, ktoré ste na doskách opery nepotrebovali?
Nikdy som nebola ten typ opernej speváčky, ktorá stavia iba na svojom hlase. Pre mňa je opera dráma, či komédia so všetkým čo k tomu patrí a našťastie som natrafila aj na režisérov, ktorí so mnou pracovali tiež po hereckej stránke. Vtipné je, že rolu Marie Callas v Majstrovskej lekcii mi ponúkol režisér Petr Mikeska v jednej tolkšou a ja som hneď súhlasila, netušiac, že sa budem musieť naučiť štyridsaťštyri strán textu.
Našťastie prišiel covid a mala som na to množstvo času. A ešte prv ako sme začali skúšať s ostatnými kolegami, Petr Mikeska so mnou štyri mesiace na javisku pracoval. Zaujímavé je, že keď som sa prvýkrát hlásila na konzervatórium, tak som to skúšala aj na herectvo, ale komisia usúdila, že viac sa hodím na spev.
Takže činohra je váš splnený sen?
Áno. Za najzásadnejšie role môjho života považujem práve postavu Lisy v My Fair Lady v Karlíne, Carmen v Národnom divadle a spomínanú Mariu Callas. Za tú poslednú som mimoriadne vďačná, veľmi mi pomohla. Keby som ju dostala o desať rokov skôr, mohla som mať jednoduchší život.
Znamená to, že vás naučila niečo zásadné?
Rola Marie Callas bola pre mňa katarziou, pretože presne vystihuje atmosféru v akej sa operné divy pohybujú. Ukazuje proti čomu musia celú kariéru bojovať, ako aj správanie okolia môže ovplyvniť ich hlas, pretože sa v ňom zrkadlí psychika. Vďaka tejto úlohe som si však uvedomila, že rivalita, a nielen medzi kolegami, ktorá častokrát hraničí s nenávisťou, patrí do dennej náplne nášho života. A že sa z toho človek nemôže posrať.
Podieľate sa aj na nových činoherných projektoch?
Marek Epstein pre mňa píše novú divadelnú hru a opäť bude v Mladej Boleslavi. Zatiaľ nesmiem prezradiť o čom bude, lebo premiéra sa plánuje až na koniec roka 2024. Ale Národné divadlo v Prahe ma oslovilo do hovorenej role v opere Ariadna na Naxu. Je to mužská rola Majordomusa, ale teraz, keď sa stierajú rozdiely medzi pohlaviami, začína byť jedno kto koho hrá. V operách som neznášala hrať staré baby, ale na rolu dedka sa teším!
Najbližšie vás však čaká už spomínaný Hudobný festival Zlatá Pecka, ktorý každoročne venujete inej hudobnej téme alebo osobnosti hudby. Tentokrát sa zameriava na vymyslenú postavu českého génia Járy Cimrmanna. Prečo padla voľba práve naňho? A ako sa to odrazí v programe festivalu?
Pôvodne som tento ročník Zlatej Pecky chcela zastrešiť operetou Netopier od Johanna Straussa ml., lebo ju považujem za jednu z najkrajších z obdobia viedenskej éry. Lenže náš festival sa nezameriava len na operetu a operu, ale aj na činohru, film, výtvarné umenie. Keď som premýšľala ako to všetko skĺbiť, spomenula som si, že som kedysi v Divadle Járy Cimrmana v rámci takzvaných prednášok Pred oponou počula príbeh o tom ako kým Jára Cimrman čakal päť hodín na vlak, zložil sedemhodinovú operetu Proso. Poslal ju porote viedenskej súťaže, v ktorej sedeli významní skladatelia opier a operiet, starší aj mladší Strraus, Lehár, Kálmán, Nedbal a tam sa záhadne stratila. Jej fragmenty sa však následne objavovali v dielach všetkých týchto skladateľov. Takže k téme aktuálneho ročníka Zlatej Pecky ma doviedla táto „historická storka“.
Ako sa to odrazí v programe festivalu?
Jeho súčasťou bude Divadlo Járy Cimrmana, film Jára Cimrman ležíci, spíci a dirigent Ján Kučera, ktorý aj maľuje, vytvoril obraz na ktorom Jára Cimrman pri pive vysvetľuje Johanovi Straussovi mladšiemu kvartolu (rytmické usporiadanie nôt – pozn.red.). Našli sme plno spôsobov ako týchto dvoch velikánov prepojiť a v programe je aj výber najkrajších hudobných scén z Netopiera.
Okrem toho naň príde aj jedna z najväčších operných hviezd súčasnosti, nemecký basbarytonista René Pape, ktorý povedie interpretačné kurzy festivalového programu Pěvissima Zlaté Pecky a vystúpi na varhanovom koncerte v kostole sv. Vavrinca vo Vysokom Mýte s Dvořákovými Biblickými piesňami, ktoré spieva v češtine.
