BRATISLAVA - Už druhý rok zažívame Vianoce s istými obmedzeniami a pravidlami. Dôvodom je pandémia koronavírusu, ktorá nám ovplyvňuje život a obmedzila sociálne kontakty. Ako však pandémia ovplyvnila tradičné vianočné zvyky? Hrozí nejakým tradíciám doslova zánik? Aj o tom sme sa zhovárali s etnologičkou Katarínou Nádaskou.
Najkrajšie sviatky v roku sú opäť poznačené pandémiou. Napriek tomu mnohí z nás dodržujú už nastavené zvyky, ktoré sme zdedili po našich rodičov a predkov. V čom sú slovenské vianočné sviatky výnimočné, aké zvyky sú pre nás tradičné?
- Vždy je niečo, čo ukoreňuje isté spoločenstvo do daného priestoru a času a Vianoce nie sú výnimkou. Patria k výročným obradným zvykom a z hľadiska kresťanstva majú aj veľký význam, keďže ide o jeden z najdôležitejších sviatkov v roku. Čo sa týka ľudovej stránky, tak v minulosti boli plné takzvanej mágie plodnosti, ktorá sa vzťahovala najmä k tomu, aby mali Slováci dobrú úrodu v nasledujúcom roku, čiže robili sa rôzne úkony, aby sa tento cieľ dosiahol.
Rovnako sa mágia plodnosti vzťahovala aj na plodnosť v rodinách, aby boli ľudia zdraví a mali všetko, čo potrebovali. K tomu bol prispôsobený aj Štedrý večer. Pripomeňme si, že v minulosti väčšina ľudí žila na vidieku a všetky zvyky boli podriadené roľníckemu životnému štýlu. Mešťania žijúci v meste mali tiež svoje zvyky, tie však neboli natoľko rozšírené, ako tie na vidieku. Dnes už zväčša nežijeme týmto spôsobom života a osvojili sme si len niektoré z tých zvykov, ktoré zaviedli naši predkovia. Tie sa týkajú najmä úpravy Štedrej večere, keď mnohé rodiny sa vracajú k tradičným jedlám.
Zmenili sa zvyky vplyvom pandémie?
- Zmenili sa, áno. Vianočné sviatky boli totiž späté s rodinnými návštevami, celá rodina sa zvyčajne stretla pri štedrovečernom stole, pricestovali príbuzní aj zo zahraničia a to tu teraz máme obmedzené. Spomeňme si na minulý rok, kedy boli povolené len bubliny a mnohých príbuzných sme tak videli len vďaka internetu a moderným technológiám. Tohto roku sa síce stretnúť môžeme, máme tu však tiež rôzne obmedzenia, čo spôsobuje, že už dva roky nevideli mnohí ľudia bližšiu, ani širšiu rodinu, ale ani priateľov. Čiže, áno, v tomto smere pandémia vianočné zvyky ovplyvnila, ale Slováci si naďalej kupujú vianočné stromčeky, stále si dávajú darčeky a varia si Štedrú večeru, čiže tie základné atribúty Vianoc ostávajú neporušené a tie pandémia neovplyvní.
Prekrajovanie jablka, oblátka s medom, hádzanie orechov – to všetko sa dá robiť aj v čase pandémie. Sú však zvyky, ktoré vplyvom pandémie môžu zaniknúť?
- Áno, ide však o zvyky, ktorým hrozí zánik aj mimo pandémie. Už málokto totiž pod štedrovečerný stôl dáva kôpku slamy, ktorá symbolizovala skromnosť, či sekeru, ako to robili naši predkovia. Prípadne sa nohy stola nezväzujú reťazou, na ktorej mali všetci nohy ako symbol súdržnosti rodiny, a podobne. Ide o tradičné zvyky, ktoré mali evokovať mágiu plodnosti a práve tie sa už v dnešných domácnostiach nenachádzajú, ale sú výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo.
Je zrejmé, že pandémia koronavírusu tu s nami ešte nejaký čas bude. Predpokladáte, že sa ešte nejak výrazne zmenia naše zvyky?
- Ono sa zvyky vplyvom času menia, môžeme to vidieť aj na ozdobovaní stromčeka. V minulosti sa na stromček dávali ozdoby, ktoré sa dedili z generácie na generáciu a dnes sa častokrát rok od roku kupujú nové. Stromček má totiž istý módny štýl a ten sa každý rok mení. Okrem toho môžeme u nás čoraz viac vidieť zvyky, ktoré sem prišli z USA, ako napríklad presvietelkované domy s obrovskou výzdobou exteriéru, čo u nás nebolo bežné. Čiže – niektoré zvyky sa vplyvom času a okolností menia a iné si postupne osvojujeme zo zahraničia. To však nemá s pandémiou nič spoločné.
Mnohí si štedrovečerný deň nevedia predstaviť bez polnočnej omše, či štedrovečernej omše u evanjelikov, ktorú majú ešte pred večerou. Tento rok sú povolené omše a bohoslužby pre maximálne 30 veriacich, avšak, omše sa budú zrejme vysielať aj online. Myslíte si, že sa toto stane našim novým zvykom?
- Myslím si, že nie. Veriaci a silno nábožensky založení ľudia totiž čakajú na uvoľnenie opatrení, čo bolo vidieť najmä v lete. Vtedy kostoly doslova praskali vo švíkoch, ľudia sa tam totiž radi vracajú. Ide však o vec osobného založenia, tí, ktorí cítia potrebu, sa tam vrátia a tí, ktorí nie, si za to nájdu inú náhradu, napríklad formou online prenosu bohoslužby. Nedá sa na túto otázku jednoznačne odpovedať, ale viem s určitosťou povedať, že kostoly nezostanú prázdne.
Nejde však o prvú pandémiu, už počas 20. storočia tu bola pandémia španielskej chrípky. Vtedy táto skutočnosť nejak ovplyvnila vianočné zvyky a tradície?
- Nie. Naši pradedovia a prababičky prežili prvú a druhú svetovú vojnu, následne epidémiu španielskej chrípky a tie podmienky, v ktorých žili, boli mimoriadne ťažké a neporovnateľné dnešnej dobe. Naša generácia nezažila vojnu a toto je prvá negatívna skúsenosť za dlhšie obdobie a vieme, že niektorí sa s tým veľmi ťažko vysporiadavajú. Avšak, keďže vianočné zvyky prežili aj stredovek a morové rany, ktoré tu boli, a zachovali sa koledy, betlehem či iné vianočné zvyky a tradície, tak máme nádej, že sa zachovajú aj pre ďalšie generácie.
Boli v tom čase isté obmedzenia, ktoré zabraňovali ľuďom stretávať sa, ako to poznáme v súčasnosti?
- Určité boli, avšak kostoly boli otvorené, pretože sa v tom čase považovali za isté azylové domy a dokonca počas epidémie moru sa ľudia sústreďovali práve v kostoloch, kde ich mnísi ošetrovali. Morové epidémie tu boli od začiatku stredoveku až do 16. storočia a v priebehu týchto epidémii bolo vydané aj odporučenia, aby sa ľudia, ak môžu, presťahovali na vidiek, pokiaľ nákaza nepominie, čo malo svoju logiku. Mor bol totiž mimoriadne nákazlivé ochorenie a mestá v tom čase boli doslova preplnené obyvateľmi. Čiže, izolácia bola odporúčená, ľudia mali čo v najväčšej miere eliminovať sociálne kontakty Veď aj Dekameron od Giovanniho Boccaccioa vznikol počas takéhoto lockdownu, kde sa skupina 30 ľudí dohodla, že spolu budú tráviť čas na vidieku. Čiže, môžeme vidieť istý prienik minulosti so súčasnosťou - isté veci máme s našimi predkami spoločné.
Vráťme sa ešte nakrátko k typickým vianočným zvykom. Kapustnica, šošovicová, hríbová polievka – tieto sa v rámci regiónov menia. Pre celé Slovensko je však na vianoce typické mať zemiakový šalát (s obmenami) a vyprážanú rybu. Milovníci rezňov by si mali počkať až na prvý sviatok vianočný. Ako a prečo vznikol tento zvyk?
- Ono to je späté s náboženským vyznaním. Máme tu gréckokatolíkov, pravoslávnych a rímskokatolíkov, pričom prvé dve skupiny veriacich sa riadia podľa juliánskeho kalendára a tí majú Vianoce na Troch kráľov, ale s rímskokatolíkmi majú spoločný pôst, ktorý trval celý advent. Nazýval sa aj malý pôst, nebol tak prísny ako na Veľkú noc, nemali však jesť mäso. A od 12. storočia cirkevní otcovia vydali prehlásenie, že sa môže konzumovať mäso živočíchov žijúcich vo vode a berie sa za pôstne. Na stole Slovákov to boli ryby, nie však kapor a ryby sa nevyprážali ako teraz, ale boli varené, dusené, pečené.
Avšak, evanjelici pôst nedodržiavali, tí krátko pred Vianocami robili zabíjačky a práve oni mali na stole zabíjačkové jedlá, ako je kapustnica s klobáskou a údeným mäsom, huspenina, tlačenka a podobne.
Kedy sa na stoloch potom objavil kapor?
- Kapre sa na štedrovečernom stole Slovákov objavil až po roku 1945 a tento zvyk prišiel z Čiech, kde bolo veľa rybníkov s kaprami. Tam išlo o tradičnú rybu, ktorá sa tam na Vianoce dlhodobo konzumovala. Po rozpade monarchie a počas vzniku prvej Československej republiky prišlo na Slovensko veľa Čechov a tí priniesli so sebou aj svoje zvyky, ako napríklad vyprážané jedlá, ktoré sa u nás dovtedy nekonzumovali, alebo nie v takom množstve. Postupom času sa dostáva na štedrovečerný stôl Slovákov aj vyprážaný kapor a majonézový šalát. Ten sa dovtedy robil nakyslo, len s cibuľkou a octom, ale bez majonézy. Tá sa uchytila po druhej svetovej vojne, keď prišiel socializmus, ktorý si dovtedy mohla dovoliť len šľachta. Tento šalát je však nezdravý, spôsobuje žlčníkové záchvaty a našťastie sa už ľudia opäť vracajú k tým zdravším jedlám. Mňa osobne teší, že sa vraciame k regionálnym a lokálnym štedrovečerným jedlám, ktoré sa nám vracajú na stôl a to je geniálne, pretože presne tak to robili aj naši predkovia.
Na záver – čo by ste odporučili či popriali našim čitateľom?
- Rada by som poukázala na jeden zvyk, ktorý by bolo treba vrátiť do celej spoločnosti. V minulosti totiž platilo, že si k štedrovečernému stolu nemali sadať tí, ktorí sú pohádaní, čiže počas adventu bolo potrebné si odpustiť. Hádky tu sú od nepamäti a mnohí sa pohádali, čiže si počas prípravného adventného obdobia museli odpustiť a až takýto zmierení si sadnúť k štedrovečernému stolu, aby aj nasledujúci rok bol zdarný, aby sa ľudia mali navzájom radi. Aj preto rodičia robili deťom na začiatku štedrej večere na čelom krížik s medom, aby boli na seba taký dobrý, ako ten med. A práve odpustenie je to, čo v súčasnosti potrebujeme.
